PASCA NA GORBAČOVA

Ignoráciou sľubu o nerozširovaní NATO kráča Západ k ďalšej studenej vojne

Foto archív
Dátum 27.04.2017

Písal sa rok 1990. Davov v uliciach bývalého socialistického bloku sa zmocňovala eufória z vytúženého pádu železnej opony a klamlivého pocitu, že práve vytvárajú dejiny. V kuloároch sa zatiaľ prekresľovala politická mapa Európy a prerozdeľovaním zón vplyvu sa chystali v tých časoch len ťažko predstaviteľné zmeny. Bod zlomu nastal vo februári 1990. Studená vojna pomaly doznievala a nastal čas nastoliť v Európe nový poriadok. Po páde Berlínskeho múra sa pripravovalo zjednotenie Nemecka. Najdôležitejšia otázka bola, či krajina pripadne celá Severoatlantickej aliancii, alebo zostane neutrálna. Bielemu domu bolo hneď jasné, že Nemecko musí patriť do NATO.

Ani o piaď

Michail Gorbačov mal však inú predstavu. Východnú Európu videl ako demilitarizovanú, neutrálnu zónu, akýsi most medzi Západom a Východom. Tým by sa však značne oklieštil vplyv USA v Európe. Washington preto mienil na starom kontinente nastoliť vlastné pravidlá. Prekážku predstavovala Moskva, ktorá mala vo východnom Nemecku 380-tisíc vojakov a kapitulácia Berlína z roku 1945 jej zaručovala právo na okupáciu časti územia. Bonn a Washington by boli najradšej, keby sovietske vojska z krajiny jednoducho odišli a Sovietsky zväz sa zriekol akýchkoľvek nárokov vrátane požiadavky na odchod vojsk NATO z Nemecka.

Západ sa rozhodol predostrieť Gorbačovovi návrh. Americký minister zahraničných vecí James Baker mu 9. februára 1990 za jeho spoluprácu v otázke zjednotenia Nemecka dal na výber: buď vznikne zjednotené, nezávislé Nemecko, ktoré nebude súčasťou NATO a na jeho území nebudú americkí vojaci, alebo sa Nemecko stane súčasťou aliancie s garanciou, že sa NATO už viac na Východ nerozšíri. Gorbačovova voľba bola jednoznačná: Nijaké rozšírenie NATO nie je akceptovateľné.

Pokračovanie tohto článku nájdete v tlačenej verzii Extra plus.