POKLAD SPOD ROZSUTCA

Jánošíkove diery nesklamú skúsených ani amatérskych milovníkov turistiky

Foto KRISTIÁN MAJZLAN
Dátum 27.06.2017

Legendárneho zbojníka Juraja Jánošíka netreba nijako zvlášť predstavovať. Rodák z Terchovej je už niekoľko storočí v očiach slovenského ľudu považovaný za symbol slobody, spravodlivosti a boja za práva utláčaných. Podľa povier bohatým bral a chudobným dával, kúsok zo svojho lupu si však predsa len odložil na horšie, v jeho prípade asi skôr lepšie časy. Tých sa, žiaľ, nedožil – ako dvadsaťpäťročného ho popravili zavesením na hák, mýty o jeho poklade však žijú dodnes. Jedným z miest, kde ho údajne mohol skryť, sú impozantné tiesňavy v okolí jeho rodnej obce, ktoré dnes nesú názov práve podľa nášho národného hrdinu – Jánošíkove diery.

Príjemný šok

Na nedeľnú túru sme sa vybrali zavčas rána, pretože ako to už v horách býva, počasie sa môže poobede zvrhnúť z minúty na minútu. Štartovali sme ako väčšina turistov spred hotela Diery v terchovskej osade Biely Potok a hustý les nás za okamih pohltil. Prišlo to celkom neočakávane – odrazu sme nevedeli, kam sa prv pozrieť, čo odfotiť a čím hlbšie sme do Dier vchádzali, tým sa pred nami odhaľovali dychberúcejšie scenérie. Razom sme pochopili, že Diery nemožno iba zdolať. Bolo nevyhnutné podľahnúť im a nechať sa viesť.

Jedným z miest, kde poklad údajne mohol skryť, sú impozantné tiesňavy v okolí jeho rodnej obce, ktoré dnes nesú názov práve podľa nášho národného hrdinu – Jánošíkove diery.

Spočiatku sme nestíhali zatvárať ústa a neustále sme mali potrebu pristavovať sa, rozhliadať sa a fotiť. Keďže bol víkend, miestami tu bolo rušno a keď sme cítili, ako nám na krk dýchajú ďalší turisti, zastavili sme sa a nechali ich predbehnúť nás, aby sme mali pocit, že Diery sú iba naše. Prvú časť túry tvoria Dolné a Nové diery. Ide o najmenej náročnú trasu, ktorú bez problémov zvládnu i rodiny s malými deťmi či seniori. Tomuto úseku sa hovorí aj Malý okruh Jánošíkovými dierami a je možné prejsť ním za dve až tri hodiny. Ohúrili nás tu prekrásne tiesňavy, neopísateľná flóra, niekoľko menších vodopádov a roztomilých lavičiek ponad potôčiky. Terén v tejto časti stúpal len mierne, ale my sme mali v pláne prejsť celé Diery a odhodlane sme pokračovali do Horných dier, ktoré sú najkrajšou časťou celej túry.

Dobrodružstvo i adrenalín

Najkrajšou, ale i najnáročnejšou. Schodíky a rebríky boli čoraz strmšie, šmykľavejšie a nebezpečnejšie a niektoré úseky bolo možné prejsť len s použitím reťazí pripevnených o skaly. Keďže deň pred našou túrou pršalo, boli sme kvalitne zablatení a aj preto by som chcela odporučiť každému, kto sa rozhodne pre návštevu Jánošíkových dier, aby stavil na pevnú trekingovú obuv. Vyhnete sa tak nielen premočeným topánkam, ale i nepríjemným pádom do blata. Odmena stojí za to – dvadsať vodopádov, neopísateľný vzduch, nádherné prostredie a endorfíny, ktoré možno získať len kombináciou pohybu a prírody. A ešte adrenalín – ten rozhodne stúpne všetkým, ktorí majú fóbiu z výšok. Mne sa niektoré rebríky vedúce nahor popri vodopádoch zdali nekonečné, o to slastnejší bol však pocit prekonania vlastného strachu pri pokorení posledného schodu. Pri túre Jánošíkovými dierami platí, že cesta je cieľ, my sme však predsa len ešte jeden cieľ mali – sedlo Medzirozsutce. Sem sme sa dostali po asi štyroch hodinách stúpania.

Ohúrili nás tu prekrásne tiesňavy, neopísateľná flóra, niekoľko menších vodopádov a roztomilých lavičiek ponad potôčiky.

Našli sme tu množstvo odpočívajúcich ľudí – prevažovali českí a poľskí turisti, ktorí sa po krátkom pikniku väčšinou odobrali pokoriť Malý alebo Veľký Rozsutec. Výška Veľkého predstavuje 1 609 metrov a považuje sa za jeden z najkrajších slovenských končiarov. Stal sa symbolom celého pohoria a nachádza sa aj v logu národného parku Malá Fatra. Typický dolomitový reliéf Veľkého Rozsutca pozostáva z najrozmanitejších skalných foriem a na jeho úpätí vznikajú sutinové kužele. Vrch vznikol nasunutím chočského príkrovu na mäkšie vrstvy krížňanského príkrovu. Erózia vytvorila dnešný vrchol a skalné miesta v jeho okolí, ktoré sú najväčšie svojho druhu na Slovensku. My sme sa spočiatku taktiež pohrávali s myšlienkou navštíviť aspoň jeden z Rozsutcov, ale príliš skoro sa nám minula voda a zdalo sa, že sa opäť schyľuje k dažďu. Pokochali sme sa teda aspoň pohľadom na oba končiare a spustili sa podľa nás najvýhodnejšou trasou naspäť do Terchovej. Nešli sme dolu Dierami, rozhodli sme sa okúsiť inú cestu a vnorili sme sa do hustého lesa sledujúc spočiatku žltú, neskôr zelenú značku. Značenie je, mimochodom, v Národnej prírodnej rezervácii Rozsutce veľmi prehľadné a človek sa podľa neho bez problémov zorientuje. Kto sa však predsa len radšej spoľahne na mapu, nájde niekoľko spoľahlivých aj na internete.

Zelená klenotnica

Prechádzka spod Rozsutcov do Terchovej bola o čosi monotónnejšia, no zároveň menej komplikovaná. Neustále sme stretávali nadšených či menej nadšených, teda únavou zmorených turistov a vždy nás potešilo, ak nám niekto odpovedal na pozdrav presne tak, ako sa na horách patrí. Cestou do Terchovej sme si ešte párkrát oddýchli, jednak sme boli po niekoľkých hodinách skutočne vyčerpaní, no napriek tomu sa nám nechcelo vymaniť sa z objatia čistej a impozantnej prírody. Po ceste sme si nabrali vodu z horského prameňa a chutila nám omnoho viac ako kúpená, s ktorou sme našu túru začínali.

Možno sa vám nepodarí nájsť Jánošíkov zakopaný poklad, príroda vám však s radosťou ponúkne svoje najväčšie klenoty a hrozí, že sa pre vás jej spoznávanie stane príjemnou závislosťou.

Po zhruba dvoch hodinách sme sa unavení, no šťastní ocitli v terchovskej osade Štefanová, ktorá nás privítala presne tým, čo sme potrebovali – pestrou škálou reštaurácií a pohostinstiev. Nič po namáhavej túre totiž človeku nepadne lepšie než bryndzové halušky so zakysankou a, samozrejme, čapovaná kofola. Vo všeobecnosti nie je pre skúseného turistu nijaký problém prejsť celými Dierami a v prípade pekného počasia vystúpiť buď na Malý alebo Veľký Rozsutec, ak sa však na turistiku vyberiete raz za rok a vaším prirodzeným prostredím je nákupné centrum uprostred mestskej džungle, určite sa poriadne zadýchate a na nasledujúci deň sa môžete tešiť na svalovicu. Tá je však príjemnou daňou za to, čo v Dierach uvidíte a zažijete. Možno sa vám nepodarí nájsť Jánošíkov zakopaný poklad, príroda vám však s radosťou ponúkne svoje najväčšie klenoty a hrozí, že sa pre vás jej spoznávanie stane príjemnou závislosťou.

Fotogaléria