SVET PODĽA PUTINA 2

Napriek všetkým snahám o démonizáciu je Rusko demokratická krajina a zvrchovaný štát

Foto TASR/AP
Dátum 30.08.2017

Aj v tomto čísle sa budeme venovať sérii exkluzívnych rozhovorov s prezidentom Ruskej federácie, ktoré od júla 2015 do februára 2017 nakrútil dokumentarista a režisér Oliver Stone. Ide o prvé dielo svojho druhu a jedinečný pohľad do mysle jedného z najmocnejších mužov dnešného sveta. V prvej časti sme sa venovali predovšetkým geopolitickým témam a Putinovmu pohľadu na postavenie Ruska vo svete. No teraz sa vydáme iným smerom a nazrieme do Putinovho osobného života a jeho reflexie prvých rokov vlastnej politickej kariéry, keď zmenil tvár Ruska na nepoznanie.

Syn hrdinu

Väčšina ruských detí, ktoré prišli na svet krátko po vojne, bola potomkami hrdinov. Vladimir narodený v roku 1952 nebol výnimka. Jeho otec slúžil vo vojne v špeciálnych jednotkách a po prevelení na leningradský front bol zranený. Počas vojny na chorobu zahynul aj jeho starší brat. Budúci prezident vyrastal v dnešnom Petrohrade. Pamätá si, že nebol bezproblémové dieťa a často behal v uliciach s kamarátmi, no od dvanástich rokov začal trénovať džudo, čo mu pomohlo získať disciplínu. Na leningradskej univerzite vyštudoval právo a v roku 1975 začal pracovať v KGB. Síce ho tam priradili sovietske úrady, no priznáva, že v tajnej službe pracovať chcel, pretože mal o nej zromantizované predstavy ovplyvnené špionážnymi knihami a filmami. Realitu neefektívnosti socialistického systému si však naplno uvedomoval. Východné Nemecko, kde prežil dlhšie obdobie, mu pripadalo ako zaseknuté v 50. rokoch. V roku 1990 sa vrátil do Ruska a bol vystavený následkom perestrojky.

Na pokraji rozpadu

Situácia v ZSSR bola v tom období bezútešná. Putin hovorí, že chápe Gorbačovovu snahu o prestavbu systému, no ten bol vo svojej podstate od základu neefektívny. „Ako radikálne zmeniť situáciu a systém, no zároveň pri tom nezničiť krajinu? To vtedy netušil nikto vrátane Gorbačova. A tak krajinu dostali na pokraj rozpadu... Úplne zanikol systém sociálneho zabezpečenia, prestali fungovať celé ekonomické odvetvia, systém zdravotnej starostlivosti bol v troskách, armáda bola v katastrofálnom stave a milióny ľudí sa ocitli pod hranicou chudoby.“ Putin ďalej reagoval na kritiku, že ľutuje rozpad ZSSR. Najdôležitejší je podľa neho smutný fakt, že po jeho rozpade sa 25 miliónov Rusov ocitlo za hranicami novovzniknutej federácie, čo považuje za jednu z najväčších katastrof 20. storočia. Skutočnosť, že sa pre milióny Rusov stala ich duchovná vlasť zo dňa na deň cudzinou.

Druhý dych

V Rusku sa situácia počas 90. rokov radikálne nezlepšovala. Večne podgurážený prezident Jeľcin síce udržiaval priateľské vzťahy s USA, no nedarilo sa mu vytrhnúť krajinu z hospodárskej a sociálnej mizérie. Štátom zmietala občianska vojna v regióne Čečenska, vo veľkých mestách prekvitala mafia a rapídne sa prehlbovali sociálne rozdiely medzi nižšími vrstvami a úzkou skupinou zbohatlíkov. Jeľcin koncom decembra 1999 odstúpil pred vypršaním mandátu. Putin ho chváli za to, že napriek všetkým osobnostným neduhom prijal osobnú zodpovednosť. Prezidentom sa tak so ziskom 53 percent hlasov v roku 2000 stal po prvý raz Vladimir Putin. Predtým pôsobil ako šéf tajnej služby FSB, krátko ako premiér. Ihneď sa pustil do revitalizácie krajiny. V prvom funkčnom období víťazne skončil konflikt v Čečensku, zaslúžil sa o naštartovanie rastu HDP a obmedzenie vplyvu novej vrstvy oligarchov, z ktorých mnohí zbohatli nekalým spôsobom a zneužívaním zle nastavených pravidiel. „Stretol som sa s predstaviteľmi veľkého biznisu a bol to úprimný rozhovor,“ spomína Putin. „Oznámil som im, že predchádzajúce schémy budú zrušené. Zákony budú spravodlivejšie a biznis bude musieť prijať vyššiu mieru sociálnej zodpovednosti. Väčšina podnikateľov sa novým pravidlám podriadila. Ale viete, kto nemal radosť? Tí, čo k svojim miliónom a miliardám neprišli vďaka podnikateľskému talentu, ale svojou schopnosťou zabezpečiť si dobré vzťahy s predchádzajúcou vládou.“ Oliver Stone vyrátal viaceré z Putinových úspechov. Znížil mieru chudoby o dve tretiny. Zvýšil dôchodky. Priemerná mzda stúpla zo 700 rubľov v roku 2000 na 29-tisíc v roku 2012. V roku 2004 bol znovuzvolený s podporou vyše 70 percent. Po štvorročnej prestávke sa v roku 2012 do úradu vrátil v podporou 63 percent.

Cár Vladimir

Stone sa Putina spýtal aj na to, ako sa po dlhých rokoch na čele Ruska pozerá na rétoriku západných médií, ktoré tvrdia, že nie je ani tak prezidentom, ako skôr cárom. Putin to vidí iba ako oprašovanie starých stereotypov. Keď mu iný americký novinár oznámil, že ho niektorí nazývajú cárom, Putin len svojím klasicky ležérnym štýlom mykol plecami a odpovedal: „No a čo? Ľudia ma nazývajú všelijako.“ Stone predsa len narazil aj na očividné kultúrne rozdiely. Prezident mu niekedy na otázky na telo odpovedal priam šalamúnsky vyhýbavo a neutrálne, preto Američan podotkol, že Putin vždy reaguje tak pokojne a racionálne. Zaujímalo ho, či má niekedy jednoducho zlý deň. „Nie som žena, nemám zlé dni,“ odpovedal Putin vtipom, ktorý by v západnej Európe či Severnej Amerike vyvolal masové feministické protesty. Uvedomoval si to aj Stone, keďže reagoval: „Práve ste urazili 50 percent americkej verejnosti, aspoň tak to určite budú prezentovať.“

Ostrov suverenity

V jednom z rozhovorov Oliver Stone podotkol, že pre Edwarda Snowdena, ktorý zverejnil fakty o rozsahu špehovania verejnosti americkými tajnými službami, je jedinou skutočne bezpečnou krajinou Rusko, čo je ironické, keďže za starých čias zvykli bojovníci za slobodu utekať opačne, z Ruska do USA. Putin na to reagoval s tým, že to nie je nič neobvyklé. „Napriek všetkej snahe démonizovať Rusko sme demokratická krajina a zvrchovaný štát. Je to spojené s určitými problémami, no má to svoje pozitíva. Pretože dnes ostáva len málo štátov, ktoré sú suverénne. Mnohé krajiny sú zaťažené takzvanými spojeneckými záväzkami a v podstate z vlastnej iniciatívy svoju suverenitu značne obmedzili.“ Nie bez problémov, ale suverénne. Takéto je Rusko podľa Putina.