ČASOVÍ MILIONÁRI

Taliani považujú rodinu – „la famiglia“ – za jedinú istotu, ktorá je v ich krajine neotrasiteľná

Foto LENKA MAYEROVÁ
Dátum 28.06.2018

O zvyšku sveta hovoria, že ľudia poznajú zábavu, ale nepoznajú potešenie. Ich jazyk sa nedá naučiť bez používania výraznej gestikulácie – „džesti“. Štýl ich šoférovania vás vždy dostane do úzkych. Keď sa opýtate, načo majú semafory, ich odpoveď je jednoznačná: zelená je avanti – poďme, oranžovú majú na ozdobu a červenú do počtu. Pri prenájme domu prejavujú silný obchodný duch – strecha vám pomaly padá na hlavu, ale tvária sa, že lepšiu ponuku už nedostanete a nemáte nad čím rozmýšľať. Často hovoria, že rodina – „la famiglia – je jediná istota, ktorá je v ich krajine dodnes pevná a neotrasiteľná.

Kávový Terst

Nejeden z nás sa z chuťou zahryzol do ich národného jedla – nefalšovanej pizze, ktorú ako prví upiekli v roku 1000. Taliansko však nie je len pizza, špagety, ale aj ryby, rizoto, plody mora, syry, jahňacie kotlety, víno, zmrzlina či káva. Ak túžite všetko ochutnať, skúste to ešte dosoliť morom, zaliať slnkom a trojkilometrovou pieskovou plážou vo vašom dovolenkovom cieli – na Isola del Sole (Slnečnom ostrove) Grado. Leží medzi prístavným mestom Terst a Benátkami. Na ostrov sa dostanete mimoriadne pohodlne, nepotrebujete nijaký trajekt, pretože ho s pevninou spája umelý násyp (most) priamo cez otvorené more, dlhý viac ako päť kilometrov. Bratislavčania sa na Grado dostanú za necelých sedem hodín, Banskobystričania za deväť a Košičania za desať. Mne zvyčajne trvá cesta z Bratislavy na rakúsko-slovinskú hranicu tri hodiny. Tam zastavím, musím kúpiť slovinskú diaľničnú známku, ktorá je z roka na rok drahšia. Ďalšie dve a pol hodiny pokračujem v ceste až do prvého talianskeho prístavného mesta, ktoré je neprávom prehliadané – Terst. Práve tu si objednávam prvú šálku kávy, nemá význam piť ju niekde na diaľnici, pretože tá neodmysliteľne patrí sem. Terst označujú za jedno z hlavných miest kávy. Nie náhodou, viac ako 26 percent svetovej produkcie čierneho zlata, smerujúceho do Európy, sa dováža do terstských pražiarní. V miestnej kaviarni Caffé Tommaseo sa dozvedám, že prvá káva do terstského prístavu dorazila v roku 1700, ale aj to, že od roku 1719 vďaka rodu Habsburgovcov nastal rozvoj obchodu. V kaviarni vám ponúknu klasické espresso v sklenom poháriku, „capo in b“, ale za ochutnanie rozhodne stojí aj „marrocchino“, káva s kakaom, a „mugaccino“, káva so šľahačkou. S doznievajúcou chuťou kávy na jazyku popozerám staré známe miesta – kanál Grande, srbský pravoslávny chrám, zámok Miramare, ale aj miestne obchodíky, aby som zistila, čo je nové, a s druhou šálkou kávy v ruke sadám do auta pokračujúc do cieľového bodu. Cestu medzi Terstom, Gradom a Benátkami musíte absolvovať viackrát, pretože na jeden, dva či tri razy ani zďaleka nepreskúmate množstvo prírodných krás či historických pamiatok, ktoré siahajú až do obdobia starého Ríma. Skrátka, musíte sa narodiť ako časoví milionári.

Tradície a národná hrdosť

Moje prvé stretnutie s Gradom sa odohralo pred štyrmi rokmi. Očarilo ma. Nie vďaka pláži či moru, ale svojou atmosférou. Mimoriadnu gráciu má večerné historické mesto s romantickými úzkymi uličkami, letnými terasami plnými uvoľnených hostí, šíriacimi sa omamnými vôňami z grilu, oparom rozmarínu, tymianu, bazalky či oregana. Na niekoľko dní zabudnite na iné chute ako výlučne stredozemské. Taliani si ctia tradície a zachovávajú si národnú hrdosť, čo potvrdzuje výnimočná reštaurácia – Bella grado. Nik by ju nemal vynechať, inak akoby na Grade ani nebol. Málokto povie, že sa ide najesť do Bella grado. Stáli štamgasti, ku ktorým sa s pokojným svedomím môžem priradiť aj ja, povedia – ideme k Cezaremu. Personál tejto gurmánskej oázy je srdečný a víta vás vždy s úsmevom. Možno je to tým, že počas celého dňa na nich dozerá práve Cezare, duša tohto podniku. Je to majiteľ a majster lahodných chutí, vôní, znalec kvalitného vína, ktorému nerobí problém obslúžiť hostí či zabehnúť do kuchyne, aby pomohol kuchárom s prípravou jedál. Nie je nič nezvyčajné, že sa počas večere zastaví pri každom stole, aby sa hostí spýtal, či im chutí. A verte, že chutí, jedlo je vždy čerstvé a pripravené s láskou. Po odchode z reštaurácie budete mať v nose ešte dlho vôňu čerstvo upečenej chrumkavej pizze, na jazyku si budete chcieť čo najdlhšie uchovať chuť „Spaghetti con Vongole“ a na prstoch rúk budete cítiť arómu čerstvých byliniek, ktoré ste mali v kvetináči na stole. A tak je to správne, pretože dovolenka je pocitoch a zážitkoch, ktoré vám nikto nemôže ukradnúť, tie pretrvajú.

Kombinácia mora a Álp

Ak neovládate taliančinu (aj keď aspoň základnými znalosťami urobíte náramnú radosť Talianom), nemusíte sa obávať, dohodnete sa v angličtine. Okrem nej tu vďaka turistom z Rakúska, Nemecka či Švajčiarska znie veľmi často nemčina. A práve návštevníci z týchto krajín veľmi pozitívne hodnotia klimatické podmienky na ostrove a nádherné parky, v ktorých sa snúbia cédre s tropickými palmami a rôznymi druhmi kvetín. Milovníkov mora poteší piesočnatá pláž (Spiagga principale) mierne sa zvažujúca do mora, orientovaná na juh, a preto je počas celého dňa zaliata hrejivým slnkom. O hlavnej pláži návštevníci hovoria ako o jednej z najkrajších a najlepšie vybavených v Taliansku. Ak sa náhodou príroda rozhodne a sníme zo seba hustý biely závoj vytvorený morskou vlhkosťou, návštevníci sa môžu priamo z mora kochať pohľadom na Julské Alpy.

Na Grade sa budete cítiť príjemne počas každého ročného obdobia. Na konci jesene so začiatkom zimy býva pre turistov, ktorých je už na ostrove pomenej, fascinujúcim zážitkom rozbúrené more s obrovskými vlnami, silným vetrom vo vlasoch a prelievaním sa vody cez tristometrové móla smerujúce z plytčiny do hlbín mora. Preto jedna návšteva naozaj nestačí. Ani v zime ostrov nespí. Sezóna pokračuje, aj keď v spomalenejšom rytme, a to vďaka morským kúpeľom, otvoreným celoročne už od roku 1892. Začiatkom devätnásteho storočia začali členovia habsburskej monarchie vyžívať blahodarné účinky morskej a termálnej vody nachádzajúcej sa práve na Grade. Dnes patrí toto medicínske centrum, používajúce na všetky procedúry vyhrievanú morskú vodu, k najmodernejším a najkomplexnejším morským kúpeľom v celom Taliansku.

Sv. omša v taliančine

Nedeľné ráno na tunajšej pláži má pre mňa vždy nezvyčajný pokojný pôvab s príťažlivým východom slnka nad morom s jagajúcimi sa vlnami. Bosé nohy mi obmýva ešte chladné more, obrovské množstvo mušlí zmiešaných s pieskom na brehu mi jemne masíruje chodidlá počas dvojhodinovej prechádzky. Ani neviem ako, a som na konci pláže, poumývam si nohy v plážovom válovčeku, nasadím cestovateľské balerínky a moje ďalšie kroky smerujú cez promenádu popri mori do Baziliky sv. Eufémia na svätú omšu. Predtým ešte „na tajňáša“ navštívim Lapidárium Grado v tesnej blízkosti baziliky. S údivom nachádzam bohatú zbierku kamenných pozostatkov rímskeho a ranokresťanského pôvodu. Cez záhradu počujem ruch, to sa Gradčania schádzajú pred kostolom, tak sa v tichosti vytratím z Lapidaria a pridávam sa k miestnym. Neporozumela som celej kázni, lebo bola v taliančine, ale vnímala som ju srdcom, naplnilo sa mi láskou a vľúdnosťou. Pri pohľade na plný chrám veriacich vo mne ostala nádej, že kresťanstvo prežije. Pokojnú nedeľnú atmosféru si chcem predĺžiť, preto na jedenástu hodinu naplánujem ešte návštevu vedľajšieho ostrova Isola di Barbana v lagúne Grado, na ktorý sa dostanem loďou, tá vypláva (až osemkrát za deň) z prístavu neďaleko reštaurácie Bella grado. Plavba je krátka. Na Barbane je doslova božské ticho, v ušiach mi znie morské vlnenie v harmonickom súzvuku so šumom stromov s jemným spevom vtákov. Tento pokoj dennodenne zažíva aj rád františkánov, dodnes žijúci v kláštornom komplexe Santuario della Madonna di Barbana, ktorý postavili v roku 582. Cítim rovnováhu a pokoj v duši, pri odchode vhodím mincu do fontány. Pre šťastie! Na Grade sa v čase mojej neprítomnosti nedeľa rozbehla v plnom prúde, je čas obeda, vďaka množstvu turistov i domácim, ktorí majú voľno, to tu „žije“. V súčasnosti obýva ostrov deväťtisíc obyvateľov, prevažná časť je zamestnaná v cestovnom ruchu. Pôvodní obyvatelia sa živili rybolovom, ktorý sa tu zachoval až dodnes.

Stopy našej minulosti

Môj čas na Grade sa kráti a čaká ma cesta domov. Nepôjdem priamo, urobím si ešte jednu zastávku. Desať kilometrov od Grada leží staroveké rímske mestečko Aquileia. V 3. storočí tu žilo vyše tristotisíc ľudí, dnes niečo cez tritisíc. Aquileia je jedno z hlavných archeologických miest severného Talianska, ktoré ešte treba vykopať. Archeológovia predpokladajú, že stavby z rímskeho obdobia sa naďalej nachádzajú pod zemou. Dodnes objavili rímske časti ulíc, mestské hradby, riečny prístav, bývalé kúpele, pohrebiská či Forum romanum. Kedysi tu počas rímskej ríše prebiehali neľútostné bitky o moc. V okolí mesta zviedli prvýkrát boje vojská cisára Marka Aurélia s barbarskými kmeňmi Markomanov a Kvádov, ktorých potom prenasledovali až za Dunaj, keď zanechali odkaz na Trenčianskej skale.

Vchádzam do Baziliky Aquileia pochádzajúcej z roku 1031. Aquileiský patriarchát patril medzi najdôležitejšie v Európe so silným vplyvom, vysielal dokonca misionárov aj na Veľkú Moravu. Prehliadka chrámu je mimoriadne silným zážitkom. Možno pre svoj vek, možno je to tým, že je iná ako tie ostatné a možno preto, že vďaka rímskym mozaikám pôsobí vznešenejšie, ale možno aj pocitom našich koreňov. Čas pokročil, čoskoro padne tma, musím pokračovať v ceste. V neďalekej kaviarni si objednám kávu a s vychutnaním jej posledných dúškov prechádzam cez dedinu so slovanskými koreňmi Duino (Devín), cez Slovinsko, Rakúsko na Slovensko. Môj návrat je vďaka ich bezchybným diaľniciam príjemný so zachovaním si povestného „Dolce farniente“ – sladkého ničnerobenia, v ktorom sú Taliani ozajstní majstri.

 

 

 

 

 

 

Fotogaléria