Foto: SITA

Primitívne inštinkty

O oprávnenosti zotrvania sochy Svätopluka na Bratislavskom hrade má rozhodnúť bojovníčka proti zvrchovanosti SR

Ľudovít Števko

Hysterická kampaň za odstránenie jazdeckej sochy kráľa Svätopluka z nádvoria Bratislavského hradu má po nástupe novej moci všetky znaky hlúpeho politického revanšu a kultúrneho barbarstva.

Nie je ťažké si domyslieť, kto je bábkovodičom vandalských výčinov postpubertálnej mládeže z obskúrnej skupiny UM!, ktorá v noci vnikla do uzamknutého a chráneného objektu hradného nádvoria a oblepila sochu Svätopluka kartónom s hanlivými nápismi. Vieme si predstaviť, aký ohlas spojený s policajným vyšetrovaním by vyvolal podobný vandalizmus a hanobenie v prípade pamätníka Chatama Sofera či monumentu kráľa Štefana. V prípade hanobenia Svätopluka súčasný správca Hradu a jeho nádvoria Richard Sulík políciu z akcie vylúčil, naopak, ustanovil šéfku komisie, ktorá by mala potvrdiť to, čo sa sám neodvážil povedať nahlas, že Svätopluka treba z Hradu odstrániť. Predseda parlamentu si mýli svoje poslanie i kompetencie: Bratislavský hrad mu nepatrí a už vôbec nie je majiteľom sochy, na ktorú sa skladali stovky ľudí. Hrad i socha patria všetkým, teda národu, aj keď slovo národ niektorých uráža, preto nemôže o nich rozhodovať komisia na politickú objednávku.

Relikty bezuzdného nacionalizmu
Už poverenie na zostavenie komisie je zarážajúce. Má ju zostaviť Mgr. Marína Zavacká, dcéra historičky SAV Kataríny Zavackej. Sulíkova protežantka je historičkou moderných dejín, odborníčkou na dejiny komunistickej propagandy, signatárka petície za spoločný štát Čechov a Slovákov, čiže proti zvrchovanosti Slovenska. Aký vzťah má menovaná historička k dejinám raného stredoveku, ak už nespomíname jej vzťah k Slovenskej republike? Kto našepkal Sulíkovi, že táto „propagandistka" zo Slovenskej akadémie vied je najlepším riešením, ako zoťať Svätoplukovi bronzovú hlavu? Prirodzene, Richard Sulík ako občan si môže objednať komisiu akú chce, môže ignorovať názory vedeckých kapacít z odboru najstarších slovenských dejín, ale nemal by si, hoci v dočasnom postavení predsedu Národnej rady, robiť hanbu ako predák búracej čaty slovenských historických pamätníkov, podobne ako by nemal robiť hanbu Slovensku, ktoré reprezentuje, keď sedí na slávnostnom obede so zahraničnými diplomatmi v košeli s krátkymi rukávmi, plátených nohaviciach, peňaženkou na stole a mobilom na uchu a kladie vence k pamätníku v bunde a rifliach.

Ak už nové politbyro ustanovuje komisie, čo má a nemá byť odliate do bronzu či vytesané z kameňa v hlavnom meste, malo by si všimnúť, aké sochy sa stavajú po Slovensku. Nejde len o totemy turulov, ktoré sa rodia v hlavách rôznych truľov v masovom meradle od 19. storočia a ktoré stoja na našom juhu ako relikty bezuzdného nacionalizmu a symboly iredenty uctievané v časoch maďarského fašizmu. Nejde len o tieto priam zbožštené insígnie maďarských gárd po dedinách a mestách Slovenska od Dunajskej Stredy po Slovenské Ďarmoty. Ide o viac. Ide o neúctu Slovákov k vlastnej histórii, o sebaponižovanie, o ľahostajnosť, keď sa na zvrchovanom území Slovenskej republiky stavajú iredentistické pamätníky, ku ktorým chodia iredentistické procesie, keď sa pomenúvajú ulice a slávnostne odhaľujú sochy historicky nespochybniteľných nepriateľov slovenského národa.

Nepochopiteľné
V Búči roku 2005 postavili za asistencie popredných činiteľov SMK, ktorá bola vtedy pri moci, v Esterházyho parku sochu Jánosa Esterházyho, odsúdeného po 2. svetovej vojne za vojnové zločiny páchané na Slovensku. V Čilistove vztýčili trojmetrovú sochu Attilu, náčelníka Hunov, ktorý ako skazonosný uragán decimoval národy Európy. Prečo stojí tento pamätník v Čilistove, keďže Attila nebol Maďar a v Čilistove ani nedrancoval a nezabíjal, pretože Čilistovo ešte nebolo, je otázka pre zadubené mysle predstaviteľov tejto obce. A prečo stojí socha ďalšieho krvilačného náčelníka ugrofínskych hord, Arpáda, práve v Čičove, tiež nikto nevie. O pôvode polomýtického Arpáda historici veľa nepíšu. Niektorí sa domnievajú, že bol Kelt, iní ho považujú za Chazara a Maďari - ako inak - za Maďara. Nuž dobre, nech bol Turek alebo Maďar - ale o tom, či rajtoval na koni a podľa divého zvyku pil krv svojich zarezaných nepriateľov aj v Čičove, kroniky mlčia.

Z rozhodnutia Mestského úradu v Rožňave postavili na tufovom podstavci bronzovú plastiku Lajosa Kossutha, slovenského odrodilca, ktorý tvrdil, že Slováci neexistujú. Originál sochy od maďarského sochára Józsefa Rónu stojí v Miškovci, vďačným Rožňavčanom sa ušla aspoň kópia.

Ikona iného muža z moderných dejín, Tomáša Garrigue Masaryka, má stáť pred budovou Slovenského národného múzea na Vajanského nábreží v Bratislave z rozhodnutia čechoslováckeho zoskupenia miestneho zastupiteľstva Staré Mesto. Ani Masaryk neuznával existenciu slovenského národa, od Kossutha sa však líšil tým, že rád chodil k bratom Slovákom - aj keď v roku 1921 v Krompachoch nechal do nich strieľať.

Produkty pomätených hláv
V pamätníkoch na Slovensku, najmä v tých, ktoré nemajú nijaký vzťah k miestam, na ktorých stoja a nemajú nijaké historické opodstatnenie, sa nevyzná ani čert. O dôvodoch, prečo ich postavili, môžeme špekulovať, môžeme ich gýčovitú existenciu pripísať aj na vrub pomätených hláv. Nikto však kvôli pomäteným hlavám neustanovil komisiu, nikto nevysvetlil národu, prečo je maďarský vitéz Rákoci II. dôležitejšia historická osobnosť ako kráľ Svätopluk I., prečo má byť nepriateľ Slovákov naším priateľom a kráľ starých Slovákov naším nepriateľom.

Vrcholom antisvätoplukovskej hystérie, do ktorej sa dal vtiahnuť aj heraldik Ladislav Vrteľ, je tvrdenie, že Svätopluk má na štíte gardistický, fašistický znak. Všetka česť heraldikom, ale veď onen „kontroverzný" znak bol na slovenských erboch už v 13. storočí. Ako uvádza historik Anton Hrnko, dvojramenný kríž s rovnako dlhými ramenami majú vo svojich pôvodne ranogotických erboch mestá Skalica a Topoľčany. Pečať mesta Skalica tvorí dvojkríž v kruhu - vari sa otcovia mesta inšpirovali gardistickým znakom, podobne ako sochár Ján Kulich? Kam až zájde politická nevraživosť v honbe na čarodejnice? Kulichov dvojkríž na okrúhlom Svätoplukovom štíte má evidentne štylizovanú podobu, jeho jemný reliéf na koncoch oboch strán zotrela umelcova špachtľa do stratena, tento kríž sa nepodobá na nijaký iný ani na gardistický znak, ani na provensálsky Lotrinský kríž, ani na dvojkríž na okrúhlych slovenských euromiciach. Len zlomyseľný mediálny poskok vidí Svätopluka v gardistickej uniforme. Úbohé - kam až môže dospieť predajná žurnalistika!

Agresia mešca peňazí
Uvidíme, ako o Svätoplukovi rozhodne komisia novej politickej moci. Či preváži protinárodná, neoliberálna doktrína jednej individualistickej výťahovej strany, alebo zvyšky kresťanskej a azda aj národnej kultúry vo vedomí pozliepanej koalície. Alebo má pravdu filozof Bertrand Russel? „Dnes sa začína prejavovať moc ako agresívna doktrína, ktorá si vynucuje prehodnotenie samotných princípov ľudskej kultúry, a to odchodom od princípov a hodnôt, ktoré ochraňovali spoločenstvo pred agresiou mešca peňazí. Všetky morálne dobrodenia, hodnoty starostlivo overované počas celej ľudskej kultúrnej histórie ľudstva, sú odsudzované ako archaické a s pompou prekonávané," tvrdil anglický mysliteľ. K tomu sa dá len dodať, že moc, podobne ako márnivosť charakterizujú primitívne inštinkty, neuhasiteľný smäd po peniazoch a po­chybnej sláve, bez ohľadu na to či nositeľ moci, nabob, či minister chodí v rifliach alebo v naškrobenej bielej košeli. Pozrite sa na mňa, mediálni prisluhovači, neuznávam nijaké konvencie, som pri moci, môžem si robiť čo chcem!

Po zneuctení sochy Svätopluka podivuhodným združením UM! krátko po voľbách sa do kampane proti kráľovi starých Slovákov zapojili aj médiá ako Aktuálne.sk, SME a ďalšie. Uverejnili články, ktoré sochu Svätopluka a jeho tvorcu škandalizovali - o. i. aj za to, že na jeho štíte je zobrazený rovnoramenný slovanský dvojkríž v kruhu, ktorý je vraj tvarovo zhodný s odznakom Hlinkovej gardy.

Svätopluk na správnom mieste

Podľa Wikipédie bol Svätopluk (? - 894) bol najprv kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva a Rastislavovým spoluvládcom, v rokoch 871 - 894 tretím a najvýznamnejším panovníkom Veľkej Moravy, na ktorej žili moravskí a nitrianski Sloveni, naši predkovia, teda starí Slováci. Pochádzal z dynastie Mojmírovcov, bol synovcom kniežaťa Rastislava, ktorý pochádzal odniekiaľ z dnešného Slovenska. V roku 870 sa stal krstným otcom Arnulfovho syna, ktorý dostal meno Zventibold a neskôr bol vládcom Lotrinska - s touto udalosťou sa preto spája lotrinský erb s dvojramenným krížom.

Svätopluk musel odraziť viacero franských útokov, z ktorých sa mnohé udiali v blízkosti Bratislavy, iba v jednom z troch sídel z tých čias, ktorých mená sa zachovali v dobových dokumentoch. Nemáme dôvod pochybovať o tom, či bol alebo nebol na bratislavskom hradnom kopci. Po roku 874 začal Svätopluk k Veľkej Morave pripájať rozsiahle územia - Vislansko, Sliezsko, Panóniu - územie dnešného Maďarska (881 - 884), Čechy a Lužice.

Svätopluk reorganizoval veľkomoravskú spoločnosť, ako aj vojsko. Jeho model neskôr použili aj Čechy, Poľsko a Uhorsko - práve ich veľkomoravské korene spájali tieto štáty po celý stredovek. V roku 880 vyhlásil pápež Veľkú Moravu za léno Svätej stolice, čo znamenalo, že ríša bola postavená na roveň s Východofranskou ríšou. Samotný Svätopluk sa tým stal de iure kráľom (hoci ho občas aj predtým označovali ako „rex").

Tieto fakty neprekážajú nepriateľom Slovenska, aby Svätopluka a jeho sochu na Bratislavskom hrade dehonestovali, kriminalizovali a snažili sa o jej odstránenie.

Priatelia, treba odložiť strach i nevôľu konať a verejne vystúpiť. Je totiž celkom evidentné, že tu nejde o umelecké kvality, minulosť či prítomnosť autora alebo iné „novonachádzané" a donekonečna omieľané pseudoargumenty, ale jednoducho o to, napadnúť a odstrániť symbol, ktorý vyvolal nenávisť a škrípanie zubov. Lebo chce byť slovenský a kresťanský, navyše vďaka vhodne zvolenej pasáži z listu pápeža Jána VIII. s jasne rímskou väzbou.

To sú piliere našej identity, ktorú tu chce ktosi zničiť. Zaiste, postavenie sochy niektorej historickej osobnosti nie je svätorečenie a ona naďalej zostáva predmetom historických štúdií, rovnako ako možno diskutovať aj o umeleckej kvalite, o tom, ako je stvárnená postava koňa alebo Svätoplukova tvár. O vecné argumenty alebo umelecký vkus tu však evidentne vôbec nejde. Keby šlo o umelecké hodnoty a vecné výpovede, tak by bolo veľa dôvodov najprv poodstraňovať všetky tie nezmyselné, umelecky podpriemerné až stokové a tematicky banálne „diela", ktoré „zdobia" ulice bratislavského Starého Mesta. Pravda, na rozdiel od Svätopluka majú v očiach nepriateľov hradnej sochy veľkú výhodu, ktorá im dáva legitimitu: sú všetkým iným ako slovenským, ba niekedy priam protislovenským. Jediným a ústredným motívom je tu nenávisť.

Marián Tkáč

Fotografia:
Po zneuctení sochy Svätopluka podivuhodným združením UM! krátko po voľbách sa do kampane proti kráľovi starých Slovákov zapojili aj médiá ako Aktuálne.sk, SME a ďalšie. Uverejnili články, ktoré sochu Svätopluka a jeho tvorcu škandalizovali - o. i. aj za to, že na jeho štíte je zobrazený rovnoramenný slovanský dvojkríž v kruhu, ktorý je vraj tvarovo zhodný s odznakom Hlinkovej gardy.