SÝRSKY BOLEHLAV

Porušenie medzinárodného práva je pre Washington typické pri riešení bezpečnostných problémov vo svete

Foto redakcia
Dátum 27.04.2017

Po náznakoch mierneho zlepšenia koncom minulého roka sa sýrsky konflikt, predstavujúci najzložitejší bezpečnostný problém súčasnosti, znovu zhoršil. Prekvapujúci útok Spojených štátov raketami Tomahawk na základňu sýrskeho letectva Šajrát v provincii Homs, odkiaľ vraj vyleteli lietadlá, ktoré údajne 4. apríla zaútočili chemickými zbraňami na Chán Šajchún, pochoval nádeje na pokrok pri jeho riešení.

Tasenie koltov

Washington týmto útokom na Sýriu nadviazal na barbarskú líniu trestania „zlých“, ktorú začal bombardovaním „malej“ Juhoslávie v marci 1999. Prezident Donald Trump prekročil svoj Rubikon ešte pred povestnými sto dňami vlády, ktoré sa obrazne mediálno-politicky dávajú novej moci do vienka na ukázanie jej tváre. Rýchlosťou i protiprávnosťou akcie prekonal aj svojich agresívnych predchodcov Georgea Busha ml. a Baracka Obamu.

Na útoku vidieť nielen pokračujúcu iracionálnosť, ale aj stratu nápaditosti v politike USA v Sýrii – vojensky zopakovali vlastne len ruský príklad z jesene 2015. Podstatný rozdiel je však v tom, že akcia USA znamená ďalšie porušenie medzinárodného práva, ktoré je neoddeliteľným znakom konania Washingtonu pri „riešení“ problémov bezpečnosti vo svete v posledných 20 rokoch.

V prvom rade to je prejav arogantnosti a kovbojsky rýchleho tasenia koltov. Skončili sa naivné predstavy, že od roku 2017 nastane vo Washingtone zmena a začne sa niečo iné, než bola spupná neokonzervatívna politická línia od čias prezidenta Ronalda Reagana v 80. rokoch minulého storočia, ktorá sa neskôr preplietla s krutou ekonómiou neoliberálnych globalistov.

Unáhlenosť, ktorú USA predviedli, dokazuje, že im nejde o riešenie sýrskeho problému, ale len o snahu teatrálne, bez ohľadu na výsledok a následky, posilniť svoju upadajúcu pozíciu v regióne a vytvoriť tam čo najviac chaosu.

Ak by sa aj Spojené štáty akokoľvek silne domnievali (vymysleným argumentom aj v tomto prípade okrem nich a ich lokajských spojencov však už nik neverí), že chemické zbrane skutočne použil Asadov režim, nesmú zobrať právo do vlastných rúk. Vyžadovať zásah – ale ani vtedy nie sami ho trestať – môžu až vtedy, ak sa útok v základných obrysoch vyšetrí a vinník je usvedčený. Unáhlenosť, ktorú predviedli, dokazuje, že im nejde o riešenie sýrskeho problému, ale len o snahu teatrálne, bez ohľadu na výsledok a následky, posilniť svoju upadajúcu pozíciu v regióne a vytvoriť tam čo najviac chaosu.

Bannon cez palubu

Zdôvodňovanie útoku pripomína slaboduché opakovanie známej frašky o nevyhnutnosti zaútočiť na Irak v roku 2003. Nijaké „dôkazy“ sa však vtedy nenašli a potom sa dodatočne hľadali dôvody akcie. Tá sa v USA a i v ďalších spojeneckých štátoch, napríklad vo Veľkej Británii, v súčasnosti považuje už za chybu.

Uplynul krátky čas na to, aby sa uvažovalo o dôsledkoch tohto útoku na vývoj sýrskej krízy, na regionálnu či dokonca globálnu bezpečnosť. Zhrnieme to predbežne tak, že k nim bude patriť najmä dočasné zhoršenie vzťahov medzi Moskvou a Washingtonom a v blízkej budúcnosti nedôjde ani ku koordinácii ich úsilia v boji proti Islamskému štátu. Najhoršie na všetkom je, že akcia dodáva odvahu teroristom z Islamského štátu a ďalších organizácií útočiť nielen proti vláde Bašára Asada, ale aj inde vo svete.

Okrem toho sa rôzne interpretuje, komu bolo vlastne vyhrážanie určené - viac Rusku ako Sýrii, či dokonca širšie (napr. severnej Kórei), aby sa ukázalo, že USA pod vedením novej administratívy nedovolia prekročenie nimi stanovených „červených čiar“. Nakoniec si však Washington zrejme strelil do vlastnej nohy, už aj tak na Blízkom východe silne doráňanej a najviac si uškodí asi sám sebe.

Podľa niektorých médií útok na Sýriu môže mať určitú súvislosť aj s uvoľnením Stevea Bannona, jedného z najbližších spolupracovníkov Donalda Trumpa, z Rady národnej bezpečnosti – zrejme preto, že s pripravovaným útokom nesúhlasil. Po Michaelovi Flynnovi ide už o druhého muža, ktorý pomáhal Trumpovi k prezidentskému kreslu a pod tlakom okolia (Republikánska strana, skupiny vplyvu, domáci i zahraniční lobisti, možno aj členovia vlastnej rodiny?) ho prehodil cez palubu a začína uskutočňovať inú bezpečnostnú politiku, než sľuboval. Nič nového pod slnkom – v zahraničnej a bezpečnostnej politike USA nakoniec vždy prevážili záujmy vojensko-priemyselného (dnes už vojensko-priemyselno-finančného) komplexu, na ktorého nebezpečenstvá pôsobenia poukázal už pred viac ako polstoročím prezident Dwight D. Eisenhower.

Odkiaľ fúka vietor

Ak uvažujeme nad situáciou v Sýrii analyticky, Bašár Asad nemal najmenší dôvod na použitie chemických zbraní. Obzvlášť po tom, keď Washington po viac ako šiestich rokoch od začiatkov nepokojov v Sýrii zmenil svoj postoj a formálne súhlasil s jeho zotrvaním na čele štátu.

Vietor s problémom použitia chemických zbraní fúka z inej strany. „Umiernení“ povstalci podporovaní USA zo svojich pozícií totiž čoraz viac strácajú. Na vyvolanie potreby ich podpory a posilnenia je zrejme dobrý akýkoľvek dôvod – čím sugestívnejší, tým lepší. Možno teda očakávať aj ďalšie provokácie voči Asadovej vláde, ktoré vždy vrhajú zlé svetlo aj na Moskvu ako jeho spojenca.

Bašár Asad nemal najmenší dôvod na použitie chemických zbraní. Obzvlášť po tom, keď Washington po viac ako šiestich rokoch od začiatkov nepokojov v Sýrii zmenil svoj postoj a formálne súhlasil s jeho zotrvaním na čele štátu.

Ruský vplyv na dianie v Sýrii sa zvyšuje a iniciatívy Moskvy sa stretávajú s ohlasom medzi viacerými stranami bojujúcimi v konflikte. Koncom decembra 2016 sa uzavrelo už tretie prímerie medzi vládou a takzvanou umiernenou opozíciou. Ak sa prvé dve prímeria (vo februári a septembri) pripravili na základe rusko-amerických dohôd, na treťom sa podieľalo Rusko a Turecko, čo naznačovalo, že pomer síl v sýrskom konflikte i spôsob jeho riešenia sa môže začať meniť.

Mimoriadne znepokojenie Washingtonu vyvoláva aj zblíženie Iránu s Ruskom a Tureckom, ktoré je síce nezvyčajné a napäté, ale podmieňuje vývoj konfliktu a jeho možné riešenie. Lavírujúce Turecko však po útoku na Sýriu zase „otočilo“ a znovu kritizuje Moskvu za jej podporu Bašára Asada.

V napätej atmosfére

Rusko malo významný podiel aj na uskutočnení rozhovorov v kazachstanskej Astane v januári 2017. Prvýkrát od začiatku konfliktu sa za rokovacím stolom priamo stretli predstavitelia sýrskej vlády so zástupcami ozbrojenej sýrskej opozície. Na rokovaniach sa zúčastnilo Rusko, Irán a Turecko a zastúpená bola aj OSN – zvláštnym vyslancom generálneho tajomníka OSN pre Sýriu Staffanom de Misturom. Neskôr sa v pozícii pozorovateľa zapojili i USA.

Ani tri kolá rokovaní napriek nádejam neviedli k prelomu vo vývoji konfliktu. Bol však dohodnutý mechanizmus na monitorovanie platného, hoci krehkého prímeria. Rozhovory prebiehali v napätej atmosfére, ale prijali sa spoločné závery. Ozbrojená opozícia s nimi z rôznych dôvodov spokojná nebola. Pokrok sa však nedarí dosiahnuť ani na rokovaniach o Sýrii v Ženeve, ktoré prebiehajú v rôznych podobách už od konca júna 2012.

Ďalším krokom, ktorý má potenciál zmeniť prístup k riešeniu situácie v Sýrii, bolo predloženie ruského návrhu sýrskej ústavy v Astane. Podľa Moskvy nejde o snahu nanútiť tento projekt Sýrčanom, ale o to, aby sa v diskusii k nemu hľadalo mierové riešenie situácie za aktívnej účasti širokého spektra etnických, konfesionálnych a sociálnych skupín sýrskeho obyvateľstva. Útok Washingtonu na Sýriu však tieto iniciatívy môže zmariť alebo v lepšom prípade ich napĺňanie značne oddiali. Prospieva to však Sýrii a jej obyvateľom?

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave