TAJNÁ KLAUZULA

Magické osmičky (8)

Foto TASR/PAVOL ZACHAR, ŠTEFAN PUŠKÁŠ
Dátum 30.10.2018

V tomto „osmičkovom“ roku je najviac spomínanou udalosťou vyhlásenie vzniku ČSR 28. októbra 1918 v Prahe. V ten deň Český národný výbor vydal zákon o zriadení česko-slovenského štátu. A Slováci, ktorí o pražskom akte nevedeli, 30. októbra pred sto rokmi prijali Deklaráciu slovenského národa, ktorou sa prakticky k tomuto štátu prihlásili.

Udialo sa tak na zhromaždení vyše 200 slovenských národných a politických činiteľov vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martinev budove Hornouhorskej Tatra banky za „asistencie“ 15. honvédskeho pluku, ktorý prišiel do vtedajšieho centra slovenskej politiky z Levíc.Účastníci schôdzky zvolanej predsedom SNS Matúšom Dulom sa prihlásili k samourčovaciemu právu národov a ustanovili Slovenskú národnú radu ako jedinú predstaviteľku oprávnenú vystupovať v mene slovenského národa (resp. „slovenskej vetvy československého národa“).

My sa nedáme!

Tu len doplňme, že s podobným vyhlásením vystúpil jediný slovenský poslanec uhorského snemu Ferdiš Juriga na jeho zasadaní 19. októbra 1918. Odoprel v mene SNR uhorskému snemu právo rozhodovať o osudoch Slovenska. Jeho reč: „My po slove a sláve Slováci – my sme my, my sme národ svojej reči – a my sa nedáme!“ – vyvolala veľké pobúrenie.

Slovenská národná rada nemala dlhé trvanie. Napriek tomu, že ju vzápätí uznala za legitímnu maďarská Károlyho vláda a ponúkla Slovensku autonómiu, v Prahe jej existenciu akoby nebrali na vedomie a 4. novembra 1918 pri vymenovaní Dočasnej slovenskej vlády na čele so Šrobárom ju obišli. Ba, tento nikým nezvolený diktátor Šrobár 20. januára 1919 SNR jednoducho rozpustil. Slovákom tým odňal orgán, ktorý mohol slobodne rozhodovať o ich záležitostiach. Vôbec rok 1919 – okrem obnovenia Matice slovenskej – sa nezačal a ani nepokračoval šťastne. Keď navyše čoskoro tragicky prišiel o život generál Štefánik, letiaci nie do Prahy, ale do Bratislavy, boj Slovákov o autonómiu – v podstate o spojovník v názve štátu – trval potom dvadsať rokov. Lebo – ktovie, ako by nový štát vyzeral, keby Štefánik vo funkcii viceprezidenta sídlil v Bratislave. S rokom 1919 súvisí aj maďarská agresia v podobe Slovenskej republiky rád i zavretie Andreja Hlinku po návrate z Trianonu.

Záhadná strata zápisníc

Vráťme sa však k Martinskej deklarácii. Jej prijatý text pred publikovaním upravil MilanHodža, ktorý sa neskoro večer vrátil z Budapešti. A tak sa v dokumente vyskytujú aj pojmy „slovenský národ“, „česko-slovenský národ“ aj „slovenská vetva česko-slovenského národa“, čo bol jeden z dôvodov, prečo bola Deklarácia v medzivojnovom období predmetom sporov. Zmeny, ktoré do dokumentu vniesol MilanHodža, schválila totiž iba redakčná rada a nie celé zhromaždenie. Niektorí podpisovatelia neskôr uverejnený text označili za falzifikát – teda nie text, ktorý pôvodne schválili a podpísali. Pochybnosti boli umocnené tým, že zápisnice zo zhromaždenia sa záhadne stratili. A spochybňovalo sa (a spochybňuje) aj „zastúpenie slovenského národa“, ktoré nebolo reprezentatívne – veľkú prevahu mali osoby z Martina a príliš veľa členov patrilo k evanjelikom, pričom väčšina obyvateľov Slovenska bola katolícka.

Najviac sa však spomínala tzv. tajná klauzula hovoriaca o tom, že po desiatich rokoch sa má „štátoprávny pomer“ Slovákov znova dohodnúť „úmluvou medzi legálnymi zástupcami“ Slovenska a Česka. Malo ísť o zápis deklarantov z 31. októbra, ktorý bol podľa signatárov Jura Kozu-Matejova, Ferdiša Jurigu i Emila Stodolu chápaný deklarantmi ako záväzná časť rozhodnutia. Pravda tak, ako sa nezachoval originál Martinskej dohody, nie je dokázaná ani existencia tajnej klauzuly.

Pokračovanie tohto článku nájdete v tlačenej verzii Extra plus.