POKLAD SPOD ROZSUTCA

Jánošíkove diery nesklamú skúsených ani amatérskych milovníkov turistiky

Foto KRISTIÁN MAJZLAN
Dátum 27.06.2017

Legendárneho zbojníka Juraja Jánošíka netreba nijako zvlášť predstavovať. Rodák z Terchovej je už niekoľko storočí v očiach slovenského ľudu považovaný za symbol slobody, spravodlivosti a boja za práva utláčaných. Podľa povier bohatým bral a chudobným dával, kúsok zo svojho lupu si však predsa len odložil na horšie, v jeho prípade asi skôr lepšie časy. Tých sa, žiaľ, nedožil – ako dvadsaťpäťročného ho popravili zavesením na hák, mýty o jeho poklade však žijú dodnes. Jedným z miest, kde ho údajne mohol skryť, sú impozantné tiesňavy v okolí jeho rodnej obce, ktoré dnes nesú názov práve podľa nášho národného hrdinu – Jánošíkove diery.

Príjemný šok

Na nedeľnú túru sme sa vybrali zavčas rána, pretože ako to už v horách býva, počasie sa môže poobede zvrhnúť z minúty na minútu. Štartovali sme ako väčšina turistov spred hotela Diery v terchovskej osade Biely Potok a hustý les nás za okamih pohltil. Prišlo to celkom neočakávane – odrazu sme nevedeli, kam sa prv pozrieť, čo odfotiť a čím hlbšie sme do Dier vchádzali, tým sa pred nami odhaľovali dychberúcejšie scenérie. Razom sme pochopili, že Diery nemožno iba zdolať. Bolo nevyhnutné podľahnúť im a nechať sa viesť. Spočiatku sme nestíhali zatvárať ústa a neustále sme mali potrebu pristavovať sa, rozhliadať sa a fotiť. Keďže bol víkend, miestami tu bolo rušno a keď sme cítili, ako nám na krk dýchajú ďalší turisti, zastavili sme sa a nechali ich predbehnúť nás, aby sme mali pocit, že Diery sú iba naše. Prvú časť túry tvoria Dolné a Nové diery. Ide o najmenej náročnú trasu, ktorú bez problémov zvládnu i rodiny s malými deťmi či seniori. Tomuto úseku sa hovorí aj Malý okruh Jánošíkovými dierami a je možné prejsť ním za dve až tri hodiny. Ohúrili nás tu prekrásne tiesňavy, neopísateľná flóra, niekoľko menších vodopádov a roztomilých lavičiek ponad potôčiky. Terén v tejto časti stúpal len mierne, ale my sme mali v pláne prejsť celé Diery a odhodlane sme pokračovali do Horných dier, ktoré sú najkrajšou časťou celej túry.

Dobrodružstvo i adrenalín

Najkrajšou, ale i najnáročnejšou. Schodíky a rebríky boli čoraz strmšie, šmykľavejšie a nebezpečnejšie a niektoré úseky bolo možné prejsť len s použitím reťazí pripevnených o skaly. Keďže deň pred našou túrou pršalo, boli sme kvalitne zablatení a aj preto by som chcela odporučiť každému, kto sa rozhodne pre návštevu Jánošíkových dier, aby stavil na pevnú trekingovú obuv. Vyhnete sa tak nielen premočeným topánkam, ale i nepríjemným pádom do blata. Odmena stojí za to – dvadsať vodopádov, neopísateľný vzduch, nádherné prostredie a endorfíny, ktoré možno získať len kombináciou pohybu a prírody. A e

šte adrenalín – ten rozhodne stúpne všetkým, ktorí majú fóbiu z výšok. Mne sa niektoré rebríky vedúce nahor popri vodopádoch zdali nekonečné, o to slastnejší bol však pocit prekonania vlastného strachu pri pokorení posledného schodu. Pri túre Jánošíkovými dierami platí, že cesta je cieľ, my sme však predsa len ešte jeden cieľ mali – sedlo Medzirozsutce. Sem sme sa dostali po asi štyroch hodinách stúpania. Našli sme tu množstvo odpočívajúcich ľudí – prevažovali českí a poľskí turisti, ktorí sa po krátkom pikniku väčšinou odobrali pokoriť Malý alebo Veľký Rozsutec. 

Pokračovanie tohto článku nájdete v tlačenej verzii Extra plus.

Fotogaléria