70 ROKOV OD POPRAVY

Krutý rozsudok spravil z Jozefa Tisa v očiach značnej časti národa mučeníka

Foto TASR/ARCHÍV
Dátum 26.03.2017

„Bol to najväčší nerozum ťahať Tisa domov. Keď ho privezú, musia ho súdiť. Keď ho budú súdiť, musia ho odsúdiť. A keď ho odsúdia, bude na Slovensku zle.“ Slová evanjelického biskupa Čobrdu – mimochodom, silného odporcu SR – nielenže vystihli situáciu, ale sa ukázali priam ako prorocké. Poprava prvého slovenského prezidenta a kňaza hlboko ranila nielen vtedajšiu spoločnosť, ale ju traumatizuje podnes.

Retribúcia (z lat. retributio – odplata) mala potrestať vojnových zločincov na základe retroaktívnych právnych predpisov. Pochopiteľne, len na strane porazených. Slováci síce vojnových zločincov nemali, no v očiach českej, presnejšie čechoslováckej politiky spáchali ten najväčší zločin: odtrhli sa od ČSR a dokázali, že vedia fungovať aj bez Prahy. Za to ich chcela garnitúra obnovenej ČSR, na čele s Benešom a jeho slovenskými posluhovačmi, exemplárne potrestať. Ľudové súdnictvo u nás kodifikovala Slovenská národná rada nariadením č. 33/1945 Zb. n. Jeho paragrafy vychádzali z čechoslováckych ideových pozícií a mali drakonický charakter.

Politický proces

Symbolom SR bol predovšetkým prezident Tiso. Už v tom čase sa proces pokladal za politický. JUDr. Dominik Manca v roku 1946 definoval politický proces nasledovne: Rozsudok je vopred daný, víťazom je ten, čo má v rukách policajnú moc. Obžalovaný si nesmie vybrať obhajcu, nemá možnosť dostať sa k spisom a svedkom, ktorí by dokázali jeho nevinu, obžaloba narába s falošnými svedkami či materiálom, verejnú mienku robia tí, čo súdia a robia ju proti obžalovanému. Pri Tisovi sa – vo väčšej či menšej miere – naplnili všetky spomenuté atribúty, pričom je irelevantná skutočnosť, či pri vláde bolo viac politických strán alebo iba jedna.

Edvard Beneš sa už v exile netajil tým, že Tiso i ďalší činitelia SR musia byť popravení. V lete 1946 v Topoľčiankach JUDr. Daxnerovi povedal: „Tiso musí viset!“ Bol hlavným zadávateľom rozsudku smrti. S nie menšou intenzitou brojili za popravu komunisti a Zväz slovenských partizánov. Delegáciu partizánov zo 16. apríla 1947 k SNR, ktorá žiadala Tisovu smrť, viedol Viliam Žingor a Tamara Bahurinská. Žingor sa vyslovil: „Ak bude Tisovi udelená milosť, vyvoláme nepokoje! Ja, major Žingor, v mene partizánov žiadam, aby vláda nenavrhla omilostiť Tisa.“ Iróniou osudu obaja čoskoro sami zahynuli v komunistických mučiarňach...

U komunistov to bola vec ideologická, revanšistická, no i pragmatická. Od neudelenia milosti si sľubovali rozštiepenie DS – svojho najväčšieho rivala. Vedenie DS totiž katolíkom sľúbilo, že Tiso popravený nebude.

Pokračovanie tohto článku nájdete v tlačenej verzii Extra plus.

 

 

 

 

Fotogaléria