TURZOVSKÁ DOHODA

Magické osmičky (4)

Foto ARCHÍV
Dátum 28.06.2018

Rok 1608 bol rokom posilnenia postavenia Slovákov a slovenčiny. Slovensko bolo v tom čase už štyri roky pustošené protihabsburskými bojovníkmi. Keď na Tri krále 1604 cisársky veliteľ, Talian Barbiano di Belgioso odobral košický Dóm protestantom, začala sa rekatolizácia. S vytaseným mečom reagoval na ňu Štefan Bočkaj a začala sa séria povstaní, ku ktorým sa pridávala najmä kalvínska, po maďarsky hovoriaca šľachta za podpory Osmanskej ríše. Bojovalo sa proti katolíckym Habsburgovcom. Roku 1605 odovzdal v Pešti veľkovezír kráľovskú korunu Bočkajovi, a ten už v tom roku podpálil Turzovo sídlo v Bytči a vyraboval hroby jeho predkov.

Prečo? Nekatolík Juraj Turzo (7. decembra 1609 zvolený za uhorského palatína) sa totiž nepridal k Bočkajovi, ostal na strane katolíckej Viedne. Turzovi prekážalo Bočkajovo spojenectvo s Turkami, ktoré ich fakticky udržiavalo v Uhorsku a umožňovalo im drancovanie. Turzo nechcel, aby Uhorsko s Turkami smerovalo „do Ázie“, chcel, aby s Habsburgovcami smerovalo „na západ“. Večná otázka zo stredu Európy: Východ a či Západ?

Revolta v Krupine

Ako palatín prispel Turzo k udržaniu pokoja i mieru s Turkami. Zvolal do Žiliny na koniec marca 1610 synodu, ktorá v konečnom dôsledku pozdvihla slovenskú národnú prestíž. Pod jeho vedením tu vznikla slovenská evanjelická cirkev. Jeho sídlo Bytča patrila vtedy k významným kultúrnym strediskám Európy. Tu zriadil evanjelické gymnázium. Jeho najbližší spolupracovníci, ako i poradcovia, boli prevažne zemania slovenského pôvodu a po slovensky sa viedla aj správa jeho panstiev. Sám vo svojich listoch používal termín „naša slovenská nácia“, ktorý sa vo forme „natio slavica“ objavil po roku 1606 vo viacerých snemových uzneseniach.

V roku 1608 prijíma uhorský snem zákonný článok XIII., v ktorom sa nariaďuje, „aby sa vo všetkých slobodných mestách bez rozdielu národov volili najprv richtári a potom radcovia a aj iné akékoľvek hodnosti bez ohľadu na náboženstvo v meste bývajúcich Maďari, Nemci a Slováci zároveň a striedavo“. Národnostný zákon, doplnený v roku 1609, pomenovaný Nationalis transactis turzoniana (Turzovský národnostný zákon), posilnil slovenčinu.

Ale aj vtedy, po roku 1608 rovnako ako po roku 868, len čo sa slovenčina posilnila, mešťania v Krupine, Banskej Bystrici, ale aj inde, cítiaci sa Nemcami, legislatívu nerešpektovali. A začali sa spory, ktoré sa čoskoro preniesli aj na cirkevnú pôdu: krupinskí Slováci sa obrátili na Turza a obvinili Nemcov z porušovania zákona: „Takú česť máme pred Nemcami, že hovoria... ak Nemec visí do tretieho dňa na šibenici, môže vstať a ešte vždy je viac hoden ako sto Slovákov.“

Nespokojnosť slovenského meštianstva v Krupine prepukla v revoltu, čo nemecký patriciát využil na kruté zúčtovanie. Slovenského kazateľa Daniela Cabana dali zákerne uškrtiť a kat jeho mŕtvolu, vyzlečenú donaha, rozvážal na káre po meste. Jána Lacu, sťali mečom na námestí, Martin Greguš pred popravou utiekol a v zúfalstve skočil z mestského múru. Mnohých slovenských mešťanov vyhnali vtedy z mesta... Slovenčina je hodná obety.

Reformácia a rekatolizácia

Spory prepukli aj v Banskej Bystrici, a 12. decembra 1612 sa palatínovi Turzovi podarilo prinútiť bystrický patriciát k „turzovskej dohode“, v ktorej vo vtedajšej slovenčine stojí: „... vo všeckých slobodných mestiech bez pozoru národov neb natii a rozdílu náboženství ponajviace richtári potom radní páni mají volení býti a jiné všelijaké hodnosti ... Nemcům a Slovákom jednostajným a rovný spůsobem mají odavané býti.“

Keď bystrická mestská rada odmietla dohodu ratifikovať, dosiahol Turzo na sneme 1613 uvalenie pokuty na bystrický patriciát za porušenie zákonov z rokov 1608 a 1609 v sume 2000 zlatých, čo panovník, nadržiavajúci Nemcom, zrušil. Aj to je dôvod, prečo sa bystrickí Slováci a Maďari pri rákociovských rebéliách nepostavili na stranu kráľa.

Zákon spred 410 rokov poznamenal ďalšie desaťročia, ba storočia. Prebiehajúca reformácia a rekatolizácia akokoľvek rozdelili slovenskú spoločnosť, priniesli viacej vzdelanosti a rozpísali sa aj perá na obranu i chválu slovenského národa. Každý náboženský smer vybadal význam vzdelania, každé mesto i väčšia obec mali svoju latinskú školu, rástol počet inteligencie, vznikli tlačiarenské centrá. Slovákov podporovala Trnavská univerzita, ktorú založil Peter Pázmaň v roku 1635, aj Univerzita v Košiciach od roku 1660. Pázmaň roku 1623 (395. výročie) založil vo Viedni kolégium pre študentov teológie – ktoré dostane meno Pazmaneum a prešlo ním veľa vynikajúcich slovenských dejateľov, Magin, Bajza, biskup Haulik, Radlinský, Hattala, Chrástek, Juriga, Tiso a iní.

Ovocím roku 1608 je aj vydávanie kníh. V roku 1642 vyšli prvé dejiny Slovenska Viva gentis Slavicae delineatio z pera Jakuba Jakobeusa. „Slovensko predtým len lkalo nad svojou žalostnou sudbou. Slovák sa nenašiel žiadon, čo Slovákov prastaré činy tak isto verne tlačou sprístupniť bol by snáď chcel!“ napísal o otcovom diele syn Mikuláš Jakobeus.

Obdobie krutej maďarizácie

Z roku 1665 pochádza zborník Cantus catholici, Pijsne Katholjcke, Latinské, y Slowenské, Nowé y Starodawné, s úvodom od Benedikta Sölöšiho: „Náš národ panónsky preslávil sa mnohými chválorečami a pamätihodnosťami dávnych pokolení. Keď za kráľa Svätopluka bolo mu Cyrilom a Metodom zjavené kresťanské učenie, primkol sa ku Kristovi...“ a k slovenčine. Hľa, takmer po 800 rokoch stane sa povýšenie slovenčiny na oltár (r. 868) významnou vzpruhou národnej hrdosti, a aj argumentom pri podnecovaní záujmu o materinský jazyk. Venuje sa tomu kazateľ Daniel Sinapius-Horčička, (Neoforum Latino-Slavonicum... 1678), teológ Ján Fischer-Piscatoris, mních Alexander Máčaj (Panes primitiarum z roku 1708). Toho nazve český jazykovedec Jozef Dobrovský prvým slovenským „separatistom“. Slovenčinu hájil aj polyhistor Matej Bel, dubnický farár Jozef Baltazár Magin (Maurices nobilissimae et novissimae diaeta... z roku 1728), košický jezuitský profesor Samuel Timon, a potom ďalší, aj Adam František Kollár, Juraj Papánek, aj Anton Bernolák – u týchto a mnohých ďalších mužov, pre súčasnosť akoby ukrytých, dominuje slovenská svojskosť a nádej do budúcnosti.

Ale práve v roku 1833, keď Ján Hollý vydal v Trnave svoju oslavnú básnickú skladbu Swatopluk, uhorský snem schváli zákon o maďarčine ako „autentickom jazyku zákonov“ a zavádza sa jej povinné vyučovanie. Darmo sa začudovane pýta evanjelický farár Samuel Hojč z Tisovca vedno s katolíckym pedagógom Michalom Kuničom z Bánoviec: „Sollen wir Magyaren werden? Budeme Maďarmi?“

Mali sme nimi byť; obdobie krutej maďarizácie sa práve rozbehlo, aby vyvrcholilo streľbou do nevinných Černovčanov 27. októbra 1907. Podľa zákonov historickej spravodlivosti sa to nemohlo skončiť inak, ako sa skončilo v roku 1918 – rozpadom Uhorska. My dnes máme povinnosť vrátiť na každý spôsob tieto mená, diela a udalosti do povedomia súčasných Slovákov.