NEBO, PEKLO, AMNESTIE

Michal Vaľo: Zrušenie Mečiarových amnestií bude znamenať medzinárodnú blamáž

Foto JANA BIROŠOVÁ
Dátum 27.04.2017

Patrí medzi absolventov Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Učil na Katedre medzinárodného práva Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach. Od roku 1979 pôsobil na Hlavnej vojenskej prokuratúre v Prahe. V roku 1989 mu vedecká rada Karlovej univerzity v Prahe udelila hodnosť kandidáta právnych vied. Od roku 1990 do zániku ČSFR zastával funkciu zástupcu hlavného vojenského prokurátora ČSFR. V januári 1995 ho prezident SR vymenoval na post generálneho prokurátora SR a v roku 1998 do generálskej hodnosti. V roku 1999 sa vzdal funkcie generálneho prokurátora SR, ešte rok pôsobil na GP SR, potom odišiel do advokátskej praxe. V rokoch 2012 až 2014 sa opäť vrátil na GP SR a od roku 2014 je na dôchodku. Je spoluautorom učebnice trestného práva a komentára k Ústave SR, ale aj autorom mnohých odborných štúdií a článkov vydaných nielen na Slovensku, ale i v zahraničí. Je vedúci regionálnej skupiny Klubu generálov SR, člen predsedníctva Slovenského združenia európskych právnikov, skúša ústavné právo na Justičnej akadémii SR. V novembri 2016 mu vyšla publikácia Nebo, peklo, politika, v ktorej sa okrem iného podrobne venuje kauzám zavlečenia prezidentovho syna, Technopol, výbuchu vozidla Róberta Remiáša, udeleniu milostí Michalovi Kováčovi, Mariánovi Kočnerovi, Mečiarovým amnestiám, kauzám Triptych, neuskutočnené referendum aj vyšetrovaniu udalosti 17. novembra 1989. Bývalý generálny prokurátor SR, generálmajor JUDr. Michal Vaľo, CSc.

Na slovenskej politickej scéne sme svedkami zrušenia nezrušiteľného – poslanci NR SR schválili zrušenie Mečiarových amnestií. Aký je váš postoj k tomuto aktu?

Politici ukázali ľuďom, že sa od vzniku Slovenskej republiky nič nezmenilo, že sú rovnako ako ich predchodcovia pripravení kedykoľvek porušovať ústavu aj medzinárodné záväzky tejto krajiny, ak si myslia, že im to prinesie politický prospech. Netvrdím, že amnestie sú absolútne nezrušiteľné, za istých podmienok ich môžu zrušiť súdy. Urobili tak ústavné súdy v Južnej Amerike a Afrike bezprostredne po zvrhnutí vojenských diktatúr, ktoré si samy udelili amnestie na hromadné zmiznutia. Nikde vo svete to však neurobili politici sediaci v parlamentoch, po dvadsiatich rokoch od udelenia amnestií a pre jedno zavlečenie do cudziny, ktoré nie je porovnateľné so zmiznutím tisícov osôb bez stopy. Na vraždu Remiáša sa totiž amnestie nevzťahujú.

Čo v konečnom dôsledku bude znamenať zrušenie Mečiarových amnestií?

V prvom rade ďalšiu medzinárodnú blamáž. Najskôr sme sa hanbili za zavlečenie prezidentovho syna a vraždu Remiáša, potom za udelené amnestie aj prezidentove milosti a teraz sa budeme hanbiť aj za spôsob ich zrušenia. Namiesto toho, aby politici dali priestor na rozhodnutie súdom, ako všade inde vo svete, kde doteraz došlo k zrušeniu amnestií, ukázali, že sa považujú za všemohúcich, neobmedzených vládcov tejto krajiny a sami zrušili nielen akty výkonnej moci, ale aj rozhodnutia súdov a v rozpore s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky prijali trestnoprávne pravidlá so spätnou účinnosťou.

V NR SR traja majitelia titulov doktor práv Andrej Danko, Robert Fico a Peter Kresák pripustili zrušenie amnestií. Platia na Slovensku právne predpisy alebo nie?

Znamená to, že dnes môžu poslanci zrušiť jednotlivé uznesenia okresných, krajských súdov, NS SR a ÚS SR? V demokratickom právnom štáte to možné nie je. Bráni tomu systém deľby a kontroly troch zložiek moci, kde jedna moc prijíma právne normy, druhá ich vykonáva a tretia – súdna moc – kontroluje, či výkonná moc postupuje v súlade s ústavou a zákonmi. Zákonodarná a ústavodarná moc nemôže v nijakom prípade rušiť rozhodnutia súdnej moci. To platí, ako som uviedol, v demokratickom právnom štáte. Na Slovensku, ako sa ukázalo, to neplatí.

Politici zrušením amnestií ukázali, že sa považujú za všemohúcich, neobmedzených vládcov tejto krajiny.

Predpokladáte, že po 19 rokoch vyšetrovanie niečo prinesie?

Prinajmenšom medzinárodnú hanbu.

Politická strana ĽS Naše Slovensko žiadala spolu so zrušením amnestií zrušiť aj milosti pre Michala Kováča ml. a Mariána Kočnera za podvod v spoločnosti Technopol vo výške 2,3 milióna USD (v tom čase 69 miliónov slovenských korún). Prečo sa podľa vás nenašla zhoda aj v tomto prípade?

Našla sa zhoda, že parlament zruší milosť, ktorú udelil prezident Michal Kováč svojmu synovi. Ostatným podozrivým z podvodu voči Technopolu nie. Skutočný dôvod je jasný a niektorí protagonisti zrušenia amnestií sa tým ani netajili. Politici vychádzajú z presvedčenia, že zrušenie milosti udelenej Michalovi Kováčovi mladšiemu bude len prázdnym gestom predstierajúcim politickú vyváženosť postupu parlamentu. Sú presvedčení, že stíhanie prezidentovho syna bude bez vyšetrovania opäť zastavené, keďže už bolo právoplatne skončené v Nemecku, čo zakladá prekážku ne bis in idem (nie dvakrát o tom istom). To však nie je také isté. Spôsob a dôvod skončenia trestného stíhania v Nemecku prezident, jeho syn, ani jeho advokát doteraz verejnosti neprezradili. Podľa najnovšej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (vec Kossowski) nemusí znamenať prekážku ne bis in idem. Pýtate sa, prečo sa politici nezhodli aj na zrušení amnestií ostatným podozrivým vo veci podvodu voči Technopolu? To, že nevedia nájsť rozhodnutia o udelení milosti, je skutočne veľmi trápna výhovorka. Skutočné dôvody môžu byť dva. Môže to byť poistka, aby v prípade, ak by sa vo vyšetrovaní pokračovalo, mohli omilostené osoby vziať vinu na seba. Môže to byť tiež strach z Kočnera, z jeho kontaktov, peňazí, informácií, ktoré má, a z toho, že by mohli vyjsť najavo prípadné obchodné prepojenia.

Je pravda, že v kauze Technopol spočíval podvod v úhrade vyše 2,3 milióna dolárov za nedodaný tovar?

Prezident Michal Kováč udelil svojmu synovi a ďalším osobám milosť vo veci podvodu spočívajúceho vo vylákaní úhrady za nedodaný tovar vo výške 69 miliónov korún, čo zodpovedalo sume v dolároch, o ktorej hovoríte. Kočnerovi okrem toho udelil milosť aj za ďalší podvod voči Technopolu, so škodou 126 miliónov korún.

Ako je možné, že získali finančné prostriedky na účet, keď tovar nebol dodaný?

V prvom prípade generálny riaditeľ Technopolu udelil výnimku z pravidla, že tovar sa uhrádza až po prekročení československej hranice. V druhom prípade bol tovar od zahraničného dodávateľa dodaný, len Kočner si podľa znenia milosti peniaze za tovar ponechal a vytunelovanú firmu previedol na inú osobu, ktorá sa stala nezvestnou.

Michal Kováč ml. bol autorom tohto podvodu?

Podľa rozhodnutia o udelení milosti Rudolf van der Werff, spoločne s Mariánom Kočnerom, Petrom Krylovom a „ďalšími nezistenými osobami“ naplánovali a podľa plánu aj zrealizovali fiktívny dovoz textilných výrobkov. Z rozhodnutia nevyplýva, kto bol hlavným organizátorom podvodu. Osobne pochybujem, že by to bol Michal Kováč mladší.

Nemecká polícia však na tento podvod prišla a na Michala Kováča ml. vydala medzinárodný zatykač... Čo sa udialo potom? Vyžiadala si slovenská prokuratúra spis z Nemecka?

Nie, pokiaľ viem, spis z Nemecka nebol doposiaľ vyžiadaný. V deň, keď došlo k zavlečeniu Michala Kováča mladšieho do cudziny, 31. augusta 1995 dopoludnia prišla na generálnu prokuratúru pracovníčka nemeckého veľvyslanectva s tým, že veľvyslankyňa je na dovolenke a bude preč ešte dva či tri týždne a pred odchodom na dovolenku požiadala, aby počas jej neprítomnosti zistili, či by slovenská prokuratúra súhlasila, aby Kováč mladší bol vypočutý ako obvinený na nemeckom veľvyslanectve v Bratislave, bez prítomnosti slovenských orgánov, ako o to obvinený Kováč žiadal. Išlo o celkom neobvyklý postup, keďže zvyčajne sa v podobných prípadoch buď odovzdá trestné stíhanie domovskému štátu obvineného, alebo sa tento štát dožiada, aby obvineného vypočuli jeho orgány.

Súhlasíte, že zavlečenie Michala Kováča ml. do zahraničia súviselo s kauzou Technopol a medzinárodným zatykačom na jeho osobu?

Neviem to dokázať, ale som presvedčený, že áno.

Novinári a umelci aj pomocou falošných svedectiev, akým je napríklad film Únos, vytvárajú dojem celospoločenskej objednávky.

Kto mal záujem, aby sa niečo také udialo?

Samozrejme ten, kto to urobil alebo nechal urobiť, aj keď to nakoniec možno nedopadlo v jeho prospech.

A to bol kto?

Podľa všetkých dostupných informácií bolo zavlečenie dielom príslušníkov SIS a ďalších osôb, bývalých príslušníkov polície. Podrobnosti sa môžu vaši čitatelia dozvedieť v mojej knihe Nebo, peklo, politika.

V tejto kauze figuruje svedok, ktorý po prijatí prezidentom Andrejom Kiskom tvrdí, že za všetkým bola Lexova SIS-ka. Prečo Lexova? Hovorilo sa, že v tom čase existovala aj paralelná Pittnerova SIS-ka. Viete niečo o tom?

Príliš veľa otázok. Ak máte na mysli Fegyveresa, tak ten hovoril o účasti SIS dávno pred prijatím u prezidenta Kisku. Uviedol to aj vo výpovedi pred vyšetrovateľom Petrom Vačokom. Existovala aj paralelná spravodajská služba, dnes sa tým jej predstavitelia, ako napríklad Igor Cibula, netaja. Pozostávala z bývalých príslušníkov SIS a mala prepojenia aj na aktívnych príslušníkov SIS. Podľa vyjadrení Igora Cibulu vznikla až po zavlečení prezidentovho syna, práve v reakcii na túto udalosť a sústredila sa hlavne na jej objasnenie.

Je bežné, že v štáte funguje štátna tajná služba a ešte aj nejaká paralelná?

V tom čase sa v politickom boji na oboch stranách používali aj prostriedky, ktoré nie je možné považovať v klasických demokraciách za bežné, aj keď nie celkom neznáme. Vaši čitatelia si možno spomenú napríklad na aféru Watergate z roku 1972, keď do sídla Demokratickej strany vnikli „inštalatéri“ z aparátu republikánskeho prezidenta Richarda Nixona vrátane bývalých agentov CIA, aby tam umiestnili odpočúvacie zariadenie.

Môže takáto organizácia pôsobiť legálne?

Isteže nie, ale môže sa zmeniť na legálnu po zmene vlády. Väčšinou ide o bývalých – a často súčasne aj budúcich – príslušníkov štátnej spravodajskej služby. Napríklad Vladimír Mitro bol riaditeľom SIS predtým aj potom a medzitým pracoval pre paralelnú spravodajskú službu.

Aké pohnútky viedli Michala Kováča st. udeliť 29. novembra 1995 milosť Oskarovi Fegyveresovi vo veci zavlečenia, ak bol nevinný?

To neviem, nerozprával som sa s ním o tom. Uviedol, že dá milosť každému, kto prispeje k objasneniu zavlečenia jeho syna. Fegyveresovi udelil prezident milosť za tri skutky. Za to, že sledoval dom Michala Kováča mladšieho, čo nebolo trestné, ak – ako vypovedal – nevedel, ani komu dom patrí a už vôbec nie, aký je dôvod sledovania. Ale aj za to, že potom, čo videl, ako jemu neznáme osoby násilím vytiahli Kováča mladšieho z auta a iným autom ho kamsi odviezli, pomáhal utajiť sledovanie úpravou sledovacieho vozidla a zabezpečením alibi, že sa v danom čase nachádzalo na inom mieste. To už by mohol byť trestný čin nadržovania. Tretí skutok spočíval v porušení povinnosti mlčanlivosti, keď o utajovaných skutočnostiach informoval nielen vyšetrovateľa, ale aj novinárov doma i v zahraničí, čo bol trestný čin.

Pani Remiášová zrejme verí politikom a novinárom, že bez zrušenia amnestií sa smrť jej syna vyšetriť nedá.

Považujete za štandardné, že po spáchaní trestného skutku podvodu, po uvalení medzinárodného zatykača, po udelení milosti Michalovi Kováčovi má Michal Kováč ml. morálne právo dostať diplomatický pas a za svoje skutky si užívať post v diplomacii (predtým v Indii, dnes na Taiwane)?

Prepáčte, ale to nie je právna otázka, k tomu sa nechcem vyjadrovať.

So zavlečením prezidentovho syna do zahraničia sú najčastejšie spájané mená Oskar Fegyveres a Róbert Remiáš. Máte informácie, kto to vlastne bol Róbert Remiáš?

Róbert Remiáš sa zoznámil s Oskarom Fegyveresom počas štúdia na strednej škole pohraničnej stráže v Holešove. Neskôr spolu slúžili na hranici s Rakúskom, v Devínskej Novej Vsi. Po zrušení pohraničnej stráže prešli obaja k polícii. V roku 1995 Fegyveres odišiel k SIS. Remiáša tam neprijali, odišiel od polície a začal podnikať. Remiáš bol blízky priateľ Fegyveresa. On ho presvedčil, aby vypovedal vo veci zavlečenia Kováča mladšieho. Osobne som ho nepoznal. Viac o ňom neviem.

Údajne sa vo vyšetrovacom spise nachádzajú informácie, že Róbert Remiáš bol spojený s podsvetím a jeho smrť nemá nič spoločné so spomínanými kauzami...

Neviem sa k tomu vyjadriť, spis týkajúci sa vraždy Remiáša som nikdy nevidel.

Médiá, ale aj niektorí politici verejnosti podsúvajú informácie, že smrť Róberta Remiáša nie je možné vyšetriť z dôvodu udelenia amnestií. Zakladajú sa tieto tvrdenia na pravde?

Nezakladajú. Táto udalosť sa vyšetrovala aj po udelení amnestií. Naposledy bolo vyšetrovanie prerušené v roku 2006, teda osem rokov po udelení amnestií, pretože sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vzniesť obvinenie konkrétnej osobe. Od februára minulého roka sa vo vyšetrovaní opäť pokračuje.

Ak vyšetrovanie pokračovalo a aj pokračuje, prečo politici i médiá zavádzajú?

To sa treba opýtať ich. Ja sa môžem len domnievať, že verejnosť sa dá skôr zmobilizovať k tlaku na objasnenie vraždy ako k tlaku na objasnenie zavlečenia do cudziny. Ani vo filme Únos nedominuje samotné zavlečenie, ale krutá smrť v horiacom aute.

Prečo teda matka Róberta Remiáša stále tvrdí, že žiada vyšetrenie smrti jej syna?

Kto by nechcel, aby bola vyšetrená smrť jeho dieťaťa? Má na to plné morálne právo. Žiaľ, predstieraním, že vyšetreniu vraždy Remiáša bránia amnestie, sa odvádza pozornosť od priebehu vyšetrovania a vytvára sa alibi pre jeho prípadný neúspech.

Mnohí politici dávajú prednosť svojej osobnej kariére pred záujmami štátu.

Môžeme predpokladať, že matka Róberta Remiáša je neinformovaná, alebo ju môžu médiá manipulovať a zneužívať?

Pani Remiášová zrejme verí politikom a novinárom, že cieľom zrušenia amnestií je vyšetrenie vraždy jej syna a že bez zrušenia amnestií sa smrť jej syna vyšetriť nedá.

Myslíte si, že to bola naozaj vražda, ako tvrdia médiá, alebo išlo o samovznietenie automobilu, ktoré malo plynový pohon?

Ako som uviedol, spis v tejto veci som nikdy nevidel. Podľa informácií, ktoré som získal po skončení výkonu funkcie generálneho prokurátora z komunikačných prostriedkov, najmä z vyjadrení pracovníkov Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru, ich počiatočné úvahy o samovznietení sa nakoniec nepotvrdili a potvrdilo sa použitie nástražného výbušného systému.

Mečiarove amnestie sú celé roky agendou KDH. Dnes ich štafetu prebral Ján Budaj, no k celej záležitosti sa vyjadruje expolitik za KDH Daniel Lipšic, ktorý vyhlásil, že amnestie treba zrušiť práve preto, aby sme mohli obnoviť právny štát. Súhlasíte s jeho tvrdením?

Už vtedy, keď došlo k udeľovaniu dnes rušených milostí a amnestií, som sa v podaniach ústavnému súdu domáhal takého výkladu ústavy, ktorý by bránil svojvôli prezidenta. Väčšina mojich návrhov sa dostala do nášho právneho poriadku až zmenou ústavy v roku 2001. Predovšetkým sa možnosť udeliť milosť a amnestiu obmedzila len na odsúdených a amnestie vyžadujú kontrasignáciu ministra spravodlivosti. Už vtedy som v parlamentnom pléne povedal, že mi je ľúto, že žijem v štáte, ktorý má ústavu vyloženú ústavným súdom tak, že Kováčove milosti, a teda aj Mečiarove amnestie sú s ňou v súlade. Nie po dvadsiatich rokoch. Keby sme chceli vybudovať právny štát, potom by podľa môjho názoru bolo treba zrušiť udeľovanie milosti úplne. Ale napríklad aj zrušiť trestnú nezodpovednosť prezidenta a pod. Nie až potom, čo spácha nejaký závažný trestný čin, meniť retroaktívne ústavu. To, čo urobil teraz parlament, nie je cesta k budovaniu právneho štátu, ale naopak, búra to ešte nedokončenú stavbu. Nepríjemnosti treba predvídať a predchádzať im a nie reagovať až potom, čo sa niečo zlého stane. To je úloha parlamentu a politikov.

Práve so spomínanými kauzami sa spájajú mená popredných predstaviteľov KDH, či už ide o Ladislava Pittnera, Jána Čarnogurského, Vladimíra Palka či Daniela Lipšica. Prečo teda prípad nedošetrili, keď mali reálnu moc? Nejde v skutočnosti len o politickú, nič neriešiacu agendu a neprestajnú prezentáciu strany ako takej?

Zavlečenie nebolo možné vyšetriť pre amnestie, o ktorých ústavný súd aj Európsky súd pre ľudské práva povedali, že sú nezrušiteľné. Vyšetreniu vraždy Remiáša nebránila amnestia, ale skutočnosť, že pravdepodobní priami páchatelia, ktorí by mohli prezradiť objednávateľov, boli krátko po čine alebo mŕtvi, alebo sa skrývali v cudzine. Tí z nich, ktorí ešte žijú, sú dnes už všetci v našich väzniciach za iné zločiny. Takže teraz alebo nikdy.

Mnohí renomovaní advokáti, právnici sa vyjadrili, že zrušením amnestií ide o útok na podstatu štátu a právny poriadok. Prikláňate sa k tomuto názoru?

Nemyslím, že ide o premyslený, cielený útok na podstatu štátu, aspoň nie zo strany väčšiny politikov. Ale demokratický a právny charakter štátu to určite poškodzuje a mnohí politici to vedia, no dávajú prednosť svojej osobnej kariére pred záujmami štátu.

Médiá neprestajne tvrdia, že je na zrušenie amnestií spoločenská objednávka. Nejde skôr o politickú objednávku?

O objednávku celej spoločnosti takmer nikdy nejde, ale inak nevidím rozdiel medzi spoločenskou objednávkou a politickou objednávkou. Časť politikov zmobilizovala časť spoločnosti, najmä novinárov a umelcov, ktorí aj pomocou falošných svedectiev, akým je napríklad film Únos, vytvárajú dojem celospoločenskej objednávky. Tým dotlačili aj zvyšných politikov, aby sa k nim pridali, resp. aby prišli s vlastnou iniciatívou. Politici sú závislí od voličov, aby boli opäť zvolení, musia byť populárni a rozdiel medzi populárnym politikom a populistom je nezmerateľný.

Kto bude mať z tohto celého prospech?

Slovenská republika určite nie, no napríklad Ján Budaj a niektorí ďalší protagonisti vrátane „právnych expertov“, ktorí sa na tom podieľajú.

Mnohé informácie sú v utajenom spise. Myslíte si, že by situáciu uľahčilo jeho odtajnenie?

Neviem, akú situáciu máte na mysli. Pre poznanie politikov je už neskoro a súd a orgány činné v trestnom konaní budú mať spis určite k dispozícii.

Najhoršie, čo sa politikom môže stať, je, že pri najbližších voľbách dostanú menej hlasov.

Ako dlho môže trvať proces, ak sa začne vyšetrovanie?

To skutočne netuším. Ak sa vôbec nejaký proces začne a neskončí sa okamžite opätovným zastavením, potom bude zrejme trvať veľmi dlho. Stíhané osoby sa určite obrátia na ústavný súd, na medzinárodné súdy, na Výbor pre ľudské práva Organizácie spojených národov, a tak to môže trvať celé roky.

Ivan Lexa doteraz vyhral spolu so svojím tímom advokátov 15 súdnych sporov v kauzách, ktoré boli voči nemu vykonštruované. Ak sa potvrdí aj v tomto prípade nevina Ivana Lexu, čo to bude znamenať pre Slovensko?

Nič mimoriadne. Zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby je rozhodnutie, s ktorým právne poriadky demokratických právnych štátov rátajú. Pravda, rátajú aj s tým, že v prípade preukázania neviny musí štát neoprávnene stíhané osoby odškodniť. Pre Slovensko je oveľa väčšia hanba to, že parlament, teda politici zrušili rozhodnutia súdov, než to, či osoby, ktorých sa to týka, nakoniec budú alebo nebudú odsúdené.

Kto ponesie zodpovednosť za precedens s amnestiami a za manipulovanie verejnosti?

Nikto. Za čo už niesli naši politici kedy zodpovednosť? Najhoršie, čo sa im môže stať, je, že pri najbližších voľbách dostanú menej hlasov, v krajnom prípade budú musieť založiť nové strany.

 

 

 

 

 

 

 

Fotogaléria