Nespútaná krása

Hron patrí k najmenej odprírodneným vodným tokom na Slovensku

Zuzana Lileová

Pramení na úpätí Kráľovej hole a vlieva sa do Dunaja tesne predtým, ako tento veľtok prekračuje hranice Slovenska. Symbolicky tak spája dva veľké pojmy našej vlasti. Hron.

Po Váhu druhá najväčšia rieka pretekajúca výlučne naším územím hádam najmenej utrpela necitlivými zásahmi človeka. Stáročia pretvárania okolitej prírody sa totiž podpísali na strate prírodného naturelu väčšiny našich riek. Pôvodný názov Hrona vyznieva v tejto súvislosti príznačne - zdôrazňuje jeho spätosť s prírodou. Gran Ahua, ako sa pôvodne rieka nazývala v starej nemčine, možno preložiť ako smreková voda - voda pretekajúca smrekovým porastom. Rieka dostala svoje meno pravdepodobne v severnejších podhorských oblastiach s množstvom smrekových lesov.

Do histórie sa pravdepodobne ako prvé zapísalo ústie rieky, kadiaľ viedol známy Limes Romanus (hranica Rímskej ríše). Marcus Aurelius si svoje úvahy začiatkom nášho letopočtu zapisoval v krajine pri Hrone. Brehy rieky Granus, kde našiel pokoj potrebný na odpočinok a meditáciu, spomenul v závere svojho diela. Hron bol v tom období nepochybne známym strategickým bodom, popri rieke viedli dôležité obchodné trasy. Neskôr sa vody Hrona využívali najmä na splavovanie dreva.

Úchvatné meandre
Povodie Hrona spája až 11 percent z celkového územia Slovenska, 5 464 štvorcových kilometrov. Svoju 298-kilometrovú púť, počas ktorej prekoná výškový rozdiel 831 metrov, začína na Horehronskom podolí na južnom svahu básnikmi ospevovanej Kráľovej hole pod sedlom Besník. Bystrý potok má na začiatku svojej cesty miestami šírku len jedného metra, krištáľovočistá voda tečie úzkym kamenistým korytom.

Za Telgártom sa ešte „nedospelý" Hron rozleje po širokej nive. Úzke koryto sa začína kľukatiť v nespočetných zákrutách, prúd je často plný malých perejí. Vodný tok sa od svojho priameho smeru odchyľuje v oblúkoch, ktoré ležia v smere proti prúdu. Tieto nespočetné riečne zákruty vznikajúce v miestach malého spádu sa nazývajú meandre. Ich vznik spôsobuje vodný tok, ktorý dlhodobo naráža na brehy a podomieľa ich. Na protiľahlom brehu sa zasa usadzujú riečne sedimenty. Po regulácii vodných tokov našich veľkých riek sa ich meandre zväčša umelo zmenili na mŕtve ramená a postupne vyschli. Keďže Hron patrí k najmenej odnaturalizovaným tokom na Slovensku, jeho meandre na hornom toku ostali na radosť milovníkov prírody zachované. Meandre Hrona sú významné nielen geomorfologicky, ale aj botanicky. Voda odteká veľmi pomaly, a tak sa na povrchu nivy vytvára slatinné rašelinisko. V oblasti je veľa drobných suťových prameňov a vyvieračiek. V kombinácii s vysokou zrážkovitosťou a nízkymi priemernými teplotami tu podmáčaná pôda vytvára vynikajúce podmienky pre vlhkomilnú vegetáciu vrátane vzácnych rastlín. Tento úžasný prírodný výtvor je pod ochranou Prírodnej rezervácie Meandre Hrona, vyhlásenej v roku 1980 a ležiacej v ochrannom pásme NAPANT.

Z hôr na nížinu
V Nízkych Tatrách a Slovenskom rudohorí sa k malej horskej riečke postupne pripájajú krátke prítoky - z ľavej strany zo Slovenského rudohoria, z pravej z Nízkych Tatier. Za Polomkou sa koryto Hrona rozširuje, miestami dosahuje šírku až 8 metrov. Okolité lúky na jar tešia oko množstvom kvetov, milovníci prírody si prídu na svoje v prírodnej rezervácii Bacúšska jelšina, kde sa zachovali mimoriadne cenné porasty jelše sivej a čiernej so smrekom. Od Brezna sú vody Hrona bohatšie o Rohoznú, o pár kilometrov nižšie pri Chvatimechu sa pripája Čierny Hron.

Podhorský charakter Hrona pod Banskou Bystricou, predovšetkým však jeho pereje v tejto oblasti potešia všetkých milovníkov splavovania. Za najdlhšiu a zároveň najkrajšiu perej Hrona sa považuje Vlkanovská perej. Vznikla umelo - kedysi bolo treba tok rieky preložiť, aby bolo možné vybudovať železnicu. Na dne nového koryta sú nerovnosti, nad ktorými sa čerí voda.

Medzi Sliačom a Zvolenom tečie Hron v umelom koryte, miestami ho ohraničujú kolmé betónové brehy. Pod Zvolenom sa však otvára krásna prírodná scenéria - svahy lemujú listnaté lesy a rieka tečie údolím medzi Štiavnickými a Kremnickými vrchmi. V širokej Žiarskej kotline vytvára znovu mierne meandre. Hron v týchto miestach už zvoľnil svoj tok, prúd je pomalý, s jemnými perejami.

Na 15-kilometrovom úseku od Tekovskej Breznice až po Tlmače sa po oboch stranách veľtoku týčia mnohé bralá a vyvýšeniny, označované ako Slovenská brána. Tento geomorfologický útvar aj v skutočnosti plnil funkciu akejsi brány od počiatkov osídľovania tejto oblasti. Nachádzal sa tu celý systém strategicky umiestnených hradov, stopy osídlenia siahajú až do bronzovej a železnej doby. Z prítokov Hrona v tejto časti Slovenska spomeňme aspoň Bystricu, Rudnicu a Slatinu. Pri Veľkých Kozmálovciach severozápadne od Levíc je vraj pod zemou neviditeľné bralo, ktoré mení prúdenie veľrieky. Práve v týchto miestach sa horský charakter rieky mení na pokojný tok, prúdiaci Podunajskou nížinou až k svojmu ústiu.

Obavy vodákov
Po toľkých kilometroch sa horská riečka zmenila na nepoznanie. Na svojom dolnom toku tečie lenivo po pieskoch a štrkopieskoch prekrytých povodňovými hlinami. Aj meandre sú tu širšie. Rieka pokojne plynie Podunajskou nížinou, jej lužnými lesmi a poliami. Táto časť toku prešla v posledných desaťročiach značnými úpravami a zásahmi do ekosystému. V rámci protipovodňových opatrení prišiel Hron o niektoré meandre aj ramená, čím sa jeho dĺžka skrátila o takmer 15 kilometrov. Na rieke sú v súčasnosti vybudované štyri elektrárne: Dubová, Zvolen, Žiar nad Hronom a Veľké Kozmálovce. A v celom povodí sa pripravuje stavba ďalších. To neteší vodákov, pretože práve preto, že Hron nemá veľa technických prekážok, je stále najvyhľadávanejšou riekou na splavovanie. Žiaľ, stavitelia malých vodných elektrární na vodákov väčšinou nepamätajú.

Pri záverečných kilometroch putovania Hrona sa možno kochať Ipeľskou pahorkatinou, ktorú pokrývajú sady a vinice. Pri Štúrove splývajú vody Hrona s európskou veľriekou Dunajom. Prírodná scenéria s množstvo zátiší a ramien pôsobí romanticky. Ústie preslávil aj most v Kamenici nad Hronom zo začiatku 20. storočia, najväčší oblúkovitý most tých čias v Uhorsku, ktorý však padol za obeť 2. svetovej vojne.

Z miestami menej upravených brehov majú radosť predovšetkým ochranári a už spomenutí milovníci splavovania, menej už obyvatelia okolitých osád. Vody Hrona sa počas histórie viackrát nebezpečne zdvihli. Prvá historicky zaznamenaná povodeň bola v roku 1784, živel však ohrozoval obyvateľstvo aj v rokoch 1813 a 1853. Najrozsiahlejšia povodeň v dvadsiatom storočí bola v roku 1974, keď sa dala do pohybu storočná voda Hrona aj jeho prítokov. Nuž, živel si týmto spôsobom vyberá daň za svoju miestami nespútanú prírodnú krásu.

Fotografie:
Hron je druhá najväčšia rieka, ktorá pramení aj ústi na našom území, preteká stredným a južným Slovenskom. Je najobľúbenejšou riekou vodákov. Pri vyššom stave vody ho možno splavovať od Heľpy, inak je bežne splavný od Brezna až po ústie.

Hron v Kamenici nad Hronom tesne pred svojím ústím (do Dunaja mu chýba ešte jeden kilometer).

Meandre Hrona za Telgártom.

Hron v Brusne.

Ústie Hrona pri Štúrove (pohľad z maďarského brehu Dunaja).

Vytlačiť Poslať