BEZ HRDOSTI

Vzťah mladých ľudí k vlasti čoraz viac chladne

Foto TASR/JAKUB KOTIAN
Dátum 28.02.2017

„Myslím si, že je od veci byť hrdý na národ, skôr sa hanbím za celý svet, že sa nechal takto nahnať po miliónoch do ohrád, aby sa nad ním lepšie vládlo.“

„Národná hrdosť je vyumelkovaný bulšit. A ak nie, tak som jedna z tých, ktorí nedokážu byť hrdí na skutky niekoho, koho som vôbec nepoznala a ktoré sa odohrali pred tisíc rokmi. Nechápem, prečo by som mala byť hrdá na to, že som Slovenka, alebo prečo by mal byť vôbec niekto hrdý na to, že je národnosti, akej je, keď zjavne nikto neovplyvní to, kde sa narodí. Úprimne, Štúr, Chalupka aj Štefánik sú mi ukradnutí, sú to mŕtvi ľudia, a možno kedysi urobili čosi, vďaka čomu dnes píšem týmto jazykom, ale to je asi tak všetko. Ani opice neoslavujem za to, že sa z nich vyvinul človek, a že tu dnes som vďaka tomu, že som človek.“

„Národná hrdosť, láska k vlasti a podobne je pre mňa nezmysel, mne je jedno, kde som sa narodil, kde budem žiť, kde zomriem.“

„Patrím k tej skupine ľudí, ktorí sa chcú odsťahovať. Nie preto, že by bolo Slovensko absolútne nanič, ale preto, lebo moje srdce patrí inej krajine.“

„Ja som hrdý na to, že som človek. Mojím národom je Planet Earth...“

Niekoľko názorov mladých ľudí, ktoré sa objavujú na internetových diskusných fórach v debatách o národnej hrdosti. Prešli len gramatickou úpravou. Obsah ich výpovedí je, bohužiaľ, autentický.

Zhubná xenofília

Nie je nijaké tajomstvo, že hrdosť na svoju štátnosť a národnosť sa na Slovensku príliš nenosí. Vlastencom sa nadáva do náckov a paradox je, že ich takýmito slovami častujú práve tí najtolerantnejší z najtolerantnejších. Tí, ktorí majú omnoho radšej cudzie než vlastné a ochotnejšie prijímajú kultúru niekoho iného, než aby sa naučili viac o tej svojej. 

Pokračovanie tohto článku nájdete v tlačenej verzii Extra plus.