NEDOVOĽME SVEDOMIU ZASPAŤ

Pavol Mešťan: Čím viac sa od holokaustu vzďaľujeme, tým častejšie sa stretávame s jeho popieraním

Foto KRISTIÁN MAJZLAN
Dátum 31.07.2017

Zverstvá páchané počas druhej svetovej vojny na židoch a iných „nepriateľoch“ Nemeckej ríše sú jedným z najtemnejších momentov v histórii ľudstva. Genocíde sa nevyhli ani židia žijúci na Slovensku. Podľa sčítania z roku 1930 ich počet prevyšoval 135-tisíc, po Viedenskej arbitráži v roku 1938 ich tu ostalo okolo 90-tisíc. Niektorým sa podarilo utiecť, niektorí našli útočisko v kresťanských rodinách, tisíce z nich však skončili v pracovných a koncentračných táboroch. Židia zo západného Slovenska boli násilne odvlečení do Serede, odkiaľ viedla priama a väčšinou jednosmerná cesta do Osvienčimu, Sobiboru či Terezína.

Zotročení

Pôvodne vyrástol v Seredi skutočne „len“ pracovný tábor – mal stolárske, textilné, klobučnícke a kožiarske dielne a slúžil i na výrobu hračiek. Boli sem sústreďovaní židia z okresov Bratislava, Hlohovec, Malacky, Modra, Myjava, Nitra, Nové Mesto nad Váhom, Piešťany, Prievidza, Senica, Skalica, Topoľčany, Trenčín, Trnava a Zlaté Moravce. Po potlačení SNP v roku 1944 sa však tábor zmenil z pracovného na koncentračný. Jeho vedenia sa ujal nacistický vojnový zločinec a sadista Alois Brunner, pravá ruka Adolfa Eichmanna. Hoci sa blížil koniec vojny, Nemci sem so šialenou posadnutosťou posielali posledných slovenských židov s cieľom úplne ich vyhladiť. Tábor mal kapacitu „len“ 1 200 osôb, často sa v ňom však tiesnilo naraz aj 4-tisíc ľudí. Väzni tu spávali na podobných drevených pričniach ako v Osvienčime a boli vystavení krutému zaobchádzaniu. Neraz sa stalo, že museli celú noc pochodovať po areáli tábora a tých, ktorí spadli, dozorcovia zastrelili alebo surovo zmlátili. V zime zas väzňov polievali studenou vodou, ale azda najhoršie chvíle prežívali na mieste zvanom appellplatz, kde sa rozhodovalo o tom, či ostanú v Seredi, alebo poputujú do koncentračného tábora. A práve tu, na mieste bývalého seredského pracovného tábora, vyrástlo začiatkom minulého roka múzeum holokaustu, za ktorého zrodom stojí najmä riaditeľ Múzea židovskej kultúry v Bratislave Pavol Mešťan.

Atmosféra smrti

Práve kvôli neopakovateľnej autentickosti a minulosti tohto miesta dostala Sereď prednosť pred inými zvažovanými lokalitami počas plánovania výstavby múzea. Zvláštny význam má i pre samotného Pavla Mešťana. „Počas vojny sem previezli mojich rodičov, sestru a možno i starých rodičov. Práve preto vnímam toto miesto aj ako pamätník pre mojich najbližších,“ začína svoje rozprávanie.

„Ak neprehovoria svedkovia všetkými možnými spôsobmi, ak sa nebudú ozývať vždy znova a rôznymi formami, svedomie zaspí, lebo svedomie rado zaspáva. Zabudnutím, únikom do zabudnutia ho uspia nielen tí, ktorí nesú vinu za svoje aktivity, ale aj tí, ktorí prejavujú ľahostajnosť, nevšímavosť, apatiu.“

(citát Pavla Mešťana z publikácie venovanej otvoreniu Múzea holokaustu v Seredi)

„Priestory bývalého pracovného tábora v Seredi sú autentickým miestom. Tých päť barakov má atmosféru, úžasnú výpovednú hodnotu bez ohľadu na expozíciu a zázrak je už len to, že sa nám podarilo tieto baraky zachovať a zrenovovať. Koľkokrát tam vojdete, toľkokrát vás to miesto zasiahne svojou energiou,“ vysvetľuje. Cieľom bolo vybudovať výstavu o špecifikách holokaustu na území Slovenska. „Hovoriť o holokauste ako takom je prospešné, treba si však uvedomiť, že v každej krajine prebiehal inak. Aj v Osvienčime je expozícia venovaná Slovensku, no my sme chceli zájsť ešte hlbšie. Aj deti by mali najskôr poznať dejiny svojej rodnej krajiny a až potom tie svetové,“ dodáva. „Čím viac sa vzďaľujeme od holokaustu, tým častejšie sa stretávame s jeho popieraním. Dnes sa dokonca hovorí o tom, že židom bolo v jednotlivých táboroch dobre. Je to, samozrejme, hlúposť a my chceme ukázať, ako sa skutočne žilo v seredskom pracovnom tábore. Chceme na reálnych dokumentoch poukázať na náladu, ktorá panovala v spoločnosti, a na fanatizmus, s akým nacisti židov nenávideli. Výstava sa venuje i deportáciám väzňov zo Serede do rôznych koncentračných táborov. Upozorňujeme najmä na Sobibor, pretože najväčší počet slovenských židov zahynul práve tam. Expozíciu tvoria i skutočné príbehy väzňov a predmety, ktoré im patrili,“ dopĺňa. V súčasnosti sú sprístupnené tri baraky z piatich a návštevníci si môžu pozrieť i autentický vozeň, ktorý slúžil na transporty väzňov.

Ostať človekom

Artefakty v múzeu pochádzajú z rôznych zdrojov. Dokumentárnu časť sa podarilo získať prácnym preliezaním knižníc – zachovali sa protižidovské plagáty, noviny, časopisy i knihy s nenávistnými textami. Gardistické predmety boli zakúpené a zvyšok pochádza zo súkromných zbierok. „Sami sme prekvapení, čo všetko sa nám podarilo získať a je zaujímavé, že bývalí väzni mnohé z vecí nezničili, pretože by išlo o prirodzené konanie. Nie je artefakt ako artefakt, ale každý z nich má nevyčísliteľnú hodnotu.

Pavol Mešťan pripisuje v súvislosti s tragédiou holokaustu obrovský význam tým, ktorí obetovali svoje životy za záchranu židov, schovávali ich u seba doma a vystavovali tak smrteľnému nebezpečenstvu celú svoju rodinu.

Získali sme napríklad lekársky denník Eichmannovho lekára, máme kožu s vytetovaným číslom. Patrila panej, ktorá po návrate z koncentračného tábora nedokázala s tým číslom ďalej žiť, no nedokázala sa ho ani úplne zbaviť. Nechala si ho teda vyrezať a odložila do liehu,“ vysvetľuje. Krátko po návrate z koncentračného tábora panovala medzi preživšími neochota rozprávať o tom, čo sa tam dialo. Všetko sa zmenilo počas procesu s Adolfom Eichmannom, ktorý na súde odmietal priznať svoju vinu. „Židia vtedy pochopili, že ak nezačnú hovoriť, Eichmanna pustia na slobodu a ľudstvo sa nikdy nedozvie o zverstvách, ktoré nacisti napáchali,“ hovorí.

Pavol Mešťan pripisuje v súvislosti s tragédiou holokaustu obrovský význam tým, ktorí obetovali svoje životy za záchranu židov, schovávali ich u seba doma a vystavovali tak smrteľnému nebezpečenstvu celú svoju rodinu. Mnohým z nich udelil Izrael najvyššie štátne vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi. „V živote človeka nemôže existovať obdobie, počas ktorého by prestal byť človekom. Prajem si, aby už nikdy nikto v budúcnosti nebol ani vrahom, ani obeťou. Aby už nikdy deti našich detí a ich detí nepočuli slovo vrah a nestretávali sa s tým, čo toto slovo znamená. Aby už nikdy nemuseli prežiť to, čo prežili naši predkovia,“ dodáva na záver.

 

 

 

 

 

 

 

Fotogaléria