KORUPCIA FUNGUJE AJ V MÉDIÁCH

Štefan Nižňanský: Obrovský rozdiel je v tom, že vtedy tisíce dobre najedených a pekne oblečených ľudí frflali, že musia ísť do prvomájového sprievodu oslavovať Sviatok práce, posledné štvrťstoročie státisíce škrípu zubami, že nemajú prácu!

Foto JANA BIROŠOVÁ
Dátum 30.10.2017

Patril k najšpičkovejším moderátorom Slovenskej republiky. Narodil sa 26. augusta 1954 v Bratislave. V rokoch 1977 – 1990 pôsobil na poste televízneho redaktora a moderátora ČST. Bol neodmysliteľnou tvárou federálneho vysielania hlavnej spravodajskej relácie: Televíznych novín a spravodajských relácií na národnom okruhu: Aktuality, Okrúhle stoly, Voľná tribúna. V roku 1989 sa stal prvým víťazom celoštátnej ankety Sympaťák roka. V roku 1990 bol jedným z prvých redaktorov nezávislého týždenníka Slobodný piatok. V rokoch 1990 – 1992 bol nezávislým poslancom Slovenskej národnej rady, v rokoch 1992 – 1993 nezávislým poslancom Federálneho zhromaždenia. Spolu s generálom Tvaroškom sa svojím hlasovaním zaslúžili o vznik samostatného Slovenska. V rokoch 1993 – 1997 pôsobil v hokejovom zväze a pri slovenskej hokejovej reprezentácii. Je autorom projektu Siene slávy slovenského hokeja. V roku 2008 sa stal generálnym riaditeľom Slovenskej televízie. Spisovateľ a publicista Mgr. Štefan Nižňanský.

Patrili ste medzi stabilné tváre televízneho spravodajstva od augusta 1977. Štefan Nižňanský bol ten moderátor, ktorý v deň „nežnej revolúcie“ sedel v štúdiu Televíznych novín. Ako ste tie udalosti vnímali?

Spomienky na prelomový rok 1989 sú stále živé. Aj preto, že v pozadí prevratu sa diali veci, objavili sa súvislosti aj otázky, ktoré sa nepodarilo dodnes úplne objasniť ani zodpovedať... Preto som sa im venoval v mojej knihe Televízne črepiny v zamate, ktorú sme spolu s kolegom Mirkom Fořtom vydali v Prahe v roku 2015. Čitateľom v nej poodhaľujeme zákulisie televízneho spravodajstva spred Novembra ´89, počas politického prevratu aj ponovembrový vývoj v médiách. Ja osobne, aj „moja“ generácia sme zmeny vítali a očakávali sme od nich najmä zlepšenie bežného života, odstránenie hlúpych a zbytočných bariér, odbúranie formalizmu či prázdnych hesiel. Keď som v pondelok 20. novembra 1989 nastúpil v Prahe na týždňovú službu moderovania Televíznych novín, viedla ma jedna jediná ambícia: obstáť ako novinár aj človek, byť na strane pravdy – bez ohľadu na následky.

Mali ste pár dní pred „revolúciou“ tušenie, že sa niečo udeje? Bolo cítiť vo vzduchu nejakú zmenu?

Samozrejme, indícií bolo dosť. Predstavitelia vrcholných orgánov (no najviac ich snaživí nohsledi) boli nervózni už od nástupu Lecha Walesu a jeho Solidarity v Poľsku v lete 1980. Odvtedy už spokojne nespávali. Zásadný vplyv na krajiny socialistického tábora mal nástup Michaila Gorbačova v roku 1985. Veď všade naokolo sa po jeho nástupe a štarte jeho „perestrojky a glasnosti“ diali zmeny vo verejnom živote, v médiách. Čoraz častejšie sa objavovali rôzne prejavy nespokojnosti a protestov proti oficiálnej politike vo viacerých štátoch komunistického bloku. Aj u nás – proti línii strany. Katolícke púte na Velehrade od roku 1985, potom aj v Levoči a Šaštíne, Sviečková manifestácia v marci 1988, polievanie a rozháňanie zhromažďujúcich sa občanov na Václavskom námestí v Prahe od januára 1989, Študentská živá reťaz – protestný pochod v Bratislave (ešte skôr, ako bol v novembri 1989 v Prahe). U nás v televíznom spravodajstve sme už posledné tri-štyri roky mohli prinášať a spracúvať i citlivé témy, (dovtedy tabuizované alebo úplne zakázané)... Verejnosť napríklad prekvapilo, keď sme sa objavili s kamerou na hraničnom priechode počas únosu ministerského námestníka v roku 1985, potom v Levoči na Mariánskej hore, pri bazilike v Šaštíne-Strážach a vysielali celoštátne reportáže. Alebo keď sme sa s Leom Moravčíkom – ako oficiálny štáb ČST – dostavili do rakúskeho Semmeringu na emigrantský Festival slovenskej mládeže. Išlo o to byť pri tom a poskytovať naše pôvodné spravodajstvo, keďže dovtedy sa dostávali informácie k občanom ČSSR o takýchto podujatiach len z vysielania Slobodnej Európy či z Hlasu Ameriky.

Aká bola situácia v televízii, kto kde stál v čase revolúcie? Zažili ste povestné prevracanie kabátov?

Charaktery ľudí sa úplne odhalia až v zložitých situáciách, pri vážnych problémoch. Toto ma v období od novembra 1989 do februára 1990 najviac a najbolestnejšie zasiahlo. Aj v našich redakciách a na pracoviskách ČST sa odrazu niektorí kolegovia okamžite zmenili. Najmä tí najneschopnejší, ktorí ani poriadne nespĺňali profesionálne kritériá na prácu v modernom elektronickom médiu. Bolo medzi nami aj zopár takých, ktorí dlhé mesiace šeptom domŕzali, aby ich v redakcii prijali do KSČ a keď už bolo „vymaľované“, akoby si chceli rýchlo vykúpiť svedomie a začali hlasno volať: „Ukrižuj, ukrižuj!!!“ Ale to už tak v revolúciách a pri prevratoch býva – stačí sa obzrieť do histórie...

Súhlasíte, že Slováci stratili pamäť? Inak by nemohli akceptovať ľudí, ktorí prisluhovali komunistickému režimu a dnes bez problémov prisluhujú novému kapitalistickému režimu...

Tak toto je pre mňa úplne nepochopiteľné. Členom štátostrany bolo vtedy veľmi veľa ľudí, od začiatku 80. rokov čoraz viac tých najschopnejších, vzdelaných, perspektívnych a s progresívnym myslením. No niektorých nehorevolucionári zázračne omilostili, iných „vápenkári“ zaradili okamžite na čiernu listinu. A dodnes ostražití globalizační kádrováci tretieho sektora strážia, aby sa mená z tohto zoznamu nemohli nikde uplatniť

Väčšina tých ľudí, ktorá dostáva obrovský mediálny priestor, pochádza zo zoznamu signatárov proti rozpadu Česko-Slovenska...

Máte pravdu, tých zoznamov je asi niekoľko. My na Slovensku sme hlúpi a priveľmi radi sa neustále kádrujeme, vydeľujeme, ohŕňame nosom nad týmto aj nad tamtým... Je to na škodu celej našej mladej republike, veď náš malý národ pod Tatrami nemá veľa ľudí a už vôbec nie slušných, čestných, pracovitých, ústretových či vzdelaných, ktorí vedia a chcú pracovať, zapojiť sa do verejného života a stať sa spoločensky prospešnými aj užitočnými. Peniaze (a najmä tie čierne – nekontrolovateľné) dokážu všetko! Aj kúpiť médiá, založiť webové portály, podplatiť pisálkov v tlači a snajperov či mediálnych teroristov v elektronických médiách. Myslím, že dodnes majú veľmi silný vplyv všetci tí, čo sa nezmierili so samostatným Slovenskom, neustále v nich vrie a buble túžba po revanši... Úplne zbytočne, veď Slovensko je dnes opäť v spoločnom vyššom zväzku štátov, teda nie je už úplne samostatné.

Prešiel 17. november 1989 a s ním prišli zmeny spoločenského systému. Ako poznačili tieto udalosti vás a vašu kariéru?

Vraví sa, že všetko zlé je na niečo dobré... Odišiel som z televízie, kde som bol aj so svojimi kolegami všetkým na očiach, mnohým sme boli aj tŕňom v oku, možno aj v pätách. No neskryl som sa. Nemal som totiž prečo. Vždy som žil čestne, poctivo, skromne. Mojimi prioritami bola moja mladá rodinka s dvoma deťmi a profesionálna práca. Nebyť prevratu v Novembri ´89, nastúpil by som ako vyslaný redaktor v Budapešti, kde by som bol takých štyri až osem rokov. Potom by som sa vrátil a zrejme by ma urobili šéfredaktorom redakcie, neskôr možno námestníkom riaditeľa ČST Bratislava. A tak ďalej... Takto sa z večera do rána všetko zmenilo a jednoducho som sa v polovici januára rozhodol podať výpoveď z televízie, začať niekde inde. Lebo aj tí novembroví revolucionári hlásali niečo iné na tribúnach pred tisíckami manifestantov prahnúcich po lepšom živote, po spravodlivejšej spoločnosti, po riešení každodenných starostí mladých rodín aj unavených seniorov.

Skúsme sa vrátiť do mediálnej scény pred rok 1989. V akom stave sa nachádzali médiá, ako pracovali novinári. Je pravda, že texty vám kontrolovali, fungovala cenzúra?

Texty nám – redaktorom aj moderátorom – samozrejme kontrolovali. V redakčnom systéme všetkých médií (aj tých v BBC vo Veľkej Británii, aj v CNN v USA) je i dnes subordinácia, úplne bežný systém spracovania, úprava aj oprava informácií, redigovanie, zachytenie chybných údajov, overovanie faktov, skracovanie v kontexte vysielacej plochy. Pokiaľ ide o cenzúru, počas môjho pôsobenia som ju niekoľkokrát osobne pocítil aj ja, no po skúsenostiach s takmer 30-ročnou „slobodou médií“ na Slovensku od Novembra ´89 sú to príhody skôr úsmevné... Viac vtedy fungovala autocenzúra, na ňu sa vtedy spoliehalo vedenie štátostrany a jej predĺžené ruky – vedenie televízie aj vedenie redakcie. Treba si však uvedomiť vtedajšiu zdrojovú situáciu v oficiálnych masmédiách (ako sa tomu vtedy hovorilo), ktoré boli orgánmi vlády a strany. Ak prichádzalo k mediálnym manipuláciám, bolo to inde ako v redakciách. Ja som sa preto v práci redaktora radšej opieral o svoje osobné poznanie, skúsenosti, autentické výpovede respondentov, ktoré som spracoval v reportážach alebo v autorských reláciách. Pokiaľ išlo o moderovanie Televíznych novín alebo Aktualít – informácie z tlačových agentúr: ČSTK, TASS a ďalších zdrojov boli oficiálne, vtedy nespochybniteľné. Aj v tej dobe však vyrástli novinárske osobnosti ako Izabela Pažítková, Karol Polák, Gabo Zelenay, Gabriela Rothmayerová, Marián Leško, Ladislav Balko, Ľuboš Kríž, Jozef Sedlák, Štefan Kassay a niekoľko ďalších.

Mnohí sa snažia obdobie spred Novembra ´89 kritizovať. Naozaj bolo všetko len zlé?

Čo iné im zostáva? Museli by otvorene priznať, že aj oni pracovali, snažili sa zarobiť a uživiť seba či svoje rodiny. Že držali hubu a krok. Nijakí hrdinovia po uliciach nechodili... Na pracoviskách si zanadávali na svojich šéfov alebo občas polohlasom na WC na komunistov – a tým sa to skončilo. Najväčším výrazom protestu či nespokojnosti s režimom v ČST bolo pozdraviť sa „dobrý deň!“ a používať v pracovnom styku oslovenie „pán, pani“... (namiesto súdruh, súdružka). Obrovský rozdiel je v tom, že vtedy tisíce dobre najedených a pekne oblečených ľudí frflali, že musia ísť do prvomájového sprievodu oslavovať Sviatok práce, posledné štvrťstoročie státisíce škrípu zubami, že nemajú prácu! Tých rozdielov je veľmi veľa, niet priestoru na seriózne porovnanie všetkých oblastí. Podľa mňa nebolo dobré všetko – ale úplne všetko – zatracovať, búrať, ničiť, negovať. Stačilo zlepšiť to, čo bolo zhnité, čo nefungovalo a čo obmedzovalo osobnú či náboženskú slobodu.

Väčšiu časť života v pozícii televízneho moderátora ste odžili v socializme a druhú časť v ranom kapitalizme. Môžete tieto dva systémy porovnať?

Použili ste veľmi jemný výraz – raný kapitalizmus. U nás sa nastolil bezohľadný trhací mechanizmus, v ktorom si tí silnejší, bezočivejší a dravejší odrhli všetko, čo chceli a nikto im nemohol, nevedel alebo nechcel tresnúť po prstoch! Slušne žiť a pracovať sa však dalo vtedy, aj v novej dobe. Porovnávať je ťažko, obyčajne tieto prístupy krívajú. Iný vek, iná práca, iné skúsenosti. No vždy som veril, že štát by mal byť spravodlivý a spoločnosť by mala vedieť ochrániť slabších a zraniteľných. Dôvodov, prečo to nefunguje, je viac než dosť.

Vaša profesionálna dráha je spätá s médiami. Ako s odstupom času vnímate prácu prednovembrových a ponovembrových žurnalistov?

Pred rokom 1989 boli novinári vzdelaní, slušní, v redakciách priateľskí a kolegiálni. Aspoň ja mám takú skúsenosť, vyslovené „svine“ som nestretával. Tí, čo pracovali v televízii, museli spĺňať náročné profesionálne kritériá, inštitúcia sa starala o odborné školenia, vzdelávanie, postgraduálne štúdium, zvyšovanie odbornosti – cez stáže, školenia. Každé dva-tri roky sme prechádzali komplexným hodnotením, kde bolo jasné, či napredujeme, stagnujeme alebo upadáme. Hnusné konkurenčné praktiky ani tematická či zdrojová korupcia neexistovali. Nebolo vtedy bežné, aby redaktor či moderátor narábal a manipuloval verejnosť spravodajskými informáciami (SIS, bezpečnostné služba, odpočúvanie pracoviska, hackerské odchytávanie e-mailov, odpočúvanie telefónov, kradnutie pošty). Nikto z kolegov nebol prepojený na kriminálne podsvetie, na mafiu. Nechcem a nemôžem však paušalizovať. Napriek všetkému a všetkým, našťastie v „stáde“ pracujú a v médiách pôsobia napríklad aj dnes kvalitní, slušní aj zásadoví novinári ako napríklad Jakub Železný (ČT), Peter Bielik (TA3), Ľubomír Bajaník, Viliam Stankay, Marcel Merčiak, Roman Bomboš, Dado Nagy či fejtonista Martin Šeďo (RTVS), Patrik Herman (TV Markíza), Ľudovít Števko (Slovenské národné noviny), Lenka Mayerová (Extra plus), Mária Miková (Slovenka), Marika Studeničová (spoločenské rubriky obrázkových magazínov), Vladimír Puchala, Dezider Kúkoľ (TASR) a zopár ďalších.

Vo svete, ale aj na Slovensku dnes ovládajú médiá oligarchické skupiny a tým majú vplyv na spoločenské i politické dianie. Považujete to za správny trend?

Nie. Ale kto má peniaze, chce moc aj vplyv. Takému oligarchovi sa ani nečudujem, no štát by mal mať snahu, silu a schopnosti niečo s tým reguláciou urobiť.

Často zaznievajú rôzne kritiky, že novinári dávno prestali plniť svoje základné poslanie, ktorým je objektívne informovanie, a začali robiť priamo politiku, bez toho, aby im na to dali voliči oprávnenie. Ako sa dá proti tomuto negatívnemu trendu brániť?

Ak by sa najskôr otvorene prepierala korupcia, ktorá funguje v médiách a šoubiznise, až potom by podľa mňa mali pisálkovia, novinári či herci právo kritizovať, odsudzovať a pranierovať úplatkárstvo v politike a v štátnej i verejnej správe. Myslíte si, že ak by sa v duchu módnej „transparentnosti“ žiadalo, aby mali novinári – ovplyvňujúci verejnú mienku – povinnosť zverejniť svoje pravé a plné meno, životopisy, účasť na zahraničných stážach (aj tých špeciálnych), svoje pravé a úplné zdroje všetkých príjmov, že by sa mohli tzv. mienkotvorné či dokonca verejnoprávne médiá zmeniť na bulvár (či už politický alebo faktický)? Pozornému divákovi takých ‚skvostov‛, akými boli film Únos alebo obľúbený a sledovaný televízny dokumentárny seriál o podsvetí na Slovensku Mafiáni a teraz Súmrak bossov, isto neušlo, že najvplyvnejšie médiá aj televízie na Slovensku, rôzni bezpečnostní experti priznali spoluprácu so spravodajskými službami, možno aj priamo s mafiou, no celkom otvorene s paralelnou informačnou službou. No ale potom to nie sú novinári, ale agenti a špióni. Priznajú niekedy aj kto, odkiaľ a koľko ich platí a aké záujmy vlastne reprezentujú?

Do televízie ste sa opätovne vrátili v roku 2008 na post generálneho riaditeľa. Odvtedy prešlo takmer desať rokov. Ako vnímate súčasnú RTVS?

Krátko po mojom nástupe som vytvoril diskusnú reláciu s témou Kam kráčaš, slovenská žurnalistika? Dnes by v RTVS bola aktuálna relácia obsahovo zameraná na tému Kam si sa dostala, slovenská žurnalistika? Majitelia mediálnych domov a ľudkovia/člováci v nich sa síce stále dožadujú väčšej slobody – no majú jej neobmedzene. Vôbec sa v médiách nedodržiavajú ústavné princípy (napríklad prezumpcia neviny), princípy autorizácie, osobnostné práva respondentov pri zverejňovaní a ich ochrana, právo na odpoveď, povinnosť vydavateľa ospravedlniť sa, ak niekoho neprávom pošpinil... Naša mediálna scéna je nevyrovnaná, možno by stačilo mať na Slovensku viac „normálnych“ médií. Nejaký naozaj mienkotvorný nezávislý denník, plnohodnotný ľavicový denník, profesionálne liberálne médium a fungujúce médiá verejnej služby. A potom by tí duševní maloroľníci v takzvaných etablovaných denníkoch, časopisoch, internetových portáloch a elektronických médiách, na ktoré sú dnes obyvatelia Slovenska odkázaní – trčali ako kukuričné steblá nad strniskom... ich podlé a objednané i štedro zaplatené snahy, útoky, slová i likvidačné aktivity by svietili ako krvavá škvrna na bielej plachte. Myslím, že nové vedenie má pred sebou náročnú misiu. Václav Mika síce urobil z RTVS pozerateľnú televíziu a hoci v nej bolo neuveriteľne veľa kúpených a len vysielaných licencovaných formátov (prebraných), osvietený divák sa vedel – vďaka Marte Gajdošíkovej a Elenke Gašparovej – stále spoľahnúť na kvalitnú Dvojku. A vďaka citlivosti a obozretnosti Tibora Búzu si mohol koncesionár vybrať aj z lavíny zábavy na Jednotke. My platitelia sme si našli aj zábavné programy spĺňajúce kritériá verejnoprávnosti. Napríklad Čo ja viem, Duel, 5 proti 5, Záhady tela, veľká folklórna šou najtalentovanejšieho režiséra Petra Núňeza Zem spieva. V spravodajstve však dal asi až príliš voľnú ruku Lukášovi Dikovi a skončilo sa to trápnou goebbelsovskou „samochválou“ vraj na najobjektívnejšie spravodajstvo. Slovensku by stačilo objektívne verejnoprávne spravodajstvo. No zbavené bulvárnosti, kauzálneho a manipulatívneho prístupu, neobjektívnosti, jednostrannosti, účelovosti, nevyváženosti a očividného porušovania legislatívy. Za vrchol úpadku a rezignáciu na profesionálnu úroveň televízneho spravodajstva považujem zamestnanie až štyroch (!) ráčkujúcich redaktorov vysielajúcich takmer každý deň. Nepomohli protesty, kritika, upozornenia. Rade RTVS to bolo tiež jedno...

Bolo podľa vás správne spojiť STV so Slovenským rozhlasom?

Nie. Určite nie z tých dôvodov, ako to SaS a Radičovej sezónna vláda urobila formou „Lex Nižňanský“. Ani nie takou rýchlosťou a za cenu porušenia ústavy, dopustenia sa nepremlčateľnej diskriminácie a pošliapania osobných aj profesionálnych práv. Funguje to iba vďaka štedrosti ministra kultúry, ktorý (formou dodatkov k zmluve so štátom) vyplatil RTVS v uplynulých štyroch rokoch 140 miliónov eur navyše. Keď som počul slová, ktorými pred pár týždňami Maďarič reagoval na legitímnu požiadavku nového generálneho riaditeľa Jaroslava Rezníka, mal som Déjà vu.

Tak ako ovládajú oligarchovia médiá, tak ovládajú aj politickú „elitu“ až do takej miery, že vedia presadiť zákony, ktoré im vyhovujú. Existuje podľa vás možnosť, ako s týmito praktikami skoncovať?

Teraz už nie. Lebo aj „slobodné voľby“ už nie sú slobodné. Voliči aj na Slovensku sú manipulovaní a ovplyvňovaní účelovo peniazmi a záujmami zvonku.

Ak sa obzrieme o 25 rokov späť, tak nesmieme zabudnúť na jeden fakt, ktorý sa spája práve s vaším menom. Pri hlasovaní vo Federálnom zhromaždení v novembri 1992 o rozpade Česko-Slovenska chýbali dva hlasy. Spolu s generálom Rudolfom Tvaroškom ste sa pričinili o vznik Slovenskej republiky. Váš poslanecký klub bol proti rozpadu Česko-Slovenska, ale vy dvaja ste našli odvahu a hlasovali ste ZA. Riskovali ste veľa, v podstate ste si podpílili pod sebou konár, lebo ste prišli o miesto poslanca vo FZ. Kde ste na tento krok nabrali odvahu a čo vás k tomu viedlo?

Mal som v živote od osudu to šťastie ako novinár a publicista viacnásobne „byť pri tom“. Toto bol okamih, keď som si uvedomil, že človek v politike musí robiť nielen kompromisy, no musí sa vedieť aj rozhodnúť a zobrať na seba zodpovednosť. V súlade so svojím presvedčením a svedomím. V poslaneckom Klube SDĽ som pôsobil ako nezávislý poslanec a tento status mi umožnil rešpektovať viac vôľu voličov na mítingoch a celospoločenský záujem s pohľadom do budúcnosti ako nejaké vnútrostranícke doktríny, len programové tézy strany. Na zasadnutí poslaneckého klubu SDĽ sme pred hlasovaním o ústavnom zákone vo FZ ČSFR v Prahe diskutovali o všetkých aspektoch, súvislostiach i možných dôsledkoch. V záujme východiska prebiehala živá diskusia aj medzi inými poslaneckými klubmi či s jednotlivými poslancami zo Slovenska. Zo zasadnutia klubu sme odchádzali po dlhých hodinách debaty s tým, že nik iný ako ja v Snemovni národov a Rudko Tvaroška v Snemovni ľudu nie je ochotný pridať z SDĽ svoj hlas za ústavné rozdelenie spoločného štátu. Naše dva hlasy však stačili.

Neobávali ste sa, ako vás budú vnímať? Pre jedných ste boli hrdinovia, pre druhých zradcovia Česko-Slovenska...

To sú veci, ktoré sa zväčša vynoria až po... Moje rozhodnutie a potom hlasovanie nebolo okamihom náhlej emócie. V situácii, keď už bolo jasné, že referendum o rozdelení ČSFR nebude, že „lidovci“ by vo Federálnom zhromaždení vyhlásili jednostranné vystúpenia z federácie, že Slovensko by stratilo všetky práva ako nástupnícky štát, že by sme sa neustálym vrtením sa v kruhu – ako pes okolo zablšeného chvosta – vystavili riziku nekontrolovateľných pohybov a možnému násiliu či krvipreliatiu, rozhodol som sa autonómne čestne, jasne, nezištne a v súlade so svedomím.

Po vzniku samostatného Slovenska ste sa z politiky vytratili. Nechýbalo vám „poslancovanie“?

Nie. V živote som nesedel v jednej miestnosti s toľkými neslušnými, nevychovanými a neúprimnými ľuďmi – ako v parlamente... Poslancovanie sedí viac iným typom ľudí, najmä technokratom, hašterákom a intrigánom. Alebo takým bohatierom, ktorí sa po sprche lží, ohovárania, intríg a lobistických hrách či pasciach otrasú a ráno sa opäť oholia, s úsmevom vykročia zas a znova hore – na Oslí vŕšok.

Ak sa dnes obzriete dozadu, neoľutovali ste svoje rozhodnutie spred 25 rokov a možno považovať vznik SR za úspešný príbeh?

Nie, svoje rozhodnutie som nikdy neľutoval. Hoci ma nesmierne hnevá, že kupci čachrami-machrami dosiahli absurdný stav, že jedno euro sa v obchode rovná jednej korune! Alebo že ako dôchodca mám penziu 640 eur, hoci o kúsok ďalej za hranicami Rakúska alebo Nemecka dostane „utečenec“ – nelegálny ekonomický emigrant mesačne vyše 900 eur... Príbeh samostatného Slovenska bol úspešný, hoci trval krátko – vzhľadom na vstup SR do NATO v marci 2004, do EÚ v máji 2004 a do eurozóny v januári 2009. Príbeh Slovenska však pokračuje ďalej, dôležité je nezabúdať na naše korene a na to, kto sme a prečo nám božia prozreteľnosť darovala tento krásny kraj medzi Dunajom a Vysokými Tatrami.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Fotogaléria