KORUPCIA FUNGUJE AJ V MÉDIÁCH

Štefan Nižňanský: Obrovský rozdiel je v tom, že vtedy tisíce dobre najedených a pekne oblečených ľudí frflali, že musia ísť do prvomájového sprievodu oslavovať Sviatok práce, posledné štvrťstoročie státisíce škrípu zubami, že nemajú prácu!

Foto JANA BIROŠOVÁ
Dátum 30.10.2017

Patril k najšpičkovejším moderátorom Slovenskej republiky. Narodil sa 26. augusta 1954 v Bratislave. V rokoch 1977 – 1990 pôsobil na poste televízneho redaktora a moderátora ČST. Bol neodmysliteľnou tvárou federálneho vysielania hlavnej spravodajskej relácie: Televíznych novín a spravodajských relácií na národnom okruhu: Aktuality, Okrúhle stoly, Voľná tribúna. V roku 1989 sa stal prvým víťazom celoštátnej ankety Sympaťák roka. V roku 1990 bol jedným z prvých redaktorov nezávislého týždenníka Slobodný piatok. V rokoch 1990 – 1992 bol nezávislým poslancom Slovenskej národnej rady, v rokoch 1992 – 1993 nezávislým poslancom Federálneho zhromaždenia. Spolu s generálom Tvaroškom sa svojím hlasovaním zaslúžili o vznik samostatného Slovenska. V rokoch 1993 – 1997 pôsobil v hokejovom zväze a pri slovenskej hokejovej reprezentácii. Je autorom projektu Siene slávy slovenského hokeja. V roku 2008 sa stal generálnym riaditeľom Slovenskej televízie. Spisovateľ a publicista Mgr. Štefan Nižňanský.

Patrili ste medzi stabilné tváre televízneho spravodajstva od augusta 1977. Štefan Nižňanský bol ten moderátor, ktorý v deň „nežnej revolúcie“ sedel v štúdiu Televíznych novín. Ako ste tie udalosti vnímali?

Spomienky na prelomový rok 1989 sú stále živé. Aj preto, že v pozadí prevratu sa diali veci, objavili sa súvislosti aj otázky, ktoré sa nepodarilo dodnes úplne objasniť ani zodpovedať... Preto som sa im venoval v mojej knihe Televízne črepiny v zamate, ktorú sme spolu s kolegom Mirkom Fořtom vydali v Prahe v roku 2015. Čitateľom v nej poodhaľujeme zákulisie televízneho spravodajstva spred Novembra ´89, počas politického prevratu aj ponovembrový vývoj v médiách. Ja osobne, aj „moja“ generácia sme zmeny vítali a očakávali sme od nich najmä zlepšenie bežného života, odstránenie hlúpych a zbytočných bariér, odbúranie formalizmu či prázdnych hesiel. Keď som v pondelok 20. novembra 1989 nastúpil v Prahe na týždňovú službu moderovania Televíznych novín, viedla ma jedna jediná ambícia: obstáť ako novinár aj človek, byť na strane pravdy – bez ohľadu na následky.

Mali ste pár dní pred „revolúciou“ tušenie, že sa niečo udeje? Bolo cítiť vo vzduchu nejakú zmenu?

Samozrejme, indícií bolo dosť. Predstavitelia vrcholných orgánov (no najviac ich snaživí nohsledi) boli nervózni už od nástupu Lecha Walesu a jeho Solidarity v Poľsku v lete 1980. Odvtedy už spokojne nespávali. Zásadný vplyv na krajiny socialistického tábora mal nástup Michaila Gorbačova v roku 1985. Veď všade naokolo sa po jeho nástupe a štarte jeho „perestrojky a glasnosti“ diali zmeny vo verejnom živote, v médiách. Čoraz častejšie sa objavovali rôzne prejavy nespokojnosti a protestov proti oficiálnej politike vo viacerých štátoch komunistického bloku. Aj u nás – proti línii strany. Katolícke púte na Velehrade od roku 1985, potom aj v Levoči a Šaštíne, Sviečková manifestácia v marci 1988, polievanie a rozháňanie zhromažďujúcich sa občanov na Václavskom námestí v Prahe od januára 1989, Študentská živá reťaz – protestný pochod v Bratislave (ešte skôr, ako bol v novembri 1989 v Prahe). U nás v televíznom spravodajstve sme už posledné tri-štyri roky mohli prinášať a spracúvať i citlivé témy, (dovtedy tabuizované alebo úplne zakázané)... Verejnosť napríklad prekvapilo, keď sme sa objavili s kamerou na hraničnom priechode počas únosu ministerského námestníka v roku 1985, potom v Levoči na Mariánskej hore, pri bazilike v Šaštíne-Strážach a vysielali celoštátne reportáže. Alebo keď sme sa s Leom Moravčíkom – ako oficiálny štáb ČST – dostavili do rakúskeho Semmeringu na emigrantský Festival slovenskej mládeže. Išlo o to byť pri tom a poskytovať naše pôvodné spravodajstvo, keďže dovtedy sa dostávali informácie k občanom ČSSR o takýchto podujatiach len z vysielania Slobodnej Európy či z Hlasu Ameriky.

Aká bola situácia v televízii, kto kde stál v čase revolúcie? Zažili ste povestné prevracanie kabátov?

Charaktery ľudí sa úplne odhalia až v zložitých situáciách, pri vážnych problémoch. Toto ma v období od novembra 1989 do februára 1990 najviac a najbolestnejšie zasiahlo. Aj v našich redakciách a na pracoviskách ČST sa odrazu niektorí kolegovia okamžite zmenili. Najmä tí najneschopnejší, ktorí ani poriadne nespĺňali profesionálne kritériá na prácu v modernom elektronickom médiu. Bolo medzi nami aj zopár takých, ktorí dlhé mesiace šeptom domŕzali, aby ich v redakcii prijali do KSČ a keď už bolo „vymaľované“, akoby si chceli rýchlo vykúpiť svedomie a začali hlasno volať: „Ukrižuj, ukrižuj!!!“ Ale to už tak v revolúciách a pri prevratoch býva – stačí sa obzrieť do histórie...

Súhlasíte, že Slováci stratili pamäť? Inak by nemohli akceptovať ľudí, ktorí prisluhovali komunistickému režimu a dnes bez problémov prisluhujú novému kapitalistickému režimu...

Tak toto je pre mňa úplne nepochopiteľné. Členom štátostrany bolo vtedy veľmi veľa ľudí, od začiatku 80. rokov čoraz viac tých najschopnejších, vzdelaných, perspektívnych a s progresívnym myslením. No niektorých nehorevolucionári zázračne omilostili, iných „vápenkári“ zaradili okamžite na čiernu listinu. A dodnes ostražití globalizační kádrováci tretieho sektora strážia, aby sa mená z tohto zoznamu nemohli nikde uplatniť

Väčšina tých ľudí, ktorá dostáva obrovský mediálny priestor, pochádza zo zoznamu signatárov proti rozpadu Česko-Slovenska...

Máte pravdu, tých zoznamov je asi niekoľko. My na Slovensku sme hlúpi a priveľmi radi sa neustále kádrujeme, vydeľujeme, ohŕňame nosom nad týmto aj nad tamtým... Je to na škodu celej našej mladej republike, veď náš malý národ pod Tatrami nemá veľa ľudí a už vôbec nie slušných, čestných, pracovitých, ústretových či vzdelaných, ktorí vedia a chcú pracovať, zapojiť sa do verejného života a stať sa spoločensky prospešnými aj užitočnými. Peniaze (a najmä tie čierne – nekontrolovateľné) dokážu všetko! Aj kúpiť médiá, založiť webové portály, podplatiť pisálkov v tlači a snajperov či mediálnych teroristov v elektronických médiách. Myslím, že dodnes majú veľmi silný vplyv všetci tí, čo sa nezmierili so samostatným Slovenskom, neustále v nich vrie a buble túžba po revanši... Úplne zbytočne, veď Slovensko je dnes opäť v spoločnom vyššom zväzku štátov, teda nie je už úplne samostatné.

Prešiel 17. november 1989 a s ním prišli zmeny spoločenského systému. Ako poznačili tieto udalosti vás a vašu kariéru?

Vraví sa, že všetko zlé je na niečo dobré... Odišiel som z televízie, kde som bol aj so svojimi kolegami všetkým na očiach, mnohým sme boli aj tŕňom v oku, možno aj v pätách. No neskryl som sa. Nemal som totiž prečo. Vždy som žil čestne, poctivo, skromne. Mojimi prioritami bola moja mladá rodinka s dvoma deťmi a profesionálna práca. Nebyť prevratu v Novembri ´89, nastúpil by som ako vyslaný redaktor v Budapešti, kde by som bol takých štyri až osem rokov. Potom by som sa vrátil a zrejme by ma urobili šéfredaktorom redakcie, neskôr možno námestníkom riaditeľa ČST Bratislava. A tak ďalej... Takto sa z večera do rána všetko zmenilo a jednoducho som sa v polovici januára rozhodol podať výpoveď z televízie, začať niekde inde. Lebo aj tí novembroví revolucionári hlásali niečo iné na tribúnach pred tisíckami manifestantov prahnúcich po lepšom živote, po spravodlivejšej spoločnosti, po riešení každodenných starostí mladých rodín aj unavených seniorov.

Skúsme sa vrátiť do mediálnej scény pred rok 1989. V akom stave sa nachádzali médiá, ako pracovali novinári. Je pravda, že texty vám kontrolovali, fungovala cenzúra?

Texty nám – redaktorom aj moderátorom – samozrejme kontrolovali. V redakčnom systéme všetkých médií (aj tých v BBC vo Veľkej Británii, aj v CNN v USA) je i dnes subordinácia, úplne bežný systém spracovania, úprava aj oprava informácií, redigovanie, zachytenie chybných údajov, overovanie faktov, skracovanie v kontexte vysielacej plochy. Pokiaľ ide o cenzúru, počas môjho pôsobenia som ju niekoľkokrát osobne pocítil aj ja, no po skúsenostiach s takmer 30-ročnou „slobodou médií“ na Slovensku od Novembra ´89 sú to príhody skôr úsmevné... Viac vtedy fungovala autocenzúra, na ňu sa vtedy spoliehalo vedenie štátostrany a jej predĺžené ruky – vedenie televízie aj vedenie redakcie. Treba si však uvedomiť vtedajšiu zdrojovú situáciu v oficiálnych masmédiách (ako sa tomu vtedy hovorilo), ktoré boli orgánmi vlády a strany. Ak prichádzalo k mediálnym manipuláciám, bolo to inde ako v redakciách. Ja som sa preto v práci redaktora radšej opieral o svoje osobné poznanie, skúsenosti, autentické výpovede respondentov, ktoré som spracoval v reportážach alebo v autorských reláciách. Pokiaľ išlo o moderovanie Televíznych novín alebo Aktualít – informácie z tlačových agentúr: ČSTK, TASS a ďalších zdrojov boli oficiálne, vtedy nespochybniteľné. Aj v tej dobe však vyrástli novinárske osobnosti ako Izabela Pažítková, Karol Polák, Gabo Zelenay, Gabriela Rothmayerová, Marián Leško, Ladislav Balko, Ľuboš Kríž, Jozef Sedlák, Štefan Kassay a niekoľko ďalších.

Mnohí sa snažia obdobie spred Novembra ´89 kritizovať. Naozaj bolo všetko len zlé?

Pokračovanie tohto článku nájdete v tlačenej verzii Extra plus.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Fotogaléria