70 ROKOV OD POPRAVY

Krutý rozsudok spravil z Jozefa Tisa v očiach značnej časti národa mučeníka

Foto TASR/ARCHÍV
Dátum 26.03.2017

„Bol to najväčší nerozum ťahať Tisa domov. Keď ho privezú, musia ho súdiť. Keď ho budú súdiť, musia ho odsúdiť. A keď ho odsúdia, bude na Slovensku zle.“ Slová evanjelického biskupa Čobrdu – mimochodom, silného odporcu SR – nielenže vystihli situáciu, ale sa ukázali priam ako prorocké. Poprava prvého slovenského prezidenta a kňaza hlboko ranila nielen vtedajšiu spoločnosť, ale ju traumatizuje podnes.

Retribúcia (z lat. retributio – odplata) mala potrestať vojnových zločincov na základe retroaktívnych právnych predpisov. Pochopiteľne, len na strane porazených. Slováci síce vojnových zločincov nemali, no v očiach českej, presnejšie čechoslováckej politiky spáchali ten najväčší zločin: odtrhli sa od ČSR a dokázali, že vedia fungovať aj bez Prahy. Za to ich chcela garnitúra obnovenej ČSR, na čele s Benešom a jeho slovenskými posluhovačmi, exemplárne potrestať. Ľudové súdnictvo u nás kodifikovala Slovenská národná rada nariadením č. 33/1945 Zb. n. Jeho paragrafy vychádzali z čechoslováckych ideových pozícií a mali drakonický charakter.

Politický proces

Symbolom SR bol predovšetkým prezident Tiso. Už v tom čase sa proces pokladal za politický. JUDr. Dominik Manca v roku 1946 definoval politický proces nasledovne: Rozsudok je vopred daný, víťazom je ten, čo má v rukách policajnú moc. Obžalovaný si nesmie vybrať obhajcu, nemá možnosť dostať sa k spisom a svedkom, ktorí by dokázali jeho nevinu, obžaloba narába s falošnými svedkami či materiálom, verejnú mienku robia tí, čo súdia a robia ju proti obžalovanému. Pri Tisovi sa – vo väčšej či menšej miere – naplnili všetky spomenuté atribúty, pričom je irelevantná skutočnosť, či pri vláde bolo viac politických strán alebo iba jedna.

Edvard Beneš sa už v exile netajil tým, že Tiso i ďalší činitelia SR musia byť popravení. V lete 1946 v Topoľčiankach JUDr. Daxnerovi povedal: „Tiso musí viset!“ Bol hlavným zadávateľom rozsudku smrti. S nie menšou intenzitou brojili za popravu komunisti a Zväz slovenských partizánov. Delegáciu partizánov zo 16. apríla 1947 k SNR, ktorá žiadala Tisovu smrť, viedol Viliam Žingor a Tamara Bahurinská. Žingor sa vyslovil: „Ak bude Tisovi udelená milosť, vyvoláme nepokoje! Ja, major Žingor, v mene partizánov žiadam, aby vláda nenavrhla omilostiť Tisa.“ Iróniou osudu obaja čoskoro sami zahynuli v komunistických mučiarňach...

U komunistov to bola vec ideologická, revanšistická, no i pragmatická. Od neudelenia milosti si sľubovali rozštiepenie DS – svojho najväčšieho rivala. Vedenie DS totiž katolíkom sľúbilo, že Tiso popravený nebude.

Neúspešný boj o milosť

Samotný proces sa začal v Bratislave 2. decembra 1946. Sprevádzal ho mimoriadny záujem verejnosti i zahraničných médií. Najslabším článkom procesu bol jeho najvyšší činiteľ – predseda senátu JUDr. Igor Daxner. Pri pojednávaniach stále porušoval trestnoprávne princípy, zaujatosť voči obvinenému ani nijako neskrýval. Bral Tisa na zodpovednosť za všetko, čo sa na území SR dialo, bez ohľadu na to, či na trestnej veci mal účasť alebo nie. Ťažiskovú časť obžaloby tvorili obvinenia z rozbíjania ČSR. Dôležitú rolu mali i obvinenia zo zavlečenia do vojny (ZSSR) a ešte vážnejším bolo obvinenie zo „zrady na povstaní“.

Proces trval 171 dní. Vypočutých bolo vyše 200 svedkov, súdne dokumenty vážili 700 kilogramov. Podľa súdu sa Tiso dopustil 113 zločinov. Nemohol sa preto ani skončiť inak ako vynesením rozsudku smrti – 15. apríla 1947.

Nevyslyšaný tak ostal Pastiersky list katolíckych biskupov predsedníctvu SNR z januára 1946, kde sa postavili za Tisa a okrem iného uviedli, že „bol vždy kňaz horlivý, bezúhonného života... usiloval sa pracovať pre dobro celku a osobne sa neobohacoval“, a v záujme pokoja v národe apelovali, aby sa jeho prípad vyriešil „spôsobom šetrným a nie bezohľadnou tvrdosťou“.

Tisovu žiadosť o milosť predložil povereník spravodlivosti Dr. I. Štefánik Predsedníctvu SNR 16. apríla. Z piatich členov (Lettrich, Šmidke, Horváth, Cvinček a Polák) však za jej udelenie hlasoval len Lettrich a Cvinček. Milan Polák, hoci bol členom DS, už ťahal s komunistami. SNR – ako tzv. revolučný výdobytok povstania – pre udelenie milosti tak neurobila nič. Tým uľahčila situáciu Prahe. Pražskí ministri pri hlasovaní milosť takisto neodporučili, čím zas potešili Beneša, ktorý jej zamietnutie aj okamžite potvrdil.

Zmierený so smrťou

V prípade neudelenia milosti mal byť rozsudok vykonaný do 48 hodín. Po rozlúčke s rodinou strávil Tiso so svojím spovedníkom, kapucínskym pátrom Párikom. So smrťou bol zmierený, vyslovil sa: „My katolíci sa nechystáme na smrť ako americkí gangstri ... Pre kresťana je smrť iba prechodom z jedného života do druhého.“ Párikovi sa podarilo prepašovať Tisov Odkaz slovenskému národu. Akt popravy sa začal po 5. hodine. Okrem katov a väzenského personálu boli prítomné všetky vopred určené úradné osoby. Pohoršením bol preto príchod – či skôr vpád – Benešovho osobitného emisára, plk. Kratochvíla, ktorého sem vyslal popravu skontrolovať. Dokonca, podľa určitých neoverených informácií, ju mal nakrúcať. Asi preto, aby si bol pražský prezident istý, že Slováci nepopravili nejakého náhradníka... Smrť však u Tisa nenastala ako u väčšiny iných, zlomením väzov, teda okamžite, ale trvala oveľa dlhšie, pre jeho mohutnú šiju, ktorú sa katovi nepodarilo zlomiť. „Zomieranie trvalo veľmi dlho. Boli to strašné chvíle napätia a mučivého ticha pre všetkých,“ spomínal obhajca Žabkay, ktorý to časovo odhadol na „sedem minút a potom ešte hodnú chvíľu“. Napäté ticho zúčastnených prerušil až malý strieborný kríž, ktorý „po páde na betónovú podlahu nádvoria vydal, ako špeciálna ladička, neuveriteľne ostrý, vysoký tón. To na nás pôsobilo priam šokujúco“, spomínal.

Pochované Československo

Už počas procesu bol Národný súd i vládne orgány doslova zavalené poštou a najrôznejšími žiadosťami, apelmi, či už podpísanými alebo anonymnými. V drvivej väčšine v Tisov prospech. Hneď po poprave, keď obhajca vychádzal z Justičného paláca, mu obyvatelia z priľahlých bytov hádzali pod nohy kvety. V mestách a obciach zvonili zvony. Asi v troch mestách sa uskutočnili demonštrácie. Žiaľ ľudí vyjadrovalo nosenie čiernych stužiek i modlitby. Proces zhoršil konfesionálne vzťahy v národe, keďže Tisa súdil prevažne evanjelický tribunál. A v neposlednom rade krutý rozsudok z neho spravil v očiach značnej časti národa mučeníka. Evanjelický biskup Fedor Ruppeldt sa krátko po poprave vyslovil, že by ho neprekvapilo, keby v priebehu niekoľkých desaťročí Tiso bol kanonizovaný ako mučeník.

Paradoxne, to čo si strojcovia Tisovej popravy od jeho exemplárneho potrestania sľubovali najviac – upevnenie československej štátnej idey – nevyšlo. Pri piatom výročí popravy to exilový politik Simon Ghelfand zhodnotil: „Komunisté toužili po bezživotí Tisově, protože byl odpůrce komunismu a Sovětského svazu. Dr. Beneš pak nenáviděl Msgra. Tisu z celé duše své a z celé mysli své, protože Tiso byl lepším a hlavně lidštějším prezidentem než on sám. A proto byl Msgr. Tiso zavražděn 18. dubna 1947 a Československo zavražděno s ním...“

 

 

 

Fotogaléria