KŠEFTY SO ZDRAVÍM

Systém povinného očkovania prináša farmaceutickému priemyslu miliardové zisky

Foto ARCHÍV
Dátum 28.02.2017

Kiahne, tuberkulóza, čierny kašeľ, záškrt či rubeola. Po epidémiách infekčných chorôb, ktoré boli kedysi postrachom ľudskej civilizácie, dnes ostal len tieň. Tieň v podobe povinného očkovania.

Hoci v spoločnosti rezonujú mnohé témy, problematika vakcinácie ju polarizuje už dlhodobo. Lekári jej pripisujú víťazstvo nad mnohými infekčnými chorobami a každého, kto si to dovolí spochybniť, vyhlasujú div nie za kacíra. Vedľajšie účinky pritom označujú za čosi také zanedbateľné, čo ani nestojí za reč. Vytratili sa kedysi nebezpečné choroby naozaj len vďaka očkovaniu? Hrozil by po jeho zdobrovoľnení návrat niekdajších epidémií? Je očkovanie naozaj neškodné, alebo je aj trocha pravdy na zdravotných komplikáciách, o ktorých sa možno dočítať zvyčajne len v alternatívnych médiách?

Odvrátená strana mince

Slobodu v očkovaní by u nás privítali mnohí. Na zváženie všetkých výhod i potenciálnych rizík však treba poznať aj odvrátenú stranu mince. Zaplniť informačné vákuum pritom nie je vôbec jednoduché. O rizikách, ktoré so sebou prináša celoplošné očkovanie, sa sotva dočítate v odborných lekárskych publikáciách alebo médiách hlavného prúdu. Akokoľvek odborne podložené tvrdenia, hoci aj z pera lekára, sú bez mihnutia oka znevážené ako konšpiračné teórie.

Povinné očkovanie stavia na predpoklade, že nás stále ohrozujú všetky infekčné choroby a práve vakcinácia nás pred nimi spoľahlivo ochráni. Nemožno to však považovať za stopercentnú pravdu. Pokles výskytu infekčných chorôb, ako aj smrteľnosti, sa začal desiatky rokov pred zavedením plošného očkovania. Prispeli k tomu predovšetkým lepšie životné podmienky a lekárska starostlivosť. Za všetky prípady stačí spomenúť Leicester, kde sa po epidémii kiahní v rokoch 1871 a 1872 obyvatelia rozhodli namiesto propagovaného očkovania uprednostniť sprísnenie hygienicko-sanitárnych podmienok. Hoci to bolo anglické mesto s najnižším podielom zaočkovanej populácie, epidémia kiahní tam už nikdy nevypukla.

Aj detská lekárka Stanislava Tóthová z Trstenej považuje zlepšenie životných podmienok za dôležitý faktor zníženého výskytu mnohých ochorení: „Prakticky od druhej svetovej vojny v Európe neexistuje hlad a podvýživa, nie sú problémy so zásobovaním pitnou vodou, je dobre rozvinutá kanalizačná sieť. Bývame v suchých a teplých bytoch, potraviny skladujeme vo vyhovujúcich podmienkach, zlepšila sa hygiena. Mor či týfus, ktoré v minulosti zabíjali tisíce ľudí, by sme v civilizovaných spoločenstvách len ťažko hľadali, napriek tomu, že sa proti nim nikdy plošne neočkovalo.“

Účelové strašenie

Priaznivá epidemiologická situácia umožnila v roku 2012 zrušiť očkovanie proti tuberkulóze. Prečo sa teda dodnes očkuje proti chorobám, ktoré sa na Slovensku na rozdiel od TBC nevyskytujú už desiatky rokov? Osýpky u nás neboli zaznamenané od roku 1998, záškrt od roku 1980 a detská obrna dokonca od roku 1960.

Pokles zaočkovanosti populácie nevyvoláva epidémie, ako účelovo strašia médiá. Vyskytujú sa zvyčajne len ojedinelé prípady ochorenia, pričom ohrození sú v rovnakej miere zaočkovaní aj nezaočkovaní jedinci. Vakcinácia totiž nie je stopercentne efektívna. Počet protilátok krátko po zaočkovaní prudko klesne, postupne sa ďalej znižuje a po istom čase človek prakticky opäť nie je chránený.

BCG vakcínou proti tuberkulóze sa na Slovensku plošne očkovali deti v rokoch 1953 – 2012 už štvrtý deň po narodení. Spôsobovala vysoký počet závažných nežiadúcich účinkov, pritom pred tuberkulózou nedokázala dostatočne ochrániť. Práve to bolo hlavným dôvodom jej vyradenia z očkovacieho kalendára. Škodlivosť BCG vakcíny pre novorodencov potvrdil v roku 2010 dokonca vtedajší hlavný hygienik Českej republiky Michael Vít: „U novorodencov môže očkovanie závažne poškodiť zdravie a spôsobilo dokonca niekoľko úmrtí.“

Nemeckému lekárovi Gerhardovi Buchwaldovi, autorovi knihy Očkovanie – Obchod so strachom, sa podarilo nazrieť do chorobopisov ľudí, ktorí sa v mestskej nemocnici vo Wiesbadene liečili na kiahne. Bol to vraj najväčší otras v jeho pracovnej kariére: všetci z nich nielenže boli očkovaní proti kiahňam, ale dokonca aj preočkovaní. Protirečilo to všetkému, čo sa bežne učilo na lekárskych fakultách a čomu Buchwald ako dovtedajší zástanca vakcinácie neochvejne veril.

Umelý zásah do imunity

Ľudský organizmus má prirodzene vrodenú schopnosť odolávať patogénom – náš imunitný systém je schopný zachytiť až 99 percent choroboplodných zárodkov. Kým prirodzená imunita nám umožňuje brániť sa pred choroboplodnými zárodkami prakticky od narodenia, v priebehu života sa na základe kontaktu s rôznymi cudzorodými látkami, ktoré nezasiahla prirodzená imunita, formuje získaná, tzv. humorálna imunita. Prvotnú bariéru pritom vytvárajú sliznice dýchacej i tráviacej sústavy a pokožka. Ak sa mikroorganizmom podarí cez ne preniknúť, úlohu zlikvidovať ich preberá na seba lymfatický systém. Po rozoznaní cudzej bunky spúšťajú lymfocyty celý rad procesov, ktorých výsledkom je likvidácia patogénov.

Práve na stimulácii humorálnej imunity je postavené pôsobenie vakcín. Očkovanie je v podstate vytvorenie umelej imunity: do tela sa zavedú látky, stimulujúce tvorbu protilátok. Vakcinácia imituje chorobu, ale údajne iba v ľahkej forme, keďže je jej pôvodca oslabený či umŕtvený. Ak zaočkovaný človek v budúcnosti príde do kontaktu s nákazou, mal by byť chránený protilátkami, ktoré si jeho telo vytvorilo po vakcinácii.

Narušená rovnováha

Keďže sa pôvodca nákazy dostane očkovaním priamo do krvi, obíde prvý ochranný stupeň imunitného systému. Ak sa prvý stupeň deaktivuje a druhý zase prílišnou stimuláciou preťaží, vyvolá to nebezpečné vychýlenie na stranu získanej imunity. Obe zložky imunitného systému však prirodzene tvoria jeden celok. Ak funguje normálne, obranné bunky sa aktivujú pri preniknutí cudzích látok do tela. Pri jeho narušení môže organizmus omylom považovať vlastné bunky za cudzie a napadnúť ich, čo vyvoláva chronické autoimúnne ochorenia, ako je cukrovka prvého typu, reumatoidná artritída, roztrúsená skleróza či zápalové ochorenie čriev. Organizmus môže neprimerane reagovať aj na rôzne podnety zo životného prostredia alebo pomerne neškodné látky ako prach, peľ či srsť, čoho dôsledkom sú rôzne alergie aj astma.

Množstvo očkovaní častými, umelo vyvolanými reakciami imunitný systém vysilí. Pritom napríklad pri onkologických ochoreniach je dôležitý pomer medzi jeho okamžitou odpoveďou a rýchlosťou rastu nádorov.

Deštrukcia mozgu

Očkovanie v sebe nesie skryté hrozby aj zložením samotných vakcín. K najnebezpečnejším zložkám patrí často spomínaná ortuť a hliník. Ortuť v podobe organickej soli thimerosal má zabrániť kontaminácii vakcíny mikroorganizmami, hliník vo forme fosfátu alebo hydroxidu hlinitého zase zvyšuje tvorbu protilátok v organizme. Obe látky sú výrazne neurotoxické. Lekárka Stanislava Tóthová potvrdzuje, že „hliník sa pri opakovanom očkovaní v tele kumuluje a spôsobuje dlhodobú stimuláciu imunitného systému. Dostáva sa prakticky do všetkých orgánov vrátane mozgu, kde môže spôsobiť zápal. Jeho akútnou formou je tzv. postvakcinačná encefalitída. Chronické dráždenie mozgových štruktúr sa dáva do súvisu s degeneratívnymi ochoreniami nervovej sústavy, autizmom či Alzheimerovou chorobou. Aj syndróm náhleho úmrtia dojčaťa, ktorý doteraz nebol spoľahlivo vysvetlený, sa pripisuje očkovaniu. Za povšimnutie stojí fakt, že Japonsko zaznamenalo dramatický pokles dojčenskej úmrtnosti po presunutí povinného očkovania do veku nad dva roky“.

Nezanedbateľná je aj skutočnosť, že toxické látky sa pri očkovaní dostávajú priamo do krvi a odtiaľ do jednotlivých orgánov. Príroda sa tomu svojimi mechanizmami snaží zabrániť, vakcinácia ju však vypnutím prvého stupňa imunitného systému obchádza. Detoxikačné systémy sa u detí pritom ešte len vyvíjajú, ich nervový systém reaguje na toxíny oveľa citlivejšie a ťažké kovy sa z tkanív odbúravajú oveľa dlhšie.

Pokračovanie tohto článku nájdete v tlačenej verzii Extra plus.