Foto: Pavel Kapusta

Krutosť víťazov (2)

Za Osvienčimským procesom bol možno strach z nemeckej sebaľútosti

Marián Mišún

Všetky udalosti, údaje a osoby v tomto článku môžu byť zmanipulované a vymyslené. Ako jeho autor som vychádzal len z verejne dostupných kníh na slovenskom trhu, zaoberajúcich sa históriou nemeckého národa.

(Dokončenie z minulého čísla)

V roku 1955 sa spolkovému kancelárovi Konradovi Adenauerovi počas návštevy Moskvy podarilo dohodnúť prepustenie údajne posledných zadržiavaných desaťtisíc nemeckých zajatcov. To však Sovieti tvrdili aj dva roky predtým, keď v rámci amnestie po Stalinovej smrti pustili na slobodu dvanásťtisíc zadržiavaných mužov a žien.

Zajatci ako politický problém
Pre oba režimy, východonemecký aj západonemecký, predstavovali nemeckí občania, vracajúci sa zo sovietskych zajateckých táborov, značný politický problém. O neznesiteľných podmienkach vládnucich v táboroch sa všeobecne vedelo. Znepokojenie verejnosti však spôsoboval fakt, že sa utrpenie zajatcov neskončilo ani po prepustení. Nemci umierali aj po skončení vojny počas vlakových transportov z Ruska, ktoré trvali dlhé týždne. Na ceste do Nemecka zomreli tisícky väzňov väčšinou hladom. Práve preto sa vedenia oboch nemeckých štátov, predovšetkým však NDR, zaoberali varovaním, že s príchodom prepustených zajatcov z východu hrozí príval antiboľševikov, ktorí - vzhľadom na prežité útrapy - môžu byť podhubím pre politické posilnenie národných socialistov.

Svet sa však najviac obával toho, že by sa v Nemecku mohla masovo rozšíriť ideológia národnosocialistických mučeníkov.

K tomu všetkému prišla nemeckým antiboľševikom vhod ďalšia udalosť. V roku 1958 prepukla medzi Východom a Západom závažná kríza, ktorá v roku 1961 vyústila do stavby známeho Berlínskeho múra. Od roku 1949 do 13. augusta 1961 utieklo z NDR na Západ 2 686 942 ľudí. Od nemeckého antiboľševizmu tak bol už len krôčik späť k národnému socializmu. Rovnako sa svet začínal obávať opätovného rastu nemeckého národného povedomia, ktoré podporovali skvelé hospodárske výsledky NSR.

Mnohí Nemci, ktorí prežili predchádzajúce útrapy vojny, s hrdosťou dávali najavo pocit: už sme opäť niekto.

Zdanlivé autority
Vráťme sa však k Osvienčimskému procesu a spomeňme niektoré významné faktory a historické udalosti, ktoré výrazne ovplyvnili jeho rozbehnutie. Bol to vzrastajúci politický vplyv extrémne pravicových strán v Nemecku, strach, že nemecký antiboľševizmus prerastie do národného socializmu, strach z možného šírenia ideí národnosocialistických mučeníkov, opätovný rast nemeckého národného povedomia a stále živé spomienky Nemcov na obdobie národného socializmu, ktoré okrem toho, že spôsobilo veľké utrpenie, objektívne prinieslo so sebou aj pokrok. Takto o tom písal Christopher Ailsby: „Nemecký pokrok v technike a medicíne v období Tretej ríše spôsobil revolúciu na celom svete. Teroristické zbrane ako V-1 a V-2 boli predchodkyňami rakiet, ktoré vyniesli človeka na Mesiac. NSDAP sprístupnila obyčajným Nemcom športy, ako napríklad tenis, jazdu na koni či bezmotorové lietanie, dovtedy vyhradené len pre privilegované vrstvy. Umenie a divadlá tiež otvorili svoje dvere dokorán. Zabezpečenie sviatkov a dovoleniek prostredníctvom organizácie Radosťou k sile sa následne odrazilo vo vzniku Butlinových prázdninových táborov vo Veľkej Británii."

Ak pozorne sledujeme spomenuté historické udalosti a Osvienčimský proces, sčasti sa nám odkrývajú niektoré zo zaujímavých manipulačných praktík, presne tak ako nám ich opísal významný poľský publicista Maciej Ilowiecki v diele Moc a nemoc médií. Ilowiecki nám vo svojej knihe ponúka prehľad najčastejšie používaných mediálnych metód manipulácie. Predovšetkým treba spomenúť zamlčiavanie nepohodlných informácií a uverejňovanie neoverených informácií. Zámerné obvinenie sa používa na očierňovanie politických protivníkov a iných nevhodných osôb alebo inštitúcií, a to aj na základe neoverených informácií. Čitateľov možno ľahko manipulovať pomocou titulkov a perexov - využíva sa fakt, že ľudia si ľahko zapamätajú titulok bez toho, aby si prečítali celý text. Samotný titulok však môže byť zavádzajúci. Prvoradým cieľom dôležitej metódy prekrytia je odvrátiť pozornosť ľudí od problému jeho prekrytím inou, zaujímavejšou informáciou. Masmédiá okrem toho umelo vytvárajú zdanlivé autority, schopné ovplyvňovať verejnú mienku. A tak sa autoritou odrazu stáva propagovaná a často ukazovaná osoba.

Vina a výčitky svedomia
V nijakom prípade nespochybňujem, neschvaľujem ani neospravedlňujem holokaust. Chcem len čitateľovi ukázať všetky významné udalosti, ktoré predchádzali Osvienčimskému procesu. Z môjho pohľadu možno tento proces pokladať za výsmech spravodlivosti, keďže sa nacistickí zločinci takmer dve desaťročia od skončenia 2. svetovej vojny mohli beztrestne pohybovať na slobode. Aj preto si myslím, že prvoradým cieľom tohto procesu bola snaha zahraničia a vtedajšej vlády NSR využiť spomenutú metódu prekrytia za účelom manipulácie verejnej mienky. Aj známy slovenský politológ, profesor Rastislav Tóth vo svojej knihe Úvod do politických vied napísal: „Všetci politici - novátori, ktorí vytvárajú nové režimy... staré musia dostať do postavenia zlých systémov, nehodných človeka."

Ako som už uviedol, práve počas Osvienčimského procesu si národný socializmus medzi Nemcami opäť nachádzal množstvo priaznivcov. Osvienčimský proces sa pred svetom zdôvodňoval ako spravodlivé potrestanie nacistických vojnových zločinov. Kde však bola spravodlivosť celých 18 rokov, keď mohli mnohí nacistickí zločinci zastávať v NSR dobre platené a významné funkcie?

Preto si myslím, že hlavnou úlohou tohto procesu bolo najmä potlačenie nemeckého národného povedomia po 2. svetovej vojne a zabránenie ďalšieho šírenia ideí nemeckých mučeníkov s cieľom nahradiť ich pocitmi viny a výčitiek. Cieľom bola aj maximálna diskreditácia ideálov národného socializmu tak, aby už v Nemecku v budúcnosti nehrozila jeho politická rehabilitácia.

Kolektívna vina
Dôležitú úlohu v Osvienčimskom procese zohral karierizmus. Je známe, že v NSR po druhej svetovej zastávali mnohí bývalí pohlavári Tretej ríše naďalej vážené a zodpovedné miesta. Vzhľadom na ľudskú povahu je viac ako isté, že rôzni nižšie postavení úradníci mohli udaním a diskreditáciou svojich nadriadených získať ich dobre platené miesta.

V knihe Dejiny Nemecka autorov Helmuta Müllera, Karla Friedricha Kriegera a Hanny Vollrathovej si možno o Osvienčimskom procese prečítať: „Reakcie obyvateľstva na nový konflikt s nedávnou minulosťou boli veľmi rozdielne. Mnoho ľudí reagovalo s úprimným zdesením a rozpakmi, niektoré rozsudky súdu boli pre nich možno veľmi nízke, požadovali tvrdé tresty, ďalšie vyšetrovanie a trestné stíhanie dosiaľ nepotrestaných zločincov.

Považovali za neudržateľné, aby medzi nimi naďalej žili nepoznaní a nepotrestaní ľudia (a bolo ich naozaj dosť), často pôsobiaci na zodpovedných miestach, ktorí sa predtým podieľali na zločinoch Tretej ríše. Iní si mysleli, že za udalosťami nacistickej minulosti treba konečne urobiť hrubú čiaru. Ďalší hovorili o neustálom ‚kadení do vlastného hniezda‘, ktoré sa musí skončiť. Našli sa dokonca aj takí, čo sa odvážili tvrdiť, že zločiny páchané na židoch, Poliakoch, Rusoch, Rómoch a duševne chorých vôbec neexistovali, že sú len výmyslom víťazných mocností, aby pokorili nemecký národ a mohli ho pred svetom obviniť. Pojem ‚osvienčimská lož‘‛ bol na svete. V týchto rokoch získava novozaložená pravicová radikálna Nacionálno­demokratická strana Nemecka (NPD) stále viac priaznivcov a voličov, čo zahraničie sledovalo pozorne a s obavami."

Ani v dnešnom globálnom svete si masmédiá nenechajú ujsť každú príležitosť predhodiť Nemcom filmy, dokumenty a správy, pripomínajúce im ich kolektívnu vinu za vznik vojny a jej dôsledky. Výsledkom je, že sa mnohí Nemci vzdávajú svojej národnej identity, tradícií a kultúry, pričom svoju krajinu s nadšením otvárajú ideálom multikultúrnej spoločnosti a iným negatívnym vplyvom. Je zaujímavé sledovať, ako svetové masmédiá stále živia pocit nemeckej viny, a to aj napriek tomu, že od skončenia 2. svetovej vojny prešlo vyše 50 rokov. Otázkou ostáva, či sa Nemci dokážu v budúcnosti postaviť proti procesu multikultúry a sebaobviňovania, ktorý je pre národ zničujúci.

Je neoddiskutovateľné, že víťaz píše históriu. Môže ju však podľa svojho želania skresľovať? Je náhoda, že v tom istom čase, ako sa rozbehol Osvienčimský proces, získavali v Nemecku národní socialisti medzi ľuďmi stále väčšiu podporu? Prečo k Osvienčimskému procesu prišlo až 18 rokov po vojne? Je správne, že sa ani dnes, vyše 50 rokov po skončení 2. svetovej vojny, takmer vôbec nehovorí aj o krivdách spáchaných na nemeckom národe?

Fotografia:
V roku 2005 v Berlíne odhalili pamätník holokaustu (oficiálny názov v nemčine Denkmal für die ermordeten Juden Europas), ktorý tvorí rozľahlé pole betónových kvádrov. Navrhli ho americkí židia, architekt Peter Eisenman a sochár Richard Serra. Myšlienka postavenia židovského pamätníka v nemeckom hlavnom meste vznikla ešte v roku 1988, no vtedy sa nestretla s veľkým pochopením u vtedajšieho kancelára Helmuta Kohla. Pamätník má Nemcom pripomínať ich vinu za utrpenie židov. Podľa zmluvy o reparáciách sa NSR po 2. svetovej vojne zaviazala vyplatiť Izraelu počas 20 rokov 3 miliardy mariek, pričom sa uzavreli mnohé ďalšie dohody o nárokoch židovských utečencov žijúcich mimo Izraela.