Skok do reči

Pavol Janík

V predvolebnom období sa väčšmi ako inokedy prejavuje uniformita médií na Slovensku, čo je vhodnejšie označenie ako slovenské oznamovacie prostriedky, pretože spravidla nie sú ani slovenské, ani oznamovacie. Niežeby nemali národnú dimenziu, ale väčšinou reprezentujú inonárodné záujmy svojich zahraničných majiteľov a ich informačnú funkciu zvyčajne nahrádza systematické dezinformačné pôsobenie. Smutnou skutočnosťou je podiel verejnoprávnych inštitúcií na načrtnutých tendenciách, najmä v prípade Slovenského rozhlasu. V elektronických médiách sa najobľúbenejšou disciplínou moderátorov politických diskusií stal skok do reči, ktorý nahrádza schopnosť viesť argumentačne kompetentný dialóg. Navyše sa vynára otázka, či televízni moderátori správne chápu svoju úlohu, ktorá má spočívať v umožnení prezentácie názorov pozvaných hostí, nie v predvádzaní sa hostiteľov (čo je - mimochodom - anglický názov uvedenej profesie). Aj v skákaní do reči sa zračí očividný predvolebný príklon redakčného personálu k politickej opozícii a zreteľné znevýhodňovanie predstaviteľov vládnej garnitúry. V tomto zmysle platí staršie odporúčanie premiéra, aby si niektoré médiá založili vlastné politické strany, a tak sa legitímne zúčastňovali na mocenskom zápolení. Nevedno však - ako by to dalo aplikovať pri verejnoprávnych ustanovizniach.

Neokrôchané skákanie do reči popredným ústavným činiteľom svedčí o povrchnosti, ktorá k žurnalistike už tradične patrí. Nevdojak to potvrdzuje aj nedávny rozhovor premiéra v STV, kde šéf kabinetu ustavične čelil temperamentnému skákaniu do reči zo strany mediálneho vševedka, ktorý však nedokázal predsedovi vlády namiesto ustavičného prerušovania položiť nejakú zásadnú otázku na telo. Povedzme aj v súvislosti s európskymi miliardovými dotáciami. Týmto sa však nechcem stať poradcom opozície a opozične naladených médií.