Foto: archív

Uhorské voľby

V najúspešnejšom volebnom roku bolo z 52 zvolených „zástupcov Slovenska“ sedem Slovákov a 45 Maďarov

Marián Tkáč

Po roku 1867 (rok rakúsko-maďarského vyrovnania) vládnuce maďarské strany neváhali využiť akýkoľvek spôsob znevýhodnenia súpera, osobitne „národnostných politikov". Uhorsko na rozdiel od mnohých európskych štátov, kde už na začiatku 20. storočia všeobecné volebné právo pre mužov existovalo (napríklad od roku 1907 aj v rakúskej časti habsburskej monarchie), nič také nepoznalo. Na voľbách sa mohli zúčastniť iba príslušníci šľachty (kam patrili aj často veľmi chudobní a nevzdelaní zemania, čiže drobná šľachta), majetní ľudia a ľudia s vyšším vzdelaním. Ženy nemohli voliť vôbec. Celkovo mohlo voliť len 5 - 6 percent zo všetkých obyvateľov.

Neuveriteľná tragikomédia
Nevolilo sa tajne, ale verejne, pričom každý musel vysloviť nahlas meno kandidáta, za ktorého hlasuje. A tak sa dalo vydierať, vo veľkom korumpovať, podvádzať, zastrašovať. A k tomu voličov opíjali alkoholom, ponúkali gulášom, voľby sprevádzal spev a tanec. Voľby v Uhorsku, to bola neuveriteľná tragikomédia, keď vládnuce strany neváhali využiť aj najpodlejšie spôsoby znevýhodnenia súpera. Zneužívali bankárov, advokátov, žandárov, robili prekážky pohybu voličov, pod zámienkou karantény uzatvárali počas volieb celé dediny, nechali voličov hlasovať pri falošnej volebnej komisii, aby ich hlasy boli neplatné. Voličov korumpovali úžerníci a prenasledovali žandári. Za týchto podmienok sa Slovákom nedarilo presadiť svojich ľudí do snemu. Vo voľbách v rokoch 1861, 1865, 1872 a 1878 nezískali Slováci ani jedného poslanca. Neuveriteľné spôsoby a protizákonné správanie viedli dokonca k tomu, že v roku 1884 jediný slovenský politický subjekt, Slovenská národná strana, demonštratívne oznámila svoju volebnú pasivitu, čo dodržala aj pri voľbách v rokoch 1887 a 1892.
Zmena nastala pri voľbách v roku 1896. Slovákom zrejme svitlo, že je lepšie postaviť kandidátov, lebo už len ich predvolebná agitácia mala zmysel. Možno však len uverili vyhláseniam vtedajšieho predsedu budapeštianskej vlády, liberála Kálmána Szélla, že bude vládnuť na základe práva, zákona, spravodlivosti a „čistých volieb". No po svojom zvolení nevyhovel nijakým slovenským požiadavkám, akými bolo obnovenie Matice slovenskej či zriadenie strednej a hospodárskej školy so slovenským vyučovacím jazykom. Naopak, za jeho vlády vyniesli rozsudky nad 23 slovenskými národovcami len za účasť (!) na vítaní Ambra Pietora po príchode (24. júna 1898) zo súdu v Pešti spevom piesne Hej Slováci! SNS odporúčala voličom odovzdať hlasy kandidátom Zichyho ľudovej strane (Néppart), ktorá mala v programe riešenie národnostnej otázky v zmysle platného zákona z roku 1868.

Protislovenské špinavosti
Jedným z kandidátov bol MUDr. Július Markovič, významný slovenský intelektuál tých čias, politik, národovec. Predvolebné stretnutie Markoviča s Pavlom Mudroňom a Matúšom Dulom však zakončil myjavský hlavný slúžny Csenkey tak, že dal pod bodákmi vyhnať z hotela nielen agitátorov, ale aj všetkých hostí, ktorí tam bývali. Keďže podľa „predvolebných prieskumov" jasne viedol Markovič, do volebnej miestnosti vo Vrbovom vtrhli najatí výtržníci a potrhali volebné zápisnice. V záujme „čistej voľby" sa o 14 dní voľby zopakovali. Vtedy použili inú fintu: zorganizovali falošnú volebnú komisiu, a tam poslali hlasovať mnohých Slovákov z kopaníc, takže hlasy za Markoviča vyšli navnivoč. To nestačilo, voľby vo Vrbovom mali dozvuky aj na súde. Ten odsúdil 12 roľníkov za protesty proti volebnému podvodu na 5 až 7 dní väzenia a pokutami od 100 do 150 korún.
Július Markovič vyvodil z týchto volieb záver: už o rok (1897) založil Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom. Na jej valnom zhromaždení odpovedal aj na otázku prečo. „Počas volebných bojov sa každý presvedčil, ako veľmi vplývali peňažné ústavy a jednotliví úžerníci na voličstvo. Hrozili vypovedať pôžičky, a tak nútili slovenských voličov hlasovať proti ich presvedčeniu. Preto treba v Novom Meste založiť slovenský peňažný ústav, aby chránil ľud pred úžerníkmi, aby v budúcnosti nemohli robiť nátlak na jeho svedomie a presvedčenie."
Slovenská národná strana išla do ďalších volieb v roku 1901 s 18-bodovým programom žiadajúcim zrovnoprávnenie slovenského jazyka v škole, pri súdoch a úradoch, revíziu cirkevno-právnych predpisov, autonómiu cirkvi, sociálne požiadavky, všeobecné hlasovacie právo. Kandidovalo 13 Slovákov: Ivan Pivko, Ivan Turzo, Pavol Mudroň, Žigmund Paulíny-Tóth, Rudolf Markovič, Miloš Štefanovič, Rudolf Krupec, Miloš Zibrín, Ján Kubina, Martin Kollár, František Veselovský, Ján Ružiak a Ján Valášek. Zvolení boli poslední štyria menovaní. Ako napísal historik Július Botto: „Ustrnutie pre tieto štyri slovenské mandáty bolo v krajine medzi Maďarmi veľké. Maďarizácia na Slovensku bola každým rokom silnejšia, reč slovenská z každého odvetvia verejného života vytisnutá, na elementárnych školách nariadili vyučovať maďarskú reč týždenne 17 hodín, a všeobecne sa verilo, že o tridsať-päťdesiat rokov v Uhorsku nebude Slováka. A Slováci v takýchto okolnostiach vyvolili štyroch svojich vyslancov!"

Maďarské zastrašovanie
A tak úrady siahli po zastrašujúcich opatreniach: Kollárovi vyčítala účasť na voľbách cirkevná vrchnosť (ostrihomský arcibiskup). Valáška za volebný prejav nitriansky súd odsúdil na 3 mesiace a Veselovského dokonca na rok väzenia.
Súdení boli aj bratia Markovičovci - Július a Rudolf a kňaz Ľudovít Čulík. Hneď po voľbách novomestskí maďaróni rozširovali reči, že Markovičovci zúrili a búrili proti „zjavnej a zaväzujúcej moci zákona" a obviňovali ich z „nevlastenectva". Darmo Rudolf Markovič zahorúca dementoval vo všetkých peštianskych časopisoch tieto klebety, vlak sa rozbehol, začal sa frontálny útok na Markovičovcov. Sám novozvolený ministerský predseda Széll rečnil na sneme a jedným úderom chcel zabiť aj druhú muchu: postaviť zároveň na pranier aj opozičnú ľudovú stranu (Néppart), akýchže to ľudí dala na kandidátku.
Markovičovcov obvinil lubinský notár Alexander Brhlovič na základe svedeckých výpovedí kupca Eduarda Deutscha, podomkára Šimona Herzoga a Šalamúna Plessa z „búrenia proti zaväzujúcej moci zákona a proti maďarskej národnosti". Malo sa to udiať v rámci predvolebných mítingov v septembri 1901 v Horných Bzinciach a Lubine, na ktorých však udávači neboli, vraj len „o tom počuli". Je evidentné, že obvinenie malo svoju „ekonomickú" príčinu: v Lubine dobre prosperoval Markovičovcami založený potravný a úverový spolok, ktorý bol prisilnou konkurenciou tamojším obchodníkom. Markovičovcov a Čulíka obvinili z toho, že „falošne vykreslili postavenie slovenskej národnosti", „silno prízvukovali" jej smutné a utláčané položenie a „za prameň všetkých nerestí slovenskej národnosti označili maďarstvo". Išlo však o prekrútenie ich predvolebných rečí. Ako napísal Július Markovič, ich predvolebné vystúpenia boli obranné. Začínali prihlásením sa k uhorskej vlasti (bez toho sa to vtedy nedalo) a k spolužitiu s Maďarmi. Požadovali len uplatňovanie národnostného zákona z roku 1868 v praxi. Podľa neho mali Slováci právo používať na súdoch a úradoch svoju reč, ako aj právo na vlastné základné a stredné školy, no v skutočnosti nebolo v tom čase ani jednej strednej slovenskej školy, kde by slovenčina bola vyučovacou rečou. Požadovali napríklad aj to, aby daňové knižky popri maďarčine boli aj v slovenčine, aby im všetci rozumeli.

Zmanipulovaný proces
Celý rok 1902 prebiehalo vyšetrovanie a škandalózny proces vyvrcholil začiatkom roku 1903 v Nitre. Pojednávanie sa nieslo v duchu platného výkladu pojmu pansláv: „Pansláv je ten, koho verejná mienka za takého označí, netreba dôkazy." Nectila sa pravda, ale akási svojská „rytierskosť": táranie, cenila sa spupná hrdosť a odvaha pri obhajovaní najevidentnejších lží. Sudca svedkom obžaloby slovo dával, ale svedkom obhajoby len veľmi neochotne. Svedkom obžaloby - aj keď neboli morálne bezúhonní - umožnil súd prisahať, aj keď neboli na predvolebných mítingoch prítomní, svedkom obhajoby - aj keď to boli kňazi - nie. Vtedy vstal Július Markovič, vzal pištoľ a hromovým hlasom kričal: „My si našich kňazov hanobiť nedáme len preto, že sa opovážia priaznivú pravdu svedčiť pre obžalovaných. Ja som ani nie kňaz, ale svätosť prísahy tak držím, že keď by mi na pravdivosť mojej odpovede odoprel prísahu krajinský súd, držal by som to za také zhanobenie, že bych považoval za mužskú povinnosť vpustiť si guľku do hlavy!"
Súdny spor sa viedol v úradnej reči, teda v maďarčine. Farár Ľudovít Čulík prosil súd, aby mohol hovoriť po slovensky, lebo, „ako vidia, maďarčinu lámem". Predseda súdu mu odpovedal: „Celkom dobre hovoríte po maďarsky, ak by ste sa v niečom nevedeli dobre vyjadriť, povedzte to po slovensky."
V stredu 4. februára 1903 predniesol záverečnú reč obžalobca Chudovszky (známy aj z procesu s černovskými obeťami). Kritizoval „maďarského" advokáta Rudolfa Markoviča, ktorý „v Magyarországhu zarába svoj chlieb a z maďarského národa žije" a rozosieva „jedovaté semená medzi slovenský ľud, ktorý bol vždy verný svojej vlasti" a že teda súd má moc brániť maďarský národ a hornouhorské maďarstvo pred nepriateľmi maďarského štátu. A tak Rudolfa Markoviča odsúdili na 5 mesiacov väzenia a 500 korún, jeho brata na 2 mesiace a 200 korún, Čulíka na 3 mesiace a 300 korún pokuty. Proti tomuto rozsudku sa odsúdení odvolali na kráľovskú tabuľu v Bratislave. Tam pripustili, aby Čulík radšej hovoril po slovensky, akoby mal „lámať" maďarčinu a 6. augusta 1903 všetkých obvinených oslobodili. Dôvod: „Svedkovia Pless a Deutsch utrpeli veľkú škodu kvôli potravnému spolku, ktorý obžalovaní založili, a preto príkre prejavili svoju nenávisť voči obžalovaným. Herzog má totožné záujmy ako svedkovia obžaloby." O nitrianskom procese písali noviny, debatovalo sa o tom na najvyšších miestach i po slovenských dolinách. Ešte v tom istom roku napísal Július Markovič 254-stranovú knihu Nitriansky politický trestný proces, dal ju na vlastné náklady vytlačiť a predávala sa po jednej korune.

Poučný exkurz
Zo slovenského hľadiska najúspešnejšie uhorské voľby sa konali v máji 1906. SNS ponúkla piatich kandidátov a nová Slovenská ľudová strana, ktorá išla do volieb pod heslom „Za tú našu slovenčinu" trinástich. Zvoliť sa podarilo sedem slovenských poslancov (za SNS Metod Bella, za SĽS Pavol Blaho, František Jehlička, Ferdiš Juriga, Martin Kollár, František Skyčák a Milan Hodža). Uhorský snem mal však vyše 400 poslancov a maďarské strany získali na Slovensku 45 poslancov. Len 15 percent slovenských voličov teda hlasovalo za Slovákov, mnohí totiž podľahli neslýchanému násiliu a hlasy iných prekrútili. V Giraltovciach znemožnili slovenského kandidáta Ivana Pivka tak, že ho slúžny vypovedal na desať rokov z celej Šarišskej stolice a poslal ho „postrkom" domov na Oravu. Veľký rozruch vzbudil ružomberský proces s Andrejom Hlinkom, ktorý v týchto voľbách podporoval kandidáta Vavra Šrobára. Ružomberský súd odsúdil Hlinku za „podnecovanie proti maďarskej národnosti" na dva roky väzenia a 1 500 korún pokuty, Šrobára na rok väzenia a 900 korún pokuty.
V posledných uhorských voľbách (1910) získali Slováci tri mandáty: Ferdiš Juriga, František Skyčák a Pavol Blaho. Začiatkom roka 1914 sa však Skyčák vzdal mandátu a Blaho musel narukovať. Jediným slovenským poslancom, ktorý 19. októbra 1918 oznámil Uhorskému snemu, že slovenský národ si uplatňuje sebaurčovacie právo, bol tak iba Ferdiš Juriga.
Pre Markoviča boli uhorské voľby podnetom, aby založil banku. Nám neostáva iné, ako si všimnúť, aký význam pripisovali voľbám vládnuce kruhy Uhorska. Bodaj by tento náš exkurz do minulosti priviedol čo najviac Slovákov k eurournám. Čísla nepustia: v našom najúspešnejšom uhorskom volebnom roku z 52 zvolených „zástupcov Slovenska" bolo sedem Slovákov a 45 Maďarov. V prvých eurovoľbách v roku 2004 sa medzi štrnástich slovenských zástupcov dostali aj dvaja kandidáti SMK. Len na nás záleží, kto budú naši trinásti europoslanci na nasledujúcich päť rokov.

Fotografia:
MUDr. Július Markovič na dobovej fotografii.