REBEL V REVERENDE

Pavol Peter Gojdič: Milovať svoje neznamená nenávidieť cudzie

Foto archív
Dátum 14.08.2018

Hrôzy druhej svetovej vojny prežil v kňazskom rúchu, rozhodne sa však neschovával za múrmi chrámu. Odmietol sa prizerať zverstvám, ktoré nacisti páchali na židovskom obyvateľstve, a zo svojej pozície prenasledovaným všemožne pomáhal. Známy židovský výrok hovorí, že ak človek zachráni jeden život, akoby tým zachránil celý svet. Pavol Peter Gojdič nezachránil iba jeden ľudský život – pomoc priamo či nepriamo poskytol podľa odhadov až tisícpäťsto dušiam. Aj vďaka tomu ho v roku 2001 Svätý Otec Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslaveného a o šesť rokov neskôr mu Pamätník Jad Vašej v Jeruzaleme udelil titul Spravodlivý medzi národmi.

Vizionár

Stotridsiate výročie narodenia gréckokatolíckeho biskupa Pavla Petra Gojdiča sme si pripomenuli 17. júla. Na svet prišiel v Ruských Pekľanoch a pri krste dostal meno Peter, o pár rokov neskôr si však v reholi baziliánov zvolil i meno Pavol. Sviatosť kňazstva prijal 27. augusta 1911 a od marca 1927 bol ustanovený za biskupa. Nazývali ho mužom zlatého srdca, a to najmä vďaka tomu, že jeho biskupská služba sa niesla v duchu bratstva a lásky. Nebola mu ľahostajná ani mládež, čo demonštroval napríklad zakladaním a zdokonaľovaním školských a iných cirkevných organizácií. Horlivo bojoval predovšetkým proti neprávosti – a tej bolo v tridsiatych rokoch minulého storočia požehnane. Mnohí považujú za priam vizionársky pastiersky list, ktorý biskup Gojdič napísal 25. januára 1939, len dva dni po vzniku zvláštneho vládneho výboru pre vypracovanie Programu riešenia židovskej otázky. Upozorňoval v ňom na strašné dôsledky diskriminačnej politiky a pripomínal ľuďom základné princípy viery založené na rovnosti všetkých ľudí pred Bohom. Varoval pred šírením nacistickej ideológie, pred rasizmom i šovinizmom. Nesúhlasil s ideológiou, ktorá robila rozdiel medzi človekom a človekom. „Ak niekto krivdí druhému, škodí sám sebe,“ zdôrazňoval. Toto konanie zvýšilo napätie medzi jeho slovenskými farármi. Ich nedôvera podnietila Gojdiča v novembri 1939 podať demisiu Svätej stolici, Vatikán však jeho žiadosti nevyhovel, práve naopak. V júli 1940 ho pápežskou bulou vymenovali za prešovského sídelného biskupa, čím mu do rúk zverili väčšiu zodpovednosť i moc.

Bez strachu

Biskup Gojdič sa nebál hovoriť nahlas – v roku 1942 adresoval vyslancovi Svätej stolice na Slovensku list, v ktorom opísal hrôzy transportov a navrhol odstúpenie prezidenta Jozefa Tisa. V súčasnosti je ťažké posúdiť, či by takýto krok priniesol viac škody alebo osohu. Gojdič však neostal len pri slovách či listoch. Pomoc židovským spoluobčanom poskytoval v rôznych formách. Jeho farári – okrem iných i Michal Mašlej – vydávali v hojnej miere pravé aj fiktívne krstné listy. Súhlasili aj s prekrstením iba jedného člena rodiny, čo následne ochránilo celú rodinu. Okrem toho Gojdič pomáhal židom i schovávaním ich cenností, vybavovaním prezidentských výnimiek a ukrývaním detí v inštitúciách biskupstva. V múzeu koncentračného tábora v Osvienčime možno nájsť fotografiu s textom, ktorý hovorí o tom, ako blahoslavený biskup Gojdič požadoval vydanie detí z transportov pod zámienkou ich výchovy v katolíckych rodinách. Nejeden zo zachránených práve prostredníctvom krstného listu gréckokatolíckej cirkvi nástojil na tom, že Gojdič osobne zabezpečil ich záchranu a záchranu ich rodín. Patrili k nim Juliana Filová-Ungárová, Andrej Filo, rodený Fuchs, Judita Knellerová-Grünová, jej matka Margita Hartstenová a starí rodičia Herman a Amália Grünovci. Judita Knellerová bola aj jednou z tých, ktorú s pomocou Gojdičovej intervencie umiestnili v internáte kláštora sestier Rádu svätého Bazila Veľkého, kde pokračovala v štúdiu a úspešne sa zachránila. Dcéra Michala Lukáča Spitzera zas rozpovedala dojímavý príbeh o tom, ako sa jej otec ocitol na ulici práve počas besnenia Hlinkovej gardy. Zachránilo ho biskupovo pevné objatie, ktorým si muža privinul k sebe a gardisti nemali odvahu odviesť ho. Z pazúrov smrti unikla v poslednej chvíli i Erika Kleinová-Fleischerová, keď ju ako päťročnú zachránil Gojdič priamo z transportu smerujúceho do Osvienčimu. Biskup vydal celej rodine osvedčenie o krste a Erika si spomínaný dokument z 13. júna 1942 uchovávala a strážila už po zvyšok života.

Neslávny koniec

Napriek úspešnej záchrane stoviek ľudských životov čakali na Gojdiča po vojne ťažké časy. V akcii nazvanej Prešovský sobor ho v apríli 1950 totalitná moc bez akýchkoľvek obvinení uväznila a súčasne administratívne zrušila gréckokatolícku cirkev. Rok nato Gojdiča odsúdili za vlastizradu na doživotie, po čase bol tento trest zmiernený „len“ na dvadsaťpäť rokov. Zachrániť sa mohol zrieknutím sa svojej viery – na to však rozhodne nebol ochotný pristúpiť. V leopoldovskom žalári prežil desať ťažkých rokov. Vyrovnanosť a duševná sila ho neopustili ani na tomto mieste a zmierený s ľuďmi okolo seba a najmä s Bohom opustil svet presne v deň svojich sedemdesiatych druhých narodenín – 17. júla 1960. Rehabilitovali ho o tridsať rokov neskôr. Zároveň mu in memoriam udelili Rád T. G. Masaryka II. triedy a Pribinov kríž I. triedy. Šesť rokov po jeho blahorečení mu Pamätník Jad Vašem v Jeruzaleme 6. augusta 2007 udelil vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi.

Príbeh biskupa Gojdiča, ako i ďalšie osudy výnimočných ľudí nájdete v publikácii Encyklopédia Spravodlivých medzi národmi, ktorú v roku 2017 vydalo SNM – Múzeum židovskej kultúry v spolupráci s múzeom Yad Vashem – The World Holocaust Remembrance Center.