KAPITALIZMUS BEZ OLIGARCHOV NEFUNGUJE

Ľuboš Blaha: Ľudia ako Sulík, Matovič či Kiska nemajú štipku morálky a ženie ich len honba za mocou a majetkami

Foto JANA BIROŠOVÁ
Dátum 26.03.2018

Patrí do generácie Husákových detí. Narodil sa 7. decembra 1979. Študoval politológiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, na Univerzite Komenského v Bratislave pokračoval v štúdiu filozofie. Doktorát získal na Ústave politických vied SAV, kde dodnes pôsobí. Od roku 2012 je poslancom Národnej rady SR v poslaneckom klube strany Smer-SD, členom strany však nie je. Je autorom viacerých vedeckých monografií – najznámejšou je jeho kniha Späť k Marxovi? (2009), za ktorú získal Cenu Literárneho fondu či Cenu prezidenta SR za prínos k rozvoju filozofických vied. Patrí k najľavicovejším poslancom parlamentu a ako hovorí, v jeho ľavicovej orientácii zohral úlohu vplyv rodiny, najmä otca, známeho novinára Milana Blahu. Patrí medzi politikov, ktorí nemajú za svojim chrbtom nijakých oligarchov, ale ľavicové ideály a otvorene sa hlási k marxizmu. Filozof, politológ a sociálny kritik Ľuboš Blaha.

V strane Smer-SD mal okrem Miroslava Číža najbližšie k ľavicovému zmýšľaniu expremiér Robert Fico, no strana je viac pravicová a podnikateľská. Ako dokážete presadiť vaše postoje v tomto type partaje?

V Smere je neuveriteľné množstvo slušných a úprimných ľavičiarov, pravidelne ich stretávam v regiónoch. V Smere sú preto, že dôverujú Robertovi Ficovi a rovnaký motív spája so Smerom aj mňa. Predseda strany je pre mňa garanciou ľavicovosti. Verím, že práve prostredníctvom spolupráce s ním je možné presadiť aspoň časť z mojich postojov, preto tlačím na kritiku neoliberálneho nastavenia EÚ, odmietam sankcie proti Rusku a presadzujem priateľskejší vzťah Slovenska ku krajinám ako Kuba alebo Čína. V sociálnej oblasti sa nám spoločne s ďalšími ľavičiarmi v Smere, medzi ktorými by som vyzdvihol Braňa Ondruša, podaril presadiť napríklad zákon o sociálnej ekonomike, ktorý môže pomôcť aj výrobným družstvám, ale napríklad aj zákaz predaja počas sviatkov. Sociálna demokracia na Slovensku nie je dokonalá, ale inú nemáme. Verím, že sa časom podarí stranu očistiť od akýchkoľvek podnikateľských vplyvov – dnes je to dôležitejšie než kedykoľvek predtým. Smer sa musí posunúť doľava, smerom k ochrane pracujúcich ľudí. Už to nevidí len slepý.

Politicky podporujete klasickú sociálnu demokraciu s dôrazom na ekonomické otázky, ľudovo povedané starú ľavicu. Uznávate socialistické zriadenia vo Venezuele, Kube či Bolívii. Prečo?

Hlavnou inšpiráciou v sociálno-ekonomickej agende pre mňa vždy boli škandinávske štáty v 70. rokoch, najmä Švédsko či Nórsko, ktoré kládli dôraz na sociálnu rovnosť, tripartitu, silné progresívne dane a silný verejný sektor. Práve to je zmyslom starej ľavice – boj za práva pracujúcich ľudí, boj proti vykorisťovaniu, podpora štátneho a družstevného vlastníctva, sociálny štát. To, že mám sympatie k socialistickým režimom v rozvojovom svete, je pochopiteľné vzhľadom na to, že mám blízko k ľavicovým ideálom a odmietam americký imperializmus, ktorý sa prejavuje neuveriteľným tlakom USA na spomínané štáty. Fidel Castro, Hugo Chávez a Evo Morales pre mňa vždy boli veľkými vzormi ľavicovej politiky, ale to neznamená, že by som chcel, aby sme kopírovali to, čo oni robili v Latinskej Amerike. Mojím ideálom je v každom prípade moderný samosprávny socializmus.

V čom je lepší socializmus ako kapitalizmus?

Je spravodlivejší, pretože nepripúšťa šialené majetkové nerovnosti medzi ľuďmi. Je nehorázne, že v kapitalizme žije niekoľko stovák ľudí ako prasce v žite, zatiaľ čo miliardy žijú v nedôstojnej chudobe a milióny detí umierajú od hladu. Kapitalizmus popiera aj demokraciu, pretože chudobní ľudia nikdy nemôžu mať takú moc, akú majú bohatí biznismeni. To isté platí o slobode – akú slobodu majú chudobní ľudia, s ktorými vo firmách za pásom zametajú ich šéfovia ako s odpadom? Desiatky miliónov ľudí zomreli v nezmyselných vojnách kvôli dobýjaniu nových trhov, čo je podstatou globálneho kapitalizmu. Socializmus je ideál, ktorý kladie dôraz na hodnoty mieru, spolupráce a rovnosti. Odmieta plytký individualizmus, konzum a ničenie prírody. Zmyslom socializmu je zabezpečiť, aby mohli normálni pracujúci ľudia žiť dôstojný život. Čo je, preboha, na tom zlé? Ja chápem, že mnohí ľudia na Slovensku si stále socializmus spájajú s potieraním demokracie či občianskych práv pre bývalý režim, ale tieto otrasné prejavy boli dôsledkom studenej vojny, nie socialistických ideálov. Kapitalizmus je z hľadiska dejín iba dočasná, dosť hlúpa a primitívna forma výroby. Skôr či neskôr bude nahradený nejakou formou socialistickej spoločnosti. Nie je predsa možné donekonečna tolerovať vykorisťovanie, nerovnosť, chudobu a vojny.

Hovorí sa o vás, že vašou najväčšou inšpiráciou je škandinávsky sociálny model. Ste zástancom progresívnych daní a projektu robotníckych fondov. Viete si takýto model predstaviť na Slovensku?

Samozrejme, progresívne dane sú typické pre celú Európu, najvyššie sadzby pre bohatých ľudí nájdete v tých najvyspelejších štátoch ako Švédsko, Nórsko či Francúzsko. Experimenty s rovnou daňou skúšali v niektorých banánových republikách a v postkomunistických neoliberálnych laboratóriách a všade sa to skončilo sociálnou krízou a prehlbovaním nerovností. Pre civilizovanú Európu sú progresívne dane úplnou prirodzenosťou a ja dúfam, že aj na Slovensku sa raz priblížime k tomu, aby skutočne bohatí ľudia platili také dane ako vo Švédsku či Rakúsku.

Na Slovensku je verejným tajomstvom, že politické strany, ktoré dnes sedia v parlamente, ovládajú oligarchovia z pozadia, ktorí presadzujú svoje záujmy cez politikov. Veríte, že sa dá zmeniť tento systém a začať robiť naozaj politiku pre ľudí?

Ak si niekto predstavuje, že kapitalizmus môže fungovať bez oligarchov a finančných skupín, tak nech sa zobudí. Všade existujú oligarchovia, v USA priamo a legálne financujú politikov. V Európe to robia pololegálne alebo pokútne. To je podstatou kapitalistickej demokracie. Slovensko, žiaľ, nie je výnimka. Finančné skupiny vlastnia médiá a tlačia na politikov. Vlastnia mimovládky a takisto ich využívajú na politiku. Ak sa chcete zbaviť oligarchov, respektíve bohatých podnikateľov, korporácií a finančných skupín, potom je len jedno rezolútne riešenie – zrušiť kapitalizmus. Kým tu bude systém, v ktorom sa bohatstvo bude koncentrovať v rukách niekoľkých ľudí, nikdy nedosiahnete čistú demokraciu. Verím tomu, že jedného dňa dôjde k radikálnej zmene. No jej nositeľmi nemôžu byť pobláznené liberálne stredné triedy z miest, ktoré si naivne predstavujú, že ak nebude Fico, nebude korupcia, akoby Kočnerov „kôň“ Sulík, daňový podvodník Matovič či mafia-friendly Kollár boli zárukou slastného romantického kapitalizmu bez korupcie a oligarchie. To sú nezmysly. Ľudia ako Sulík, Matovič či Kiska nemajú štipku morálky a ženie ich len honba za mocou a ďalšími majetkami. Systém sa položí jedine vtedy, keď budú mať pracujúci ľudia plné zuby kapitalizmu. Kým budú existovať obrovské majetkové rozdiely, vždy tu budú nejakí oligarchovia, zločinci, arogantní zbohatlíci či mafiáni. Keby to bolo len na mne, tak skorumpovaným oligarchom sekám hlavy.

Nie je to utópia?

Kto čakal, že v roku 2008 vypukne svetová hospodárska kríza? Kto čakal, že Veľká Británia odíde z EÚ? Kto čakal, že radikálny socialista Jeremy Corbyn takmer vyhrá voľby v Spojenom kráľovstve? Kto čakal, že v Grécku budú vládnuť marxisti? Kto kedysi čakal, že Čína na čele s komunistickou stranou bude patriť medzi svetových lídrov? Mohol by som pokračovať. To, čo sa včera javilo ako utópia, dnes môže byť realita a naopak. Dejiny vždy potvrdzujú, že nečakané udalosti prichádzajú a treba byť na to pripravený. Socializmus nie je utópia. Naopak, za oveľa utopickejšiu predstavu považujem to, že sa dá dlhodobo udržiavať neoliberálny režim. Ten vedie k takej nerovnosti, nestabilite, k takému rozvratu a k takej masovej nespokojnosti, že je mu súdené ostať iba vlhkým snom hŕstky sociopatických ekonómov.

Čo by sa muselo stať, aby sa zmenil systém politiky?

Muselo by dôjsť k radikálnym zmenám, ktoré socialistická ľavica navrhuje už zhruba 150 rokov, od Parížskej komúny z 1871. Čo najviac participatívnej demokracie, odvolateľnosť politikov a úradníkov, systém deliberatívnych rád, spolurozhodovanie, priemyselná demokracia, oddelenie cirkvi od štátu, verejné financovanie politických strán, participatívne rozpočty atď. Základom každej politickej zmeny však musí byť ekonomická zmena. Ak nebudete mať v spoločnosti viac sociálnej rovnosti, zabudnite na demokraciu. Pamätám si, keď som sa v Nórsku rozprával s kamarátmi z politiky a tí spomínali, že aj v Nórsku žijú extrémne bohatí ľudia, ale tí sa hanbia ísť na ulicu s nejakým drahým autom, chodia električkou, aby si ľudia na nich neukazovali prstom. Na Slovensku si každý „sedlák“ pri prvom podnikateľskom úspechu kúpi najdrahšie auto, aby sa predvádzal ako nejaký primitívny vekslák.

Pred tromi týždňami sme sa stali svedkami vraždy novinára a jeho snúbenice. Súčasná opozícia, ktorá sa nevie desať rokov dostať k moci, ju okamžite začala zneužívať a zbierať politické body. Preto je na mieste otázka, v čí prospech?

Mňa strašne mrzí, čo sa stalo tým dvom mladým ľuďom. Myslím, že to zasiahlo každého na Slovensku. Ale obludné je, že túto tragédiu začala zneužívať opozícia spoločne s médiami a prezidentom. To by sa v slušnej spoločnosti nemalo stať. Je choré, ak sa niekto oháňa „slušnosťou“ a pritom sa len politicky priživuje na smrti mladých ľudí. To, čo stvárala opozícia a Kiska po vražde Jana a Martiny, je z hľadiska morálky úplné bahno a každý, kto im pri tom asistoval, by sa mal hanbiť. Je normálne, že ľudia volajú po spravodlivosti. Nenormálne však je, ak do toho pletú politiku. Človek nemusí byť génius, aby videl, že ak mal niekto prospech z tejto vraždy, tak to určite nebola vláda. Na Slovensku vyvolala mediálna hystéria rozvrat a vládnu krízu. Ľudia sa pýtajú, kto za tým celým stojí, lebo keď vidíte, že nejaká mladucha zo strednej školy akože organizuje státisíce ľudí, tak by ste museli byť padnutý na hlavu, aby ste uverili, že za tým nestoja vyššie záujmy a finančné skupiny. Nemyslím, samozrejme, vraždu, ale to, čo sa spustilo po nej. Poznám ľudí, čo za tým vidia vplyvné ambasády, iní špekulujú o finančných skupinách, ktoré stoja za slovenskými médiami, iní cítia vplyv prezidentského paláca, najčastejším predmetom takýchto úvah je finančný predátor George Soros a jeho liberálne mimovládky. Ja teraz nechcem špekulovať, kto za tým celým stojí, ale som si stopercentne istý, že nejde o nič spontánne. Masy ľudí na Slovensku, v Česku, Maďarsku, všade proti politikom, ktorí neskáču, ako pískajú západní liberáli – to je klasický scenár farebných revolúcií, ktoré nemajú so spontánnou činnosťou más nič spoločné. Preto má toľko ľudí na Slovensku strach z majdanizácie a sú ochotní ísť brániť republiku za každú cenu.

Najprv sa vzdal funkcie minister Marek Maďarič. Potom podal demisiu Robert Kaliňák a nakoniec dal svoju funkciu k dispozícii aj premiér Robert Fico. Nemyslíte si, že by bolo bývalo lepšie, keby sa pred dvomi rokmi ministrom vnútra nebol stal Robert Kaliňák?

Keby nebolo Kaliňáka, vyberú si iný terč. Médiá pasú po Smere a predovšetkým po Robertovi Ficovi. Toto nie je o osobnom spore, toto je čistá mocenská hra, surová politika. Balkánsky spôsob boja o moc. Médiá sú nástroje konkrétnych finančných skupín, oligarchov a západných donorov, ktorí majú svoje mocenské záujmy. Predpokladám, že svoju úlohu zohrávajú aj veľmoci. Tak, ako je v Česku nepohodlný Miloš Zeman a v Maďarsku Viktor Orbán, tak isto je na Slovensku nepohodlný Robert Fico. Kým neodovzdáte moc Andrejovi Kiskovi či opozícii, budú vás očierňovať – toto je obyčajný lynč, nič iné. Médiá už absolútne prestali plniť funkciu informovania verejnosti – oni verejnosť mobilizujú proti vláde, namiesto informovania podsúvajú konšpiračné teórie, iracionálne skratky, bičujú vášne, zosmiešňujú, ideologizujú, šíria nenávisť. Tu nejde o spravodlivosť či pravdu. Ide len a len o moc a biznis.

Pokračovanie tohto článku nájdete v tlačenej verzii Extra plus.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Fotogaléria