Foto: Pavel Kapusta

Naozaj slovenské?

Marián Tkáč

Peniaze vládnu sve­tu a koniec koncov s pe­niazmi súvisí aj otázka, čo je a čo nie je slovenské. Je to otázka, s ktorou by mali čo robiť etnografi, sociológovia a možno aj príslušníci iných vedných odborov. My sa v tejto chvíli uspokojme so zdravým sedliackym rozumom a lakonickým konštatovaním, že nie všetko slovenské je slovenské. A dodajme, že slovenské je vlastne to, čo slúži celej slovenskej verejnosti, čo teda je - verejnoprávne. Zatiaľ sme si zvykli zdôrazňovať sloven­skosť predovšetkým formálne. Stačí nám, že máme Slo­venské národné divadlo, Slo­venskú národnú galériu či Slo­venské národné múzeum. Ne­uvedomujeme si, že tým pripúšťame, že u nás by mohlo byť aj iné ako slovenské Národné divadlo, aj iná ako slovenská Národná galéria. Je to obranný syndróm, zakorenený v našich hlavách ako jeden a nie jediný pozostatok po federálnom štáte. Po našej nesamostatnosti. V Prahe ne­potrebovali a ani nepotrebujú České národní divadlo ani České národní muzeum. Kto by totiž pochyboval, že tam môže byť aj iné Národní divadlo ako české? Rovnako galéria, múzeum. Zvýrazňovanie českosti bolo a je nadbytočné. Spomenuté inštitúcie boli (a sú) české obsahom. Napo­kon, ani v Londýne nemajú Anglické národné múzeum či Anglickú národnú galériu ale len National Museum či National Galery.

Zdôrazňovanie slovenskosti v názvoch zaváňa falošnosťou. Ak si uvedomíme, že máme Slovenské národné divadlo, ale to nemá v repertoári skoro nič slovenské, začína to byť jasné: nestačí sa slovenským nazývať, treba slovenským aj byť podľa obsahu, zmyslu a zacielenia inštitúcie. Takže máme a zároveň nemáme Slovenské národné divadlo.

Po takomto všeobecnom „poučení" sa opýtajme: ako je to s inými „slovenskými" inštitúciami, ktoré jej majú slúžiť za peniaze verejnosti, čiže s verejnoprávnymi médiami? Je naozaj slovenskou Slovenská televízia? Je naozaj slovenským Slovenský rozhlas? Obe inštitúcie by mali byť slovenské aj preto, že sú verejnoprávne. Platené z poplatkov koncesionárov, všetkých občanov Slovenska. Aj z poplatkov slovenských menšín všetkého druhu, ale aj slovenskej väčšiny. Slúžia naozaj všetkým, teda aj väčšine? Alebo iba všetkým možným menšinám? Vyťahujú na svetlo sveta svetlé stránky našich dejín i našej prítomnosti, alebo sa škodoradostne tešia z problémov, ktoré nás tiež neobchádzajú? Slúžia mladým aj starým? Čím sa líšia od verejnoneprávnych, teda komerčných médií? 

Pozorný poslucháč by pri odpovediach na tieto otázky nanajvýš pokrčil plecami. Poznám však aj takých, ktorí by jednoznačne povedali: Slovenský rozhlas je slovenským len podľa názvu. (Rovnako tak by povedali aj o Slo­venskej televízii.) Relácie Slovenského rozhlasu (televízie) sú dnes slovenské len podľa jazyka hlásateľov, moderátorov, či iných v ňom vystupujúcich osôb, aj to veľakrát jazyka, ktorý jeho málo profesionálni mediálni používatelia prznia. Sme svedkami toho, že sa neprezentujú vždy skutočné osobnosti, ale len prázdne „celebrity". Slo­venský obsah tu evidentne chýba (rovnako, ako chýba slovenská dráma či komédia v Slovenskom národnom di­vadle). Výnimkou je iba športové vysielanie, kde sa ešte oslavuje slovenský ús­pech. Nuž, veď bolo by okaté netešiť sa napríklad z posledných úspechov našich futbalistov...

Rádio Slovensko sa od určitého času zmenilo na bezbrehý prúd hudby a slova bez ladu a skladu, vysielaný pre mladých a ešte mladších. Akoby ľudia nad 40 či 50 rokov už boli len trpenými súčasníkmi nášho zabávania sa. Akoby neplatilo, že k serióznym médiám sa aj mladí vrátia, keď dorastú do „seriózneho" ve­ku. Regina je regionálna a Devín umelecký. No ten napríklad do svojho vysielania z dvoch stavovských spisovateľských organizácií takmer nezaradí člena Spolku slovenských spisovateľov, zato hojne počuť členov Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska. Slovenské rody sa už len reprízujú, nové časti nevznikajú. Rozhlas trestuhodne zrušil obľúbené Živé slová.

Náš verejnoprávny rozhlas (rovnako televízia) sa usiluje podobať ako vajce vajcu sú­kromným médiám, ktoré vlastnia zväčša zahraniční majitelia. Usiluje sa im konkurovať, aj keď zákon mu nič také neprikazuje. Podľa zákona má informovať, vzdelávať a šíriť kultúru. Plní to? A sme pri peniazoch: ak neplní, má právo žiť aj naďalej z poplatkov občanov, z ktorých mnohí ho už nepočúvajú?

Keďže všetko je vecou peňazí, ľudia v súkromných rozhovoroch a „mladé strany" dokonca aj verejne kladú otázky typu načo podporovať osobitnými koncesionárskymi poplatkami náš verejnoprávny rozhlas (a televíziu), ak verejnoprávny, teda slovenský, nie je. A nemajú vlastne pravdu? Ak rozhlas a televízia nie sú a ani nechcú byť slovenskými, teda verejnoprávnymi médiami, ak sa v podstate v ničom neodlišujú od komerčných médií, majú právo pýtať si od ľudí, ktorí rezignovali na ich počúvanie a sledovanie, osobitné poplatky?

Táto otázka už čoskoro nemusí byť len rečnícka.