NEDOVOĽME SVEDOMIU ZASPAŤ

Pavol Mešťan: Čím viac sa od holokaustu vzďaľujeme, tým častejšie sa stretávame s jeho popieraním

Foto KRISTIÁN MAJZLAN
Dátum 31.07.2017

Zverstvá páchané počas druhej svetovej vojny na židoch a iných „nepriateľoch“ Nemeckej ríše sú jedným z najtemnejších momentov v histórii ľudstva. Genocíde sa nevyhli ani židia žijúci na Slovensku. Podľa sčítania z roku 1930 ich počet prevyšoval 135-tisíc, po Viedenskej arbitráži v roku 1938 ich tu ostalo okolo 90-tisíc. Niektorým sa podarilo utiecť, niektorí našli útočisko v kresťanských rodinách, tisíce z nich však skončili v pracovných a koncentračných táboroch. Židia zo západného Slovenska boli násilne odvlečení do Serede, odkiaľ viedla priama a väčšinou jednosmerná cesta do Osvienčimu, Sobiboru či Terezína.

Zotročení

Pôvodne vyrástol v Seredi skutočne „len“ pracovný tábor – mal stolárske, textilné, klobučnícke a kožiarske dielne a slúžil i na výrobu hračiek. Boli sem sústreďovaní židia z okresov Bratislava, Hlohovec, Malacky, Modra, Myjava, Nitra, Nové Mesto nad Váhom, Piešťany, Prievidza, Senica, Skalica, Topoľčany, Trenčín, Trnava a Zlaté Moravce. Po potlačení SNP v roku 1944 sa však tábor zmenil z pracovného na koncentračný. Jeho vedenia sa ujal nacistický vojnový zločinec a sadista Alois Brunner, pravá ruka Adolfa Eichmanna. Hoci sa blížil koniec vojny, Nemci sem so šialenou posadnutosťou posielali posledných slovenských židov s cieľom úplne ich vyhladiť. Tábor mal kapacitu „len“ 1 200 osôb, často sa v ňom však tiesnilo naraz aj 4-tisíc ľudí. Väzni tu spávali na podobných drevených pričniach ako v Osvienčime a boli vystavení krutému zaobchádzaniu. Neraz sa stalo, že museli celú noc pochodovať po areáli tábora a tých, ktorí spadli, dozorcovia zastrelili alebo surovo zmlátili. V zime zas väzňov polievali studenou vodou, ale azda najhoršie chvíle prežívali na mieste zvanom appellplatz, kde sa rozhodovalo o tom, či ostanú v Seredi, alebo poputujú do koncentračného tábora. A práve tu, na mieste bývalého seredského pracovného tábora, vyrástlo začiatkom minulého roka múzeum holokaustu, za ktorého zrodom stojí najmä riaditeľ Múzea židovskej kultúry v Bratislave Pavol Mešťan.

Atmosféra smrti

Práve kvôli neopakovateľnej autentickosti a minulosti tohto miesta dostala Sereď prednosť pred inými zvažovanými lokalitami počas plánovania výstavby múzea. Zvláštny význam má i pre samotného Pavla Mešťana. „Počas vojny sem previezli mojich rodičov, sestru a možno i starých rodičov. Práve preto vnímam toto miesto aj ako pamätník pre mojich najbližších,“ začína svoje rozprávanie. „Priestory bývalého pracovného tábora v Seredi sú autentickým miestom. Tých päť barakov má atmosféru, úžasnú výpovednú hodnotu bez ohľadu na expozíciu a zázrak je už len to, že sa nám podarilo tieto baraky zachovať a zrenovovať. Koľkokrát tam vojdete, toľkokrát vás to miesto zasiahne svojou energiou,“ vysvetľuje. Cieľom bolo vybudovať výstavu o špecifikách holokaustu na území Slovenska. „Hovoriť o holokauste ako takom je prospešné, treba si však uvedomiť, že v každej krajine prebiehal inak. Aj v Osvienčime je expozícia venovaná Slovensku, no my sme chceli zájsť ešte hlbšie. Aj deti by mali najskôr poznať dejiny svojej rodnej krajiny a až potom tie svetové,“ dodáva.

Pokračovanie tohto článku nájdete v tlačenej verzii Extra plus.

 

 

 

 

 

 

 

 

Fotogaléria