PREZIDENTOV VANDAL

Nad Lorenzovým exhibicionizmom drží ochrannú ruku aj hlava štátu

Foto TASR/FRANTIŠEK IVÁN
Dátum 02.10.2017

Je smutné, keď sa umelec s nedostatkom talentu nedokáže presadiť vďaka tomu, čo vytvorí, a tak sa rozhodne strhávať na seba pozornosť tým, čo, naopak, zničí. Presne tak sa do povedomia verejnosti dlhodobo násilne predierajú dvaja Košičania, Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz. Už dávnejšie zničili bustu Vasila Biľaka. Nie tak dávno sa zas druhý menovaný zvíjal na zemi po tom, ako starosta Veľkého Lipníka pohotovo zakročil proti poškodzovaniu obecného majetku a hrdina kaviarne sa po páde zo smetiaka slnil v lúčoch kontroverzie: tá mu dopriala slávu, po ktorej tak prahne. A sláva sa podobá moci, tiež je ako droga; kto ju okúsi, chce zvyčajne viac. Droge sa sláva podobá aj v tom, že si časom vyžaduje silnejšie dávky.

Pozornosť médií

Fyzický pád zo smetného koša bol pre Lorenza aj metaforickým výstupom na výslnie. Kalmus nemal problém fotiť sa v roku 2014 so zneucteným pamätníkom obetiam banderovcom, aj keď sa extravagantné duo k samotnému činu neprihlásilo. Už dávno sme upozornili na iróniu, že údajný bojovník proti extrémizmu Lorenz neskôr obhajoval Ukrajinskú povstaleckú armádu, ktorej ideológia stála na vízii etnicky čistej Ukrajiny a prejavila sa vyvražďovaním Poliakov a iných menšín v Haliči, ale aj vraždami židov v niekoľkých slovenských obciach.

Kalmus nemal problém fotiť sa v roku 2014 so zneucteným pamätníkom obetiam banderovcom, aj keď sa extravagantné duo k samotnému činu neprihlásilo.

Podľa Lorenza však boli banderovci chudáci, nie zločinci, ich zverstvá na Slovensku zinscenované a v tomto fundovanom historickom pohľade ho podporili aj dejepisár a Budajov poslanecký asistent Juraj Smatana či lovec úzko a tendenčne vymedzenej skupiny extrémistov Ján Benčík. Na rozdiel od zneuctenia pamätníka obetí banderovcov, kde sa vinníci nepriznali, bol celý priebeh frašky vo Veľkom Lipníku dobre zdokumentovaný. Na Slovensku stačí v malej obci obliať farbou pamätnú tabuľu komunistického pohlavára a hneď sa vaše meno rozletí mediálnym priestorom. Keď vám ani potom nedá štátna moc rázne po prstoch, prečo nepokračovať ďalším aktom svojvôle rovno v metropole východu a nezneuctiť pamätník padlých vojakov v centre Košíc?

Potlesk verných

Lorenz, Kalmus a skupinka ich prívržencov sa na výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska rozhodli odstrániť z pamätníka padlých vojakov Červenej armády kosáky a kladivá. To, že sa na pamätníku nachádzajú, podľa nich propaguje zločineckú ideológiu komunizmu. A tak zobrali výklad spravodlivosti do vlastných rúk a symboly, pod ktorými pri oslobodzovaní Slovenska zahynuli desaťtisíce vojakov, z pietneho miesta násilne demontovali. Štátna moc sa po opakovanom vandalizme konečne prebrala a Ľuboš Lorenz skončil v cele predbežného zadržania. Reakcie verejnosti boli zmiešané. Výtržníctva sa pohotovo zastala OKS na čele s Ondrejom Dostálom. Novinár Eugen Korda – ktorý bol pri celom akte prítomný – zašiel ešte ďalej. Vraj podľa neho nestačí odstrániť komunistickú symboliku a čo sa týka opakovane zvandalizovaného pamätníka, má vlastnú víziu. Ako napísal: „Dajme tú ‚osloboditeľskú‛ kultúrnu pamiatku konečne preč!“ Ďalej prirovnal stáročia starú povojnovú zvyklosť stavať pomníky padlým k aktivitám zvierat: „Robili presne to, čo robia zvieratá. Značkovali si svoj revír. Z tých pomníkov ešte aj dnes vystupuje k oblohe pach komunizmu, tak ako kedysi k nej vystupoval rádioaktívny mrak z Černobyľa, a otravuje naše mysle.“ Že Kordovu myseľ dokáže otráviť spomienka na historickú realitu, len vypovedá o integrite jeho myšlienkového ústrojenstva. Lorenzov krok obhajuje aj Daniel Lipšic, ktorý figuruje ako umelcov advokát.

Prašiví recidivisti

Nie každý však výtvarníkovi vyjadroval podporu. Emotívne reagoval najľavicovejší poslanec Smeru-SD Ľuboš Blaha: „Verím, že Lorenz a Kalmus budú prísne potrestaní. Ako poslední prašiví recidivisti. Exemplárne.“ Predtým o nič menej emotívne vysvetľoval: „Tieto nepríčetné hovädá si asi neuvedomujú, že znevažujú pamiatku sovietskych hrdinov, ktorí nás oslobodili od fašistov v druhej svetovej vojne. Nemusí sa im páčiť komunistická ideológia, ale tie pamätníky vyjadrujú úctu k osloboditeľom, nie ku komunizmu.“ Pobúrený bol aj analytik Eduard Chmelár. Pripomenul, že znesvätenie pamätníka pripadlo na 75. výročie začiatku bitky o Stalingrad.

Celá intervencia pôsobí ako z banánovej republiky, kde si prezident volá na koberček generálneho prokurátora len preto, lebo si orgány činné v trestnom konaní dovolili siahnuť na ‚jeho človeka‛.

„Nikto tak za uplynulé obdobie nezdiskreditoval a nezdevalvoval slovo ‚slušnosť‛ ako tí, ktorí sa ním najviac oháňajú a ktorí sa teraz nie náhodou postavili za recidivistického výtržníka (Štefan Hríb, Peter Zajac, František Šebej a ďalší),“ komentoval v článku na svojom webe Lorenzových podporovateľov. Ani bývalý stranícky kolega Daniela Lipšica a exminister vnútra Vladimír Palko nevníma výtvarníka ako hrdinu. Na verejnosti síce nerád vidí symboly komunizmu, no tie podľa neho na pomníku neboli s cieľom propagácie ideológie. „Piete rozumie každé náboženstvo a civilizácia. Ten pokoj bol narušený. Určite sa takéto veci nemajú robiť takto. Myslím si, že tento čin nie je v súlade s pokojným duchom Novembra. Vtedy nikomu nenapadlo strhávať niečo z pamätníkov mŕtvych,“ komentoval situáciu.

Aktívny občan

„Na odstránenie väčšieho zla niekedy musí zasiahnuť aj aktívny občan,“ ospravedlňoval čin svojho priateľa Juraj Smatana. Logika košických vandalov a ich prívržencov je jasná. Komunistické symboly v akomkoľvek kontexte propagujú hnutie smerujúce k potláčaniu ľudských práv a podľa zákona musia byť odstránené. Predmetný výklad legislatívy je však na prvý pohľad scestný. Ak má podľa Lorenza a spol. aktívny občan právo – ba takmer svätú povinnosť – samovoľne demolovať cudzí majetok s argumentom, že ide o nevyhnutné opatrenie proti porušovaniu zákona, má aktivista tiež právo sadnúť do buldozéra a bez pýtania zrovnať so zemou čiernu stavbu, nech už ide o vilu arogantného boháča alebo celé ilegálne osady asociálov? V tomto prípade sa dá použiť obdobná argumentácia a mnohí by určite tlieskali podobnej činnosti uvedomelých občanov hájacich práva súkromného vlastníctva. Prax podobného samozvanectva, ktorá ostane nepotrestaná, otvára do budúcnosti nebezpečný precedens. Stačilo by už len to, že sa vandali rozhodnú poškodiť nielen pamätník v centre mesta, ale priamo cintoríny, kde sú pochovaní padlí sovietski vojaci. Kosáky a kladivá nájdete aj na najväčšom vojenskom cintoríne Červenej armády v Michalovciach. Sú súce na odstránenie „aktívnymi občanmi“?

Kiskov nátlak

Mnohé osobnosti boli rovnako sklamané z prístupu prezidenta Kisku. Ten sa Lorenza otvorene zastal. Ako sme už spomenuli, viacnásobný vandal skončil vo väzbe pre obavu, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti. „Ak niekto považuje túto pamiatku alebo jej symboly za hanlivé, mal by voliť zákonný spôsob nápravy, pretože každú neprávosť je možné zmeniť len zákonným spôsobom a nie porušovaním iných zákonov,“ vysvetľovala postup proti aktivistovi krajská policajná hovorkyňa Jana Mésarová. Prezidentovi sa však reakcia na incident zdala neprimeraná. „Nerozumiem tomu. Dnes som preto telefonicky hovoril s generálnym prokurátorom, ktorý ma informoval, že na základe zásahu generálnej a krajskej prokuratúry bol návrh na väzbu zrušený a pán Lorenz prepustený. Dohodli sme sa, že mi celý prípad príde osobne vysvetliť. A vysvetlenie si určite zaslúži aj naša verejnosť.“ Priateľský vzťah medzi Kiskom a Petrom Kalmusom pritom nie je tajomstvom, preto celá intervencia pôsobí ako z banánovej republiky, kde si prezident volá na koberček generálneho prokurátora len preto, lebo si orgány činné v trestnom konaní dovolili siahnuť na ‚jeho človeka‛.

Preč so štúrovcami

Snahy vymazať históriu sa pritom netýkajú len Slovenska a na Slovensku sa, žiaľ, netýkajú len komunistických symbolov. Kalmusovu tirádu o tom, že Štúr bol odporný antisemita zastávajúci fašizoidné pohľady, sme pokryli už dávnejšie, no v súvislosti s posledným vyčíňaním avantgardného dua svoj náhľad doplnil aj Lorenz. Na otázku, či sa teda okrem sovietskych a komunistických chystá ničiť aj štúrovské pamätníky, keď to vraj boli rasisti a antisemiti, odpovedal: „Áno, mali by zmiznúť aj štúrovci. Nám antikomunistom prekážajú aj rasisti.

Je znepokojivé, že sa tí, čo sa radi označujú za slušných ľudí, nedokážu zorganizovať a nepokúsia sa symboly, ktoré im tak prekážajú, z verejného priestoru odstrániť nenásilne.

My sme s fašistami, na rozdiel od komunistov, nepaktovali.“ Protištúrovský umelec akosi ľahko zabudol, že s nacistami paktovali napríklad aj jeho obľúbení antisemitskí ultranacionalistickí banderovci. Jemu podobní kozmopolitní editori histórie sa medzitým činia aj v zahraničí. V USA už dlhšie skupiny výtržníkov demolujú pomníky z čias občianskej vojny. Prejav lorenzovského vandalizmu najnovšie zaznamenali aj u našich susedov, a to pred septembrovým výročím bitky pri Viedni, v ktorej poľský kráľ Ján Sobieski prelomil turecké obliehanie hlavného mesta Habsburskej monarchie. Dvaja miestni aktívni občania na tento – v poňatí kaviarenských kruhov – islamofóbny pomník nasprejovali svoj nominálne antifašistický odkaz v znení „no nazi“. Podobné prejavy sú len ďalším symptómom nebezpečnej polarizácie spoločnosti a je znepokojivé, že sa tí, čo sa radi označujú za slušných ľudí, nedokážu zorganizovať a nepokúsia sa symboly, ktoré im tak prekážajú, z verejného priestoru odstrániť nenásilne. Pomocou diskusie, osvetovej kampane, pokojného protestu, petície či miestneho referenda. Namiesto toho sa radšej spoliehajú na skupinu vulgárnych protislovenských vandalov, ktorá za nich pod ochranným krídlom hlavy štátu odvedie špinavú prácu. Takáto mainstreamová tolerancia „aktivizmu“ spočívajúceho v ničení, nie tvorení hodnôt, sa až nebezpečne podobá na časy etického zlyhania Weimarskej republiky. Netreba pripomínať, ako to v medzivojnovom Nemecku nakoniec dopadlo.