BEZ HRDOSTI

Vzťah mladých ľudí k vlasti čoraz viac chladne

Foto TASR/JAKUB KOTIAN
Dátum 28.02.2017

„Myslím si, že je od veci byť hrdý na národ, skôr sa hanbím za celý svet, že sa nechal takto nahnať po miliónoch do ohrád, aby sa nad ním lepšie vládlo.“

„Národná hrdosť je vyumelkovaný bulšit. A ak nie, tak som jedna z tých, ktorí nedokážu byť hrdí na skutky niekoho, koho som vôbec nepoznala a ktoré sa odohrali pred tisíc rokmi. Nechápem, prečo by som mala byť hrdá na to, že som Slovenka, alebo prečo by mal byť vôbec niekto hrdý na to, že je národnosti, akej je, keď zjavne nikto neovplyvní to, kde sa narodí. Úprimne, Štúr, Chalupka aj Štefánik sú mi ukradnutí, sú to mŕtvi ľudia, a možno kedysi urobili čosi, vďaka čomu dnes píšem týmto jazykom, ale to je asi tak všetko. Ani opice neoslavujem za to, že sa z nich vyvinul človek, a že tu dnes som vďaka tomu, že som človek.“

„Národná hrdosť, láska k vlasti a podobne je pre mňa nezmysel, mne je jedno, kde som sa narodil, kde budem žiť, kde zomriem.“

„Patrím k tej skupine ľudí, ktorí sa chcú odsťahovať. Nie preto, že by bolo Slovensko absolútne nanič, ale preto, lebo moje srdce patrí inej krajine.“

„Ja som hrdý na to, že som človek. Mojím národom je Planet Earth...“

Niekoľko názorov mladých ľudí, ktoré sa objavujú na internetových diskusných fórach v debatách o národnej hrdosti. Prešli len gramatickou úpravou. Obsah ich výpovedí je, bohužiaľ, autentický.

Zhubná xenofília

Nie je nijaké tajomstvo, že hrdosť na svoju štátnosť a národnosť sa na Slovensku príliš nenosí. Vlastencom sa nadáva do náckov a paradox je, že ich takýmito slovami častujú práve tí najtolerantnejší z najtolerantnejších. Tí, ktorí majú omnoho radšej cudzie než vlastné a ochotnejšie prijímajú kultúru niekoho iného, než aby sa naučili viac o tej svojej. Najsmutnejšie je, že najkritickejší sú k vlastnému národu práve mladí ľudia, moji rovesníci, budúcnosť Slovenska, na ktoré sa dívajú cez prsty. Ich argumenty sú rôznorodé – opierajú sa o toleranciu k iným národom či rasám, identifikujú sa ako ľudia, ktorí sú si rovní bez ohľadu na hranice štátu. Tvrdia, že nemáme byť na čo hrdí, že nemáme históriu, ktorou sa môžeme pýšiť, nie sme bohatí, nemáme ekonomiku porovnateľnú s najvyspelejšími štátmi sveta. Národnosť je podľa nich niečo, čo sme si nemali možnosť vybrať, netýka sa nás, pretože je najmä vecou náhody. Aby som sa neopierala len o názory neznámych ľudí z internetu, opýtala som sa na vzťah k vlasti človeka, ktorého považujem za jedného z najinteligentnejších mladých ľudí v mojom okolí. „Naše malinké Slovensko chátra. A nie je to moderný trend, pustneme celé stáročia vždy ako chvostová časť väčšieho štátneho zriadenia. Nikdy sme neboli a nebudeme konkurencieschopní. Na európskom dvorčeku tobôž, keďže fungujeme len ako lacná pracovná sila pre zahraničných investorov. Ako štát s druhou najnižšou pôrodnosťou sa správame úplne iracionálne, blokujeme cudzincov, utláčame menšiny a vyháňame našich mladých ľudí za hranice tým, že im nevytvárame dostatočné podmienky. Ak by som uznával národnosti, konštatoval by som, že sa mi nedarí nachádzať dostatočne presvedčivé argumenty, prečo byť hrdým. A pekné Tatry to nespravia.“ Jeho odpoveď ma neprekvapila, no napriek tomu zamrzela. Na perách som mala otázku, či Slovensko nie je také, aké je, aj vďaka ľuďom, ktorí zaň odmietajú bojovať a všetko, čo dokážu, je spočítať to negatívne, čo na svojej vlasti vidia. Je predsa ľahšie otočiť sa chrbtom rozostavanému domu a odísť bývať do vybudovanej štvorposchodovej vily, aj keď v nej do konca života budeme len podnájomníkmi.

Menejcennosť na dennom poriadku

Čo Slovákov a mladých ľudí obzvlášť vedie k takémuto pohľadu na svoju národnosť? A prečo ten chronický, nevyliečiteľný pocit menejcennosti, ktorým trpíme celé stáročia? Akoby nestačilo, že sme skutočne tisíc rokov žili síce na svojom území, ale pod cudzou strechou. Akoby nestačilo, že nás stovky rokov zaznávali iní. Prvý prezident Československej republiky Tomáš Garrigue Masaryk raz vyhlásil: „Niet slovenského národa, je to vynález maďarskej propagandy. O jednu generáciu už nebude rozdiel medzi obidvoma vetvami našej národnej rodiny.“ Podobne sa o Slovensku vyjadroval aj Edvard Beneš, ktorý sa stal neskôr naším druhým prezidentom. Sme príliš leniví na to, aby sme študovali vlastnú históriu, a tak radšej uveríme podobným jedovatým vyhláseniam? Keď sa nám konečne podarilo „ohradiť“ si ten kúsok krásnej krajiny a zvoliť si vlastných „bačov“, zrazu akoby sme stratili odvahu bojovať sami za seba. Akoby sme nevedeli, čo so sebou, keď sme relatívne sami sebe pánmi. V momente, keď nás uznali iní, prestali sme uznávať sami seba.

Najdôležitejšia je, ako napokon pri všetkom, predovšetkým výchova, ktorej sa človeku dostáva od útleho detstva. Práve doma dieťa pozoruje postoj rodičov či starších súrodencov k jednotlivým aspektom života navôkol. Dôležitú rolu však zohrávajú i školstvo a médiá. Tie súkromné sú kapitolou samou o sebe a bolo by trúfalé čokoľvek od nich v tejto oblasti očakávať, ale čo RTVS? Ako v súčasnosti vyzerá vysielanie pre deti a mládež? Keď sa pozrieme do programu našej verejnoprávnej televízie, zistíme, že takmer nijako. Niekoľko zahraničných rozprávok cez víkend a mizivé percento domácej tvorby. Na poznanie Slovenska sa nekladie nijaký dôraz, dokonca som sa stretla i s názormi, že by bolo lepšie, keby RTVS vysielala programy pre deti v anglickom jazyku.

Slováci

Na Slovensku však, našťastie, žijú i ľudia ochotní pracovať pre svoju vlasť. Ľudia, ktorí sa na ňu dívajú kriticky, ale i s láskou. Slováci, ktorí sú podľa prieskumov na Slovensko hrdí, najviac vyzdvihujú našu históriu, ktorá je tŕňom v oku práve ľuďom bez národnej hrdosti. Ďalej sme pyšní na našu prírodu, športovcov, umenie a literatúru. Naopak, takmer 42 percent Slovákov sa hanbí za náš systém sociálneho zabezpečenia. Hanbíme sa i za ekonomické výsledky a nedostatočné spravodlivé a rovnoprávne zaobchádzanie so všetkými.

Pravidlo, že všetkých nemožno hádzať do jedného vreca, platí i pri mladých ľuďoch a ich vlastenectve. Príkladom, že aj medzi nami sa nájdu jedinci, ktorí nepľujú na vlastný domov, je môj kolega z redakcie Janko Ďuriník: „Som jednoznačne hrdý na to, že som Slovák. Na to, čo náš malý národ dokázal za pár desaťročí ťažko vydobytej samostatnosti, a že ho nezlomili ani stáročia podriadenosti. Niekedy mám pocit, že mnohí, najmä mladí Slováci si nevážia, že žijú v krásnej, bezpečnej a vyspelej krajine. Áno, je tu rozhodne čo zlepšovať, ale mnohí to berú skôr ako zámienku na odchod než výzvu, s ktorou sa treba popasovať. Snáď to neznie pateticky, ale Slovensko naozaj milujem. Nechcel by som žiť nikde inde.“ A na čo som hrdá ja? Nemusím dlho uvažovať nad odpoveďou. Som hrdá na našich predkov, ktorí sa nebáli práce, a vďačná za to, že môžem žiť v krajine, ktorá je schopná uhasiť môj smäd, utíšiť hlad a poskytnúť mi bezpečie. Tieto veci berieme ako samozrejmosť, ale pri pohľade na súčasný svet je zrejmé, že všetci toto obrovské šťastie nemajú.