POSLEDNÝ A PRVÝ

Vznik samostatného Slovenska občania chápali ako zavŕšenie istej historickej etapy v rámci Európy a sveta

Foto ARCHÍV
Dátum 30.01.2018

Na Slovensku bol ako jediný zvolený za prezidenta na dve volebné obdobia po sebe. Narodil sa 27. marca 1941 v Poltári. Od roku 1990 pôsobil ako generálny prokurátor ČSFR do roku 1992, keď ho zvolili za predsedu Slovenskej národnej rady. Podieľal sa na vzniku Ústavy SR a na čele parlamentu stál do roku 1998. Po odchode z HZDS v roku 2002 založil Hnutie za demokraciu a stal sa jeho predsedom. V apríli 2004 ho občania zvolili za prezidenta Slovenskej republiky. Post hlavy štátu opätovne obhájil aj v roku 2009. Vo svojej podstate má národnú a sociálnu orientáciu. Nikdy nepodliehal tlaku politickej pravice a pri výkone funkcie sa riadil svojím svedomím, ako mu to ukladala ústava. V rozhodnutiach býval nekompromisný, ale spravodlivý. Bol posledný predseda SNR a prvý predseda NR SR. Zaujímavé je, že po páde Mečiarovej vlády v roku 1994 ostal naďalej predsedom NR SR a bol historicky prvým opozičným predsedom parlamentu. Na poste vydržal až pol roka, hoci HZDS malo menšinu. Ivan Gašparovič.

Málokomu sa podarí byť pri takom dôležitom míľniku v živote národa, ktorý čakal na svoj štát dlhé roky, ako vám. Boli ste pri vzniku samostatného Slovenska. Ako si spomínate na to obdobie?

Bolo to obdobie, ktoré by som nazval ťažkým z hľadiska spoločnosti slovenskej i českej, ale aj globálnej. Názory na ďalší vývoj sa rôznili, či republiku zachovať, alebo ju rozdeliť na dva samostatné štáty. Priznám sa, že v tom období rokov 1990 – 1992 som pôsobil vo funkcii federálneho prokurátora a do politiky som veľmi zasahovať nemohol. Vo Federálnom zhromaždení sa vytvorili dve skupiny Slovákov. Prvá jednoznačne vystupovala za samostatné Slovensko, v tej bola Slovenská národná strana a poslanec Stanislav Pánis so svojou stranou. Druhú tvorili „weissovci“, a tí neboli za rozdelenie Česko-Slovenska. HZDS malo jednoznačnú predstavu o tom, že Slovensko potrebuje viac sebestačnosti, a to aj v rámci federácie alebo konfederácie. Predstavy o ďalšej existencii sa dosť ťažko zjednocovali. Nakoniec rozhodli voľby v roku 1992. ODS mala predstavu jednotného unitárneho štátu s pravidlami riadenia štátu ako celku, nijaké delenie na federáciu. Na Slovensku bol názor, že by sme mali urobiť štát, ktorý bude ekonomicky samostatnejší, a mali by sme zaujať určité postavenie v rámci riešenia medzinárodných vzťahov, čo pre Čechov v tomto prípade nebolo prijateľné. Rozhodovalo aj to, do akej miery by sa do budúcnosti delil štátny rozpočet. V spoločnosti sa dlhé roky objavovali hlasy, že Česi pracujú na Slovákov a Slováci vravievali, že Česi nás okrádajú. Zrazu však tento názor začal prevládať. V roku 1992 boli veľmi silné dve strany, v Česku ODS Václava Klausa a na Slovensku HZDS Vladimíra Mečiara. A práve tie na základe demokratických volieb a vôle občanov rozhodli, ako ďalej. Začali sa rokovania, ktoré vôbec neboli jednoduché. Česi a Slováci mali rozdielne predstavy. Skončilo sa to pri rokovaní na Bôriku, kde ešte prišlo k výmene názorov, keď Václav Klaus povedal: Unitárny štát alebo dva samostatné štáty. To bol jeho posledný výrok. Vtedy sa rozhodlo, že sa Česko-Slovensko rozdelí na dva samostatné štáty.

Médiá stále šíria informáciu, že SR a ČR vznikli nezákonne a bolo potrebné referendum. Nebol dostatočným rozhodnutím výsledok volieb v roku 1992, keď na Slovensku suverénne zvíťazilo HZDS a v Českej republike ODS?

Obidve republiky vznikli zákonne, pretože Federálne zhromaždenie prijalo ústavný zákon o tom, že sa republiky rozchádzajú po vzájomnej dohode. Referendum bolo absolútne neprijateľné, ani sa nedalo zrealizovať. Nik nevedel, či malo byť československé alebo zvlášť české a slovenské a najmä ako postaviť otázku. Chcete unitárny štát alebo samostatné republiky? Prípadne by bola otázka pre Slovákov, či chcú osamostatniť Slovensko, a pre Čechov, či chcú osamostatniť Českú republiku. Otázka, ktorá by v tom čase vedela objektívne riešiť tento problém, sa nedala postaviť. Dnes sa zástancovia referenda nevedia zmieriť s tým, že rozdelenie Česko-Slovenska bol správny krok. Mnohí dnes povedia, že lepšie sa ani nemohlo stať, nakoniec, hovoria o tom viaceré výsledky ankiet medzi Čechmi i Slovákmi. Médiá sa však s tým nevedia vyrovnať, ale ide len o vyvolávanie duchov minulosti. Ani Čechom, ani Slovákom to nepomôže. Svojím konaním a výkrikmi do neznáma vyvolávajú nervozitu, pretože všetko zlé, čo médiá predpovedali obom štátom, sa nestalo. Jednoducho nevedia prijať fakt, že samostatné Slovensko je úspešný príbeh.

Predpokladám, že na to, aby sa Česko-Slovensko rozdelilo, nestačila len vôľa oboch národov a dvoch silných predstaviteľov Klausa a Mečiara, ale bola aj medzinárodná vôľa na vytvorenie dvoch samostatných republík...

Pokračovanie tohto článku nájdete v tlačenej verzii Extra plus.

 

 

 

 

 

 

Fotogaléria