NOVODOBÍ SOFISTI

Ideológovia na baterky sa nestratia v nijakom režime

Foto TASR/MARTIN BAUMANN
Dátum 30.08.2017

Mnohí Slováci sa hrdinsky postavili proti krivdám minulého režimu. Iní si dodnes vyčítajú, že v tých časoch ostali ticho. Ďalší ticho neostali a jeho pretrvanie za plácu podporovali ideologickou muníciou. Niektorí z úprimného presvedčenia, iní z čisto cynickej zištnosti. V tých druhých by Xenofónov Sokrates zrejme videl náprotivky antických sofistov. Tí predávali svoj intelekt a ničím sa tak nemali líšiť od pobehlíc predávajúcich ilúziu lásky. Adaptovaní profesionálni marxisti by sa samozrejme ohradili, že za socializmu sa síce pretvarovali, no dnes už idú s prúdom úprimne a z presvedčenia. Aj to čosi vypovedá o ich morálnom profile, nehovoriac o tom, že podobné tvrdenia sú neoveriteľné.

Novinárske kyvadlo

Publicista Marián Leško sa v súčasnosti angažuje v nadácii Zastavme korupciu podnikateľa Miroslava Trnku. V krátkom životopise na jej webe sa píše, že bol vysokoškolským učiteľom a následne novinárom. Autor životopisu výpočet jeho novinárskej kariéry začína pôsobením v Pravde od roku 1993. Úsmevná voľba, keďže Leškova novinárska kariéra sa začala o vyše dekádu skôr. Od roku 1982 pôsobil ako redaktor týždenníka Ústredného výboru KSS Nové slovo. Jeho životná púť je teda zaujímavým kyvadlom z propagandistického Nového slova, cez stredoľavú Pravdu, prozápadný denník SME, až do ekonomicky pravicového Trendu. Treba uznať, že Leško svoju temnú minulosť netají a aj sa za ňu ospravedlnil. No v rozhovore pre Denník N sa nevyhol ani výhovorkám: „Aj v tých časoch boli ľudia, ktorí si dokázali povedať, že sa na režime nebudú nijako podieľať. Otvorene hovorím, že klobúk dole pred nimi. Koľko ich však bolo na tom päťmiliónovom Slovensku? Málo, a aj preto sa klaniam pred každým, kto to dokázal.“ Ide o značne skreslený pohľad. Ľudí, ktorí sa režimu vzopreli, boli po desaťročia plné kostoly. Plné podniky takých, ktorí svoj kariérny rast obetovali len preto, že odmietli vstúpiť do strany. Milióny Slovákov prechovávali k režimu tichý odpor, kým pán Leško ho za peniaze aktívne udržiaval pri živote. A nikto nemôže spochybniť, že si aj v dnešnej dobe zvolil tím, ktorý lepšie platí.

Večný normalizátor

Zaujímavý príklad prispôsobivého intelektuála je aj Grigorij Mesežnikov. Na Slovensko prišiel zo ZSSR v roku 1981. Podľa vlastných slov si dlhšie nevedel nájsť prácu, no nakoniec zakotvil v Ústave marxizmu-leninizmu UK. Dnes stojí na čele mimovládky Inštitút pre verejné otázky. Na jej stránke má aj on svoj životopis zostavený brilantne vyhýbavo. Dočítate sa v ňom, že od roku 1983 jednoducho „pôsobil na Univerzite Komenského v Bratislave“. Či už bol Mesežnikov niekedy naozaj presvedčený komunista a či už je dnes naozaj presvedčený euroatlantický jastrab, zdá sa, že práca v normalizačnej inštitúcii na jeho metodike zanechala stopy. Spolu s Radovanom Bránikom je totiž autorom rozsiahleho dokumentu o údajných podvratných proruských živloch pôsobiacich na Slovensku. Štúdiu vypracovali s podporou National Endowment for Democracy, grantovej schémy amerického kongresu. Slovenským orgánom v nej odporúčajú, ako postupovať v „informačnej vojne“. Nepohodlné názory vraj treba stále monitorovať, na ich potláčanie vytvoriť špeciálnu jednotku, podporovať mainstreamové médiá a mimovládky v boji za ideologickú čistotu a nemilosrdne penalizovať „všetky prejavy extrémizmu“. Nuž, zdá sa, že čo sa v mladosti od boľševikov naučíš, na staré kolená akoby si našiel.