ALTERNATÍVA HEGEMÓNIE ZÁPADU

Základnou osou vytvárania multipolárneho sveta sa stáva spolupráca Moskvy a Pekingu

Foto TASR/AP
Dátum 31.07.2017

Júlový samit G20 v Hamburgu bol spojený so zvýšeným záujmom o prvé osobné stretnutie prezidenta USA Donalda Trumpa s ruským náprotivkom Vladimirom Putinom. Ich rozhovor sa v časti mediálno-politických kruhov považuje za schôdzku dvoch najsilnejších mužov planéty a vyvoláva mnoho dohadov.

Nech je hocijako veľký význam vzťahov medzi nimi, túto tému necháme bokom, lebo bola podrobne, hoci neraz protirečivo analyzovaná v mnohých zdrojoch. Napriek pekným slovám na stretnutí treba vidieť, že rusofóbia (už krátko po stretnutí súhlasil Biely dom so zostrením protiruských sankcií) sa za posledné roky „zažrala do špiku kostí“ washingtonskej administratívy. Ak po schôdzke prídu zo strany USA novoty, tak skutočne len v ojedinelých, navzájom nekompaktných krokoch, ale zásadný obrat vo vzťahoch Moskvy a Washingtonu zatiaľ nebude.

Iný pohľad

Poukážeme preto na inú dimenziu súčasnej svetovej politiky, ktorá ju osudovo podmieňuje. Jednou z najvýznamnejších tendencií je postupné vytváranie multipolarity moci, ktorá má zložitý, protirečivý a dlhodobý charakter. K výrazným príčinám tohto vývoja patrí oslabujúci sa vplyv Západu vedeného USA na dianie vo svete. Aj samotné zoskupenie G20 možno považovať za prejav toho, že Západ pripúšťa, že ním vytvorená G7 už nestačí na riešenie problémov súčasného sveta. Výrazne k tomu prispela ekonomicko-finančná kríza v roku 2008, ktorá dodnes nebola prekonaná.

Základnou osou vytvárania multipolárneho sveta sa stáva spolupráca Ruska a Číny. Nejde pritom len o bilaterálnu spoluprácu, ale aj o pôsobenie na multilaterálnej úrovni v medzinárodných organizáciách, ako aj spoluprácu s ďalšími, predovšetkým nezápadnými štátmi. Okrem koordinácie postupu v rámci OSN a jej Bezpečnostnej rady, ktoré považujú za nezastupiteľné pri riešení problémov svetovej politiky a bezpečnosti, Rusko a Čína úzko spolupracujú aj v rámci BRICS, Šanghajskej organizácie spolupráce či zoskupenia G20.

Najnovšie stretnutie Vladimira Putina so Si Ťin-pchingom bolo majstrovsky diplomaticky načasované. Rozpaky zo záverov hamburského samitu G20 (obrazne vyjadrené, lepšia akákoľvek malá dohoda než nové spory) budú pod vplyvom problémov, s ktorými zápasí Západ, len narastať. Po vrcholnom rusko-čínskom stretnutí z júla sa však môže ukázať, čo znamenajú výsledky tejto schôdzky a kam môžu viesť nezápadné prístupy pri riešení problémov svetovej politiky, bezpečnosti i ekonomiky.

Moskva aj Peking majú síce na viaceré otázky iný pohľad, ale v prvom rade vidia potrebu zmeny vládnuceho svetového ekonomického poriadku. Možno pripomenúť aj starú známu tézu klasika – politika je koncentrovaná ekonomika. A tak nemôžu z týchto pomerov vystúpiť, ale ich spolupráca v podmienkach, keď sa západné štáty predbiehajú v tom, z čoho by ich politicky, bezpečnostne či ekonomicky obvinili, tiež bude mať iný charakter, ako to, čo sa pečie v „nesvätej trojici“ globalizácie – MMF, Svetovej banke a WTO, či v iných prvkoch západného usporiadania sveta, ktoré krajinám tvrdo diktujú.

Deformácia reality

V týchto podmienkach sa stupňuje aj informačná vojna, v  ktorej rámci sa Západ snaží deformovať svetovú realitu. Zvýšené úsilie pritom venuje manipulácii informácií o pôsobení dvoch svojich hlavných súperov – RF a ČĽR, ktorých v rôznych súvislostiach neopodstatnene označuje čoraz viac za narastajúcu hrozbu pre svet. Súčasťou tejto stratégie je aj spochybňovanie stavu a perspektív rusko-čínskych vzťahov, v ktorých sa zaiste objavuje veľa komplikovaných momentov. Historicky existuje mnoho protirečení aj z minulosti a v oboch štátoch určité kruhy z rôznych dôvodov pochybujú o prospešnosti takejto spolupráce.

Oba štáty sú rozdielne aj z hľadiska svojho politického i ekonomického usporiadania a na ich čele stoja odlišné typy vodcov i politických garnitúr. Dôležité je, že ani Moskva, ani Peking nehovoria o globálnych záujmoch svojich štátov v takom duchu, ako sme na to zvyknutí z washingtonskej rétoriky. Najmä dve posledné čínske koncepcie, či už starší „harmonický svet“ prezidenta Chu Ťin-tchaa alebo súčasný „čínsky sen“ Si Ťin-pchinga predkladajú svetu iné vízie riešenia jeho problémov než „America first“.

Výsledkom schôdzky Vladimira Putina a Si Ťin-pchinga je prijatie Spoločného vyhlásenia o aktuálnej situácii vo svete a dôležitých medzinárodných problémoch. Spoločný názor na závažné otázky súčasnosti naznačuje upevnenie spojenectva Ruska s Čínou, čo dnes zneistený a tápajúci Západ neteší.

Známe je obrazné vyjadrenie, že Rusko a Čína sú ako dvaja obri, opretí o seba chrbtami. Ani jednému z nich nie je prospešné aj vo vlastnom záujme urobiť prudký krok či obrat bez toho, aby pri tom nebral ohľad na druhého.

V prípade Pekingu pritom ide predovšetkým o ekonomického giganta a v prípade Moskvy o vojenského. Čínska iniciatíva novej hodvábnej cesty 21. storočia môže v prípade úspechu znamenať aj alternatívu neoliberálnej globalizácii. Moskva napriek rôznym ekonomickým ťažkostiam uskutočnila viaceré úspešné kroky vo vojenskotechnickej oblasti, ktoré tiež znepokojujú Západ (najmä NATO), zvyšujúci svoju vojenskú prítomnosť pri hraniciach Ruska.

V duchu inkvizície

Pôsobenie rusko-čínskeho kolosu naberá na obrátkach, pričom ide o proces, prebiehajúci vo viacerých oblastiach, ale má aj dlhodobý (ich spolupráca sa rozširuje už od roku 1996) i premyslený charakter. Moskva uviedla, že kým v roku 2016 prišlo k nárastu obchodnej výmeny len o necelé 4 percentá, za štyri mesiace tohto roku sa zvýšila už o 37 percent. Podobne výrazne narástol objem obchodnej výmeny aj na čínskej strane.

Spoločné vyhlásenie Moskvy a Pekingu obsahuje 22 bodov, pričom nejde o nijaké konšpiračné teórie, ktoré dnes lovia „prozápadní grantožrúti“ a novodobí rytieri, donovia Quijoti bojujúci s veternými mlynmi, ktoré si sami vytvorili vo svojom grotesknom obraze sveta. Práve naopak, sú to racionálne závery a hodnotenia ukazujúce, aké riešenie problémov svetovej politiky, ekonomiky i bezpečnosti sa dnes žiada, ale mediálno-politickí lokaji Západu ich nechcú počuť, lebo ide o názor Moskvy a Pekingu. Aj pri bombasticky prezentovanej slobode názorov sa zdá, že časť západných „jediných oprávnených“ bojovníkov za pravdu ideí si svoj vzor vybrala v stredovekej inkvizícii a okrem vlastného názoru nepozná, neuznáva a nepripúšťa nijaký iný.

Dokument vyzýva medzinárodné spoločenstvo na upevnenie spoločného konania, formovanie medzinárodných vzťahov na základe solidarity a záujmov celého ľudstva. Cestou nie je postup v duchu studenej vojny a z pozície politiky sily, ale nevyhnutnosť mierového spolužitia a trvalo udržateľného rozvoja. Zvýrazňuje sa potreba narastania vplyvu OSN, dodržiavania medzinárodného práva a zrieknutia sa politiky dvojakého metra.

Nemecká kancelárka Angela Merkelová síce povedala, že sa skončili časy, keď sa Európa mohla spoliehať na USA – ale čo to konkrétne znamená, zatiaľ nevieme. Jedna z ciest je v tom, že EÚ skutočne zaujme k Rusku primeraný postoj, objektívne vychádzajúci z potreby dobrého susedstva, rovnoprávnych a vzájomne výhodných vzťahov. A je ešte aj možnosť EÚ aktívne sa zapojiť do realizácie novej hodvábnej cesty. Obe veci nepotešia spojencov únie za Atlantikom. Prispejú však k rozvoju celej Európy v 21. storočí. Počkajme, akou cestou sa EÚ vydá a najmä na to, či sa nájdu iné, úspešnejšie elity, ako je tá, ktorá stojí dnes na jej čele.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave