TRIANONSKÁ HISTÓRIA

Podľa grófa Apponyiho všetko, čo je maďarské, predstavovalo „najvyšší stupeň ľudskej dokonalosti“

Foto archív
Dátum 04.06.2018

Slovensko má vo svojich dejinách dátum, na ktorý akoby zabudlo. Napriek tomu, že je to deň, keď sa podpísala mierová zmluva s Maďarskom, ktorou sa pre Slovensko de iure skončila 1. svetová vojna a definitívne sa začlenilo do nového štátu.

Vojna ako nádej - ale čo po nej?

Maďari vítali 1. svetovú vojnu s nádejou, že po nej bude Uhorsko definitívne maďarské. Zatiaľ čo po atentáte na následníka trónu Františka Ferdinanda v Sarajeve v lete 1914 Slováci žialili, lebo zastrelili našu nádej do budúcnosti (nástupca trónu chcel Uhorsko federalizovať), Maďari boli nadšení. Slovami neslávneho grófa Alberta Apponyiho (tvorcu uhorského školského zákona) si vydýchli: „Konečne!" (Végre!) Apponyi, ale ani iní grófi, vlastne nik z Maďarov neveril, že sa vojna môže skončiť aj inak, ako posilnením Maďarska. Po našich mestečkách pobehovali tlupy nedospelých výrastkov, ktorí vykrikovali „Éljen a háboru!" (Nech žije vojna!)

Ale na konci dovtedy najkrvavejšej vojny v dejinách bolo všetko inak. A prišlo účtovanie. Nie prvý (a ani posledný) raz sa Maďarsko ocitlo na strane porazených, no jeho predstavitelia napriek tomu dúfali, ba verili a robili všetko preto, aby ostali pánmi v Uhor­sku. Maďarskí politici hľadali akékoľvek spôsoby, ako prekaziť zánik Uhorska, v ich terminológii „Veľkého Maďarska". Maďarská propaganda pracovala - ako vždy v dejinách - na plné obrátky. V snahe navodiť mienku, že to len Česi zapríčinili odtrhnutie Slovenska od Uhorska, vyhýbala sa pojmu Slovák a Slovensko. Najprv - podľa parlamentnej reči Istvána Tiszu bolo treba v zahraničí „rozptýliť mylnú mienku, že Maďari sú utlačovateľmi národností". (Predstavte si tú drzosť!) „Niet smelšej falzifikácie dejín, ako je česko-slovenská otázka!" tvrdil. „Nie je to nič iné, ako snaha Čechov po rabovaní!" „Česi chcú vylúpnuť z koruny sv. Štefana prekrásnu perlu a odstrihnúť z maďarských zemí veľký kus!"

Prvoradou úlohou bolo „uzavrieť pre maďarský národ výhodný mier a zaručiť územnú integritu Uhorska". Gróf Károlyi poslal dokonca americkému prezidentovi Wilsonovi nótu, aby do Uhorska vyslali nestranných rozhodcov, ktorí by sa presvedčili, že „Uhorsko bez Felvidéku nemôže existovať".

Bolo vôbec možné za takých okolností brať vážne jeho ponuku autonómie Slovenskej národnej rade? V čase, keď maďarské vojsko obsadilo Martin a internovalo aj predsedu SNR Matúša Dulu? Po úvodnom šoku z Martinskej deklarácie a výbuchu nespokojnosti maďarských „vlastencov" na mnohých miestach Slovenska sa Budapešť veľmi rýchlo spamätala. Na 13. novembra 1918 vyhlásila aj na Slovensku mobilizáciu piatich najmladších ročníkov (1886 - 1900), vojensky obsadila celé Slovensko a účtovala s nespokojencami. Tesne po vojne zastrelili viacero národne uvedomelých Slovákov. Z Budapešti sa organizovali aj pokusy o rozčlenenie Slovenska. V Košiciach vyhlásili 11. decembra 1918 Východoslovenskú ľudovú republiku na čele s Viktorom Dvortsákom.

Ponúkali teda „Felvidéku" autonómiu, ale vyskúšali aj možnosť pripojiť sa k ruskej „svetovej boľševickej revolúcii". Keď gróf Károlyi nevidel iné východisko, hodil čierneho Petra „červeným". Z väzenia vypustil Bélu Kuna a ten zorganizoval maďarskú Červenú armádu. A tak 21. marca 1919 vznikla Maďarská republika rád. A čoskoro obsadili maďarskí boľševici tretinu Slovenska a vyhlásili Slovenskú republiku rád. Tá našťastie netrvala dlho, iba od 18. júna do 5. júla 1919.

Bola to jedna z mnohých neúspešných maďarských „inscenácií". Napokon „červení" maďarskí vojaci vyhlasovali jednoznačne: My sme v prvom rade Maďari a až potom komunisti! Ich akcia vskutku nemala iný ako nacionálny charakter, darmo komunistická historiografia interpretovala tieto udalosti ako prvý pokus „nastolenia diktatúry proletariátu" na našom území a každoročne ich oslavovala.

Béla Kun napokon utiekol do Ruska, a tam skončil neslávne. Najprv vykúpal v krvi Krym - má na svedomí 100-tisíc brutálne zavraždených „bielych" vojakov, a potom nemilosrdne zabili aj jeho a jeho kumpánov. V tejto súvislosti vraj existujú dokumenty, podľa ktorých iný maďarský revolucionár tých čias, Imre Nagy (známy z roku 1956), bol jedným zo siedmich Maďarov, ktorí postrieľali cársku rodinu v roku 1918.

Inak hovoriť a inak konať

Víťazní spojenci zvolali mierovú konferenciu na 12. januára 1919 do Paríža. Zúčastnilo sa na nej 32 štátov, americkú delegáciu viedol prezident W. Wilson. Porazených nepozvali. Vypracovali návrhy zmlúv, ktoré potom predložili porazeným na schválenie. Tí veľa šancí na ich zmenu, našťastie, nemali: Nemci, Rakúšania, Bulhari, Turci a Maďari. Mierové zmluvy totiž menili hranice štátov. Nemecko stratilo asi osminu svojho územia a desatinu svojho obyvateľstva, Turecko štyri pätiny územia. Habsburská monarchia sa úplne rozpadla. Maďarsku pripadlo z Uhorska 28 percent územia a 8 miliónov obyvateľov, zatiaľ čo sa 13 miliónov „Uhrov" stalo občanmi nových štátov.

Uzavrieť zmluvu s porazenými Maďarmi sa spojencom podarilo po neuveriteľných obštrukciách až v júni 1920. Pritom Nemci ju podpísali už rok predtým. Rokovania sprevádzali vojenské operácie, aj časté výmeny vlád v Budapešti - za niekoľko mesiacov ich bolo dvanásť. A tie vymýšľali neuveriteľné úskoky. Keď 16. novembra 1919 vtiahol do Budapešti na čele Lehárovej divízie s hudbou za veľkej pompy admirál Miklós Horthy (aby v Maďarsku vládol až do čias druhej svetovej vojny), povedal aj toto: „Naučili sme sa, že inak treba hovoriť pre šíry svet, a inak treba robiť u nás doma!" To bolo hlavné heslo nielen pre mierové rokovania, týmto heslom sa riadi maďarská politická reprezentácia vlastne dodnes.

„Svoj Felvidék" si chceli Maďari za každú cenu zachrániť. „Tisícročného vlastníctva Uhorska" sa zrieknuť nijako nechceli. Heslo „Nem, nem, soha!" (Nie, nie, nikdy!) hovorí za všetko. Chytali sa každej slamky. Neúspešných „červených" vystriedali „bieli" grófi, ktorí mali o mierovej konferencii veľmi ružové predstavy. Mienili si ju podmaniť svojimi jazykovými znalosťami, rečníckou obratnosťou a diplomatickou chladnokrvnosťou.

Ale nezabúdali ani na jadro prob­lému, ktoré natiahli na kopyto prekrúcania faktov. Gróf Pavol Teleki zabezpečoval podklady pre maďarský postoj k mierovým rokovaniam. Pripravoval napríklad národnostné mapy Uhorska, a aby dokázal nevyhnutnosť zachovania jeho integrity, zmizli z nich národnosti.

Ideové vedenie prípravných prác prevzal iný gróf, spomínaný Albert Apponyi. Ten bol úprimne presvedčený, že národy „Karpatskej kotliny" by sa v záujme vlastnej emancipácie mali asimilovať a vzdať sa svojej vlastnej identity. Lebo „všetko, čo je maďarské, vlastne predstavuje najvyšší stupeň ľudskej dokonalosti".

Tento gróf sa najprv na konci vojny utiahol z politickej scény. Keď sa v Maďarsku ujal moci zlovestný Kun, 10. mája 1919 sa aj s manželkou preplavil na člne cez Dunaj na Slovensko a oficiálne požiadal Šrobárovo ministerstvo o azyl, aby sa mohol zdržiavať na svojom majetku v Malinove (Eberhart). Šrobár urobil gesto pod podmienkou, že na území nového čs. štátu nebude vyvíjať protištátnu činnosť. Pravda, keď sa v Maďarsku ujal moci Horthy, vrátil sa gróf Albert do Budapešti a na sľuby zabudol. Hoci už mal 74 rokov, vyhliadli si ho za predsedu maďarskej delegácie a začali sa jeho prípravy na Paríž. Maďarská verejnosť videla v ňom osobnosť, ktorá svojimi známosťami a kontaktmi môže zachrániť Uhorsko. Ako sa však ukázalo, nebol to dobrý ťah postaviť do čela delegácie práve jeho, neslávne známeho utláčateľa Slovákov, o ktorom sa Európa dozvedela pravdu od nositeľa Nobelovej ceny B. Björnsona.

Sledujme, čo sa dialo 

Text návrhu mierovej zmluvy s Maďarskom dokončili začiatkom decembra 1919. Keď predstaviteľov Maďarska vyzvali, aby ju prišli prevziať, chceli získať čas. Vyhovárali sa, že v Maďarsku „zavládla úplná zronenosť ba zúfalosť, čo znemožňuje, aby vláda splnila úlohu, ktorá ju očakáva". Prví členovia maďarskej delegácie, ktorá mala dovedna takmer 80 členov a na jej čele bolo päť grófov, odcestovali z Budapešti až 5. januára 1920.

Ešte predtým musel gróf Apponyi, hlavná postava maďarskej delegácie, riešiť „tisícku väčších či menších starostí". V Pesti Hírlap písali: „Gróf Apponyi napríklad musel skutočne vyberať, akú garderóbu si zoberie so sebou. On je vedúcim maďarskej delegácie, pričom tento jeden z najväčších synov krajiny nemá dobyvateľské, ale prinavrátiteľské úmysly; a vtedy je dôležité, čo dokáže vydať zo seba. Musí však rátať s tým, že prebratie mierovej zmluvy je diplomatickým aktom, ku ktorého formalitám náleží aj slávnostné oblečenie. Je potrebný frak, redingot, žaket a množstvo ďalších toaletných doplnkov (súčastí). Treba mať oblečenie na cestovanie, do parížskych ulíc, do parížskych salónov, ba aj do divadla sa musí obliecť človek, ktorého si všíma celý svet."

Všetko okolo grófových príprav na cestu do Paríža by sa zrejme vyvíjalo hladko, keby si nebol veľkomožný pán zabudol v Malinove svoju garderóbu. „Zlí Česi" mu však chceli znepríjemniť život a narobiť zbytočné problémy maďarskej delegácii. „Ako je známe, z Malinova pricestoval Apponyi, aby sa podieľal na príprave mierových rokovaní. Malinovo je sužované českou okupáciou a len na základe povolenia Čechov možno stadiaľ či tam cestovať. Apponyi sa však už ani nestihol vrátiť do Malinova, aby si pripravil garderóbu a jeho komorníkovi Česi nedovolili, aby ju priniesol do Budapešti." V skutočnosti sa však Apponyi obával do Malinova vrátiť, lebo porušil podmienku azylu.

Napokon sa kauza so šatníkom grófa skončila šťastne. Z dobových novín sa dozvedáme, že „už pred pár dňami začalo dvadsať zamestnancov poprednej krajčírskej firmy hlavného mesta pracovať na tom, aby sa gróf Albert Apponyi mohol náležite prezentovať v Paríži a aby sa ani v najmenšom neoneskorila cesta, od ktorej síce zaiste neočakávame vykúpenie z nášho utrpenia, no v každom prípade sa dozvieme, čo nám prichodí v budúcnosti."

Starý gróf dorazil do Paríža 7. januára 1920 okolo 8. hodiny ráno. Na stanici ho čakal vzrastom nevysoký plukovník Henry. Svedkovia si všimli, že Apponyi a ďalší maďarskí politici, ktorí tak ľahkomyseľne rozpútali svetovú vojnu, si onoho času zrejme trochu ináč predstavovali príchod maďarských delegátov na svetový mierový kongres. Delegáciu ubytovali pri Bolonskom lesíku a zakázali jej voľne sa pohybovať. Takže grófovi Albertovi bola garderóba nanič.

Maďari pripravili pred Trianonom na záchranu Uhorska rozsiahly písomný materiál vo francúzštine. Obsahoval 346 materiálov (memoárov a ich príloh) v celkovom rozsahu asi 4 000 strán so stovkou máp a množstvom ďalších štatistických a grafických príloh.

Mierovej konferencii ho odovzdali v januári 1920 a v ďalších mesiacoch pridávali ďalšie protestné nóty, žiadosti a podobne. Všetko s jediným cieľom: vykresliť idylický obraz života v Uhorsku a nechuť národností „opustiť svätoštefanskú korunu". Uhorsko sa vraj nerozpadá zvnútra, ale veľmoci ho chcú „diktátom" rozbiť zvonku.

Konferencia „proti prírode"

Vzhľadom na to, že materiály zostavovalo množstvo neveľmi skoordinovaných odborníkov, stalo sa, že jedny dokumenty a argumenty svedčili o nepravdivosti iných dokumentov a argumentov. V Paríži napríklad nevedeli pochopiť, ako je možné, že zo 413 poslancov uhorského parlamentu bolo iba 5 národnostných poslancov.

Nepomáhala ani filištínska ekvilibristika, odvolávanie sa na tisícročnú existenciu „maďarského štátu a národa", pričom „Maďari tisíc rokov bojovali pre Západ i pre svoju slobodu". Napriek tomu, že Turci sa udržali v strednej Európe tak dlho práve vďaka kolaborácii zo strany Maďarov, maďarským politikom neprekážalo odvolávať sa na to, že Európu „niekoľkokrát zachránili" pred Turkami a že sa nádejajú, že sa zohľadnia krivdy, ktoré tým utrpeli.

Nepomáhalo zdôrazňovanie „svojho" historického práva na „Felvidék", odvolávanie sa na prirodzené hranice Uhorska. Ani to, že „mierová konferencia pracuje proti prírode", veď slovenské rieky stekajú do maďarských.

Maďarská argumentácia je svedectvom neuveriteľnej falošnosti a prekrúcania. Maďarská diplomacia sa napríklad vyhovárala, že vojnu spôsobila nie budapeštianska, ale rakúska vláda a že oficiálny reprezentant maďarského národa Ištván Tisza „protivil sa formálne začatia nepriateľstva až do tej doby, keď sme k tomu boli donútení a keď naša účasť vo vojne stala sa otázkou národnej cti". A čo slová o tom, že „konečne" (végre) je tu vojna z úst Apponyiho a Andrássyho?

Nepomohli náreky, že „bez Slovenska nemôžu hospodársky existovať", že „demarkačná čiara zlomila hrozným spôsobom hospodárske zväzky existujúce medzi teritóriami krajiny". Dokonca ani neuveriteľný argument, že „všetky prírodné bohatstvá, energie, ktoré stratia, dostanú sa do rúk národov menej kultúrnych, neschopných s nimi hospodáriť". Pretože „utrpí tým nielen Maďarsko, ale aj celá Európa, ba celé ľudstvo". (!) A ďalej: „Veľké nebezpečenstvo hrozí aj z duchovnej devastácie Európy, pretože len Maďari predstavujú v Karpatskej kotline vysoko vyspelý a štátotvorný element." Maďari na tom základe žiadali, aby sa podpísali s týmito menejcennými národmi (teda Slovákmi, Rumunmi, Srbmi, Chorvátmi a Slovincami) len osobitné parciálne dohody na 15 rokov a potom sa uvidí.

V textoch sa vyhýbali pojmu „česko-slovenský", všade písali o „českom štáte", ktorý sú ochotní uznať, ale bez „Felvidéku". Slovákov úplne vymazali z počtu národov. Označujú ich len za útočníkov alebo zákerníkov, v najlepšom prípade ako „populáciu Felvidéku". Napokon, rozplývajúc sa láskou, obrátili sa na mierovú konferenciu patetickým výkrikom: „Ak boli niekedy na svete dva národy, oddané jeden druhému, so záujmami natoľko totožnými, sú to Slováci a Maďari!"

Maďarské memoáre zhodnotil účastník konferencie Štefan Janšák takto: „Maďarská odpoveď ukázala nám zasa našich susedov v pravom svetle. Nezmizla dosiaľ maďarská rafinovanosť, ich brutálna panovačnosť k slabým a naduté opovrhnutie tým, čo oni klasifikujú za inferiórne. Najväčším prameňom ich rád a chýb je slepá a nekritická sebaláska."

Svoju reč po prevzatí návrhu mierovej zmluvy zakončil gróf Apponyi takto: „Ak mierová konferencia nezmení (navrhnuté) hranice, Maďarsko sa s tým nikdy nezmieri a bude uplatňovať politiku ich revízie!" Tým vlastne formuloval budúce kontúry maďarskej politiky, ktoré v kŕči jej historických fantómových bolestí platia dodnes.

Podpísať či nepodpísať?

Osemnásteho januára sa vrátila maďarská delegácia do Budapešti. Uverejnenie návrhu mierovej zmluvy vyvolalo búrlivé protestné akcie. Propaganda nezaostávala. Vyšlo osobitné číslo Pesti Hírlap v maďarskom, francúzskom, anglickom a talianskom jazyku, ktoré rozposlali do všetkých spojeneckých štátov. Redakciám časopisov, politkom, spisovateľom i korporáciám. Vyšlo pod hlavičkou: Protest Maďarov proti rozkúskovaniu. Tri a pol milióna Maďarov má byť pripojených k cudzím štátom. Výkrik hladujúceho národa k civilizovaným národom. Do čísla prispel aj istý František Jehlička, ktorý v mene Slovákov žiadal „späť do Maďarska!"

Dvanásteho februára sa gróf Apponyi s časťou delegácie vrátil do Paríža. Jeho snaha o záchranu Uhorska (veľkého Maďarska) však bola márna.

V maďarskom Národnom zhromaždení v apríli 1920 vyhlásil poslanec Hegedűs toto: „Neboli sme porazení, len podvedení. Roznietime plamene iredenty, ktoré budú tak dlho horieť, dokiaľ nebudeme mať celé naše územie naspäť. Nevzdáme sa ani takého kúska zeme, ako je stôl mierovej konferencie!"

Po Veľkej noci 1920 sa Apponyi už do Paríža nevrátil. De­vätnásteho mája oznámil, že sa celá maďarská delegácia zriekla svojho mandátu pre úplný neúspech. Objavili sa vyhrážky na adresu Európy. Pesti Hírlap napísal 12. mája 1920: „Maďari sa s týmto mierom neuspokoja. Ak sa nebudú môcť zbaviť svojich okov, tak beda celej Európe. Keď budú zničení Maďari, bude zničená aj Európa!" Maďarská tlač za všetko vinila židov. Uhorsko podľa nich do nešťastia priviedli židovskí agenti svetového boľševizmu. „Židovskí intelektuáli zničili všetky národné a tiež aj kresťanské hodnoty a židovskí keťasi profitovali na biede národa a na frontových vojakoch."

Maďarská vláda sa ocitla pred dilemou. Podmienky mieru nechcela prijať, ale podpísanie mierovej zmluvy nemohla odmietnuť. Zrazu však nemal kto mierovú zmluvu podpísať. Kto už len chcel niesť na svojich pleciach taký ťažký náklad pred históriou? A tak vláda na podpis zmluvy splnomocnila ministra verejných prác a sociálnej starostlivosti Dr. Augusta Benárda a splnomocneného ministra (zástupcu ministra zahraničia Telekiho) Alfréda Drasche-Lázára.

Tí prišli do Versailles 3. júna.

Zánik Uhorska sa napokon podarilo oddialiť až do 4. júna 1920.

V ten deň uvedení dvaja splnomocnenci - s obrovskou nevôľou, ktorú hlasne dávali najavo - podpísali mierovú dohodu v paláci Trianon. V Maďarsku bol a odvtedy už 90 rokov je to deň smútku. Je to paradox, keďže nadľudské úsilie maďarských grófov vedené túžbou po „čistom Maďarsku", bolo koniec koncov korunované úspechom. Maďarsko ostalo „čisté" (a zvyšky národností z bývalého Uhorska sa podarilo „vzorovou národnostnou politikou" takmer úplne asimilovať). Pravda, v zmenšenej, „csonka", podobe. Prečo smútia? To naozaj silou-mocou chcú vládnuť na cudzích územiach a cudzím národom aj v 21. storočí?

Poučenie pre dnešok

Hádam je aktuálne spýtať sa, čo napokon umožnilo, že sme sa nie päť minút, ale možno iba päť sekúnd pred dvanástou vymanili zo žalára národov? Že Slovensko ostalo Slovenskom, že sme sa neutopili v maďarskom „jazere", že sme dosiahli toto historické víťazstvo? Je za tým náš zázračný osud?

Najviac pochopenia pre našu situáciu malo Francúzsko.

G. Clemenceau dobre vedel, že za vojny boli Maďari najvernejším spojencom Nemcov. Práve spojenectvo Maďarov s Prušiakmi po roku 1867 bolo jedným z hlavných dôvodov, prečo Francúzi nástojili na rozčlenení Uhorska. Gróf Apponyi si na tento bod nepripravil nijakú obrannú taktiku. Veď on sám bol verným stúpencom Nemecka, obdivovateľom i napodobňovateľom jeho násilnej politiky.

Francúzi boli počas mierových rokovaní neústupčiví. Generál Franchet d´Esperey dokonca žiadal grófa Károlyiho, keď ten povedal „la Hongre", aby „hovoril o Maďarsku, a nie o Uhorsku"! Žiaľ, odvtedy Európa akoby zabudla, že Uhorsko nie je Maďarsko a my jej to nepripomíname.

Nemožno nepripísať náš úspech aj česko-slovenskej delegácii, ktorá mala celkove 65 členov (z toho šesť Slovákov). Jej úspech súvisí aj s tým, že úzko spolupracovala s rumunskou a srbsko-chorvátsko-slovinskou delegáciou. Poučenie pre dnešok. Na čele česko-slovenskej delegácie boli E. Beneš a K. Kra­mář. Po návrate zo Sibíri sa v Paríži zastavil aj Štefánik, no členom delegácie sa nestal, pretože sa prudko „nezhodol" s Benešom. Dokonca mu (podľa Benešovho listu Masarykovi) v prítomnosti iných ľudí vyčítal, že je nečestný človek. Z iných zdrojov vieme, že príčinou nedorozumení nemuseli byť len oprávnené Štefánikove nároky na kreslo ministra zahraničných vecí, ale aj osud peňazí z daru amerických Slovákov Benešovi.

Naša delegácia podala jedenásť písomne vypracovaných memoránd. Piate v poradí malo názov Slovensko. Územné nároky na Slovensku. V najvyššej vojenskej rade dlho vládli rozpaky, ako oddeliť Slovensko od územia Uhorska. Napokon rozhodnutie o definitívnej slovensko-maďarskej hranici na základe návrhu francúzskeho generála Le Ronda prijali už 12. júna 1919.

Ako ďalej?

Versailleské zmluvy nepotešili ani jednu z porazených strán. Nemecko sa považovalo za obeť do neba volajúceho bezprávia a heslo o „potupnom mieri" bolo schodíkom k ďalšej svetovej katastrofe. Aj v nej sa Maďari pridali k Nemcom. No zatiaľ čo druhá svetová vojna Nemcov „vyliečila", porazeným Maďarom sa trianonská rana nezahojila ani po 90 rokoch. Tak ako sľúbili, roznecujú plamene iredenty aj za cenu zničenia Európy. Napĺňajú odkaz Apponyiho, podľa ktorého „Maďarsko sa s tým nikdy nezmieri!" A plní sa aj to, čo časopis Nemzeti Újság napísal ešte v roku 1920. Že Maďari zmluvu možno podpíšu, ale že ju iste nesplnia a začnú propagandu vo všetkých „odtrhnutých" územiach proti „cudzím utláčateľom". Túto agitáciu má organizovať a financovať štát.

A majú porozumenie aj v určitých kruhoch Európy.

Dvadsiateho štvrtého júna 1927 predstaviteľ vplyvných britských kruhov lord H. S. Rothermere, majiteľ tlačového koncernu Daily Mail, uverejnil vo svojich časopisoch sériu článkov o neudržateľnosti záverov Trianonskej zmluvy a údajnej oprávnenosti maďarských nárokov na časti územia Slovenska. Od polovice júla sa slovenská spoločnosť zjednotila v búrlivom odmietnutí. Na protestných zhromaždeniach vo všetkých väčších mestách a obciach vystupovali vedúce osobnosti slovenského verejného života. V Ružomberku vystúpil Hlinka a Rothermerovi odkázal: „My sme povedali, Slováci, nie! Nikdy viac spolu s Maďarmi nepôjdeme. A vy, pán gróf Rothermere, si deľte svoje grófstvo, a nie naše Slovensko! My si ho ubránime a nedáme!"

Maďarsko, ako opätovne porazený štát, prinútili víťazní Spojenci podpísať v roku 1947 parížske mierové zmluvy, na základe ktorých sa obnovili trianonské hranice. Ba čo viac, k Slovensku pripojili ďalšie tri dediny, ktoré dovtedy patrili Maďarsku: Jarovce, Rusovce a Čunovo.

V roku 2001 som bol svedkom laudácie jedného z Rothermero­vých potomkov na adresu Arpáda Göncza, bývalého maďarského prezidenta, ktorému udelila akási nemecko-francúzska nadácia cenu. V Štrasburgu, v priestoroch Európskeho parlamentu som neveril vlastným ušiam: Göncz pochádza z krajiny, ktorá utrpela veľkú ujmu v Trianone.

V Maďarsku trianonská rana bolí dodnes. Historické príležitosti, akou bol napríklad pád komunistického režimu, nevyužili ani maďarskí politici, ani historici a ani verejnosť na to, aby sa na túto dejinnú etapu pozreli z nadhľadu.

A čo my? Veď v jednom z versailleských palácov neďaleko Paríža, v Trianone sa pred 90 rokmi začala nová éra v našich dejinách. Čo teda nám bráni, aby sme s úctou spomínali na deň, keď sa zrodili južné hranice Slovenska a definitívne sa skončilo uhorské obdobie našich dejín? Prečo nedoceňujeme takýto historicky jedinečný akt nášho uznania svetom? Nijaký sviatok, nijaká ulica, nijaké námestie, nijaká socha!

Na môj návrh primátorovi Bratislavy, aby sa jedno z verejných priestranstiev na počesť tohto dňa nazvalo „trianonským", prišla odpoveď, že návrh „nezdá sa byť vhodný v zjednotenej Európe", že niektorí by ho mohli chápať „ako provokáciu proti Maďarom aj tým, ktorí sú naši lojálni spoluobčania". V odpovedi sa tiež písalo, že Trianon bola dedina, ktorú zlikvidovali pri rozširovaní parku a ako o mieste „definitívneho skončenia 1. svetovej vojny sa o nej nikdy a nikde nehovorí".

Trianon je naozaj pre našich južných susedov symbolom prehratej vojny a konca Uhorska. Je to však zároveň deň nášho víťazstva. Oni smútia za stratou „ich" (v skutočnosti však nášho) územia, a my sa tým, že sme ticho, mlčky k nim pridávame. Urazili by sme ich tým, keby sme si na spôsob Francúzov pripomínali „Napoleona", na rozdiel od Angličanov, ktorí si pripomínajú „Nelsona"?

Neurážame takto sami seba? Nevyvolávame tým aj také náhľady na nás, aké hlásal ultramaďarón Béla Grünwald? „Celým svojím charakterom a počínaním sú Slováci stelesnením poníženosti. Človek len vtedy skutočne vidí, akým pánom je Maďar, keď vidí slovenského pána." To potom vedie k „automatickému" záveru: „Kto je skutočným pánom na Slovensku, ten je už Maďarom, nie Slovákom."