ZÁPAS O SLOVENSKÚ ŠTÁTNOSŤ

Predstavitelia pročeskoslovenskej orientácie vnímali naše národné snahy ako separatizmus

Foto TASR/VLADIMÍR ŠULLA
Dátum 30.12.2016

Obnovenie Československa po 2. svetovej vojne a pomalý nástup komunistického režimu mali za následok, že zo Slovenska odišla na Západ silná vlna emigrácie, nadväzujúca na záslužné dielo zahraničných Slovákov z predchádzajúcich období. Bezprostredne po roku 1945 išlo zväčša o predstaviteľov slovenskej kresťanskej inteligencie, zviazaných s prvou Slovenskou republikou, požadujúcich nielen boj proti nastupujúcemu komunizmu, ale aj za štátnu samostatnosť. Tento zápas viedli proti komunistickému československému štátu aj proti tým predstaviteľom slovenského exilu, ktorí obhajovali spoločný česko-slovenský štát. Proti predstaviteľom exilu komunistický režim intenzívne bojoval s využitím všetkých dostupných prostriedkov, osobitne Štátnej bezpečnosti a dezinformačných kampaní. Priblížiť si tieto udalosti nie je bez významu aj preto, že argumentačná rétorika používaná v tomto zápase je podobná historickému a spoločenskému diskurzu o spoločnom štáte Čechov a Slovákov aj v súčasnosti.

Za obnovu republiky

Krátko po roku 1945 vzniklo v zahraničí niekoľko exilových organizácií, medzi ktorými sa ako najsilnejšie vyprofilovali Slovenský akčný (neskôr oslobodzovací) výbor na čele s Ferdinandom Ďurčanským a Slovenská národná rada v zahraničí na čele s Karolom Sidorom. Obaja mali podobný osud: hoci boli výraznými osobnosťami mladej ľudáckej generácie, museli v priebehu rokov 1939 a 1940 odstúpiť z vrcholovej politiky, pretože sa stali neprijateľnými pre hitlerovské Nemecko. Politický cieľ ich skupín bol jasne definovaný, okrem iného aj známym slovenským publicistom Konštantínom Čulenom: „Celá emigrácia je jednotná v tom, že bude treba pracovať za obnovenie Slovenskej republiky, ktorá musí byť vedená a riadená v duchu západných demokracií.“

Pokračovanie tohto článku nájdete v tlačenej verzii Extra plus.