Res publica

Eva Zelenayová

Celý svet obdivoval pokojný rozchod Slovákov a Čechov zo štátneho zväzku. História dovtedy nepoznala národ, ktorý by za svoju samostatnosť nemusel preliať ani kvapku krvi. Vytvorili sme precedens.

Na druhej strane sa zrejme v histórii nijakého národa neobjavili politické sily bojkotujúce vlastnú zvrchovanosť, ako to v 90. rokoch predviedlo KDH. Nijaký štát sa tak ľahko nezbavoval ekonomickej podstaty ako Slovensko počas vlády pravicovo-ľavicovo-etnickej koalície. Ani dnes neprejde deň, aby sa neobjavila informácia, ako tretí sektor bojuje proti projektom slovenskej vlády priamo v Bruseli. Či už ide o diaľnice alebo čokoľvek iné.

Dobre naštartovaný mladý štát sa v roku 1998 stal obeťou neslýchaného mocenského zápasu, v ktorom sa politické „skupinky" napokon prepracovali až do vlády. Síce voľby nevyhrali, ale fakticky zvíťazili. Štát prehral. Nový vládny zlepenec nastavil svoje pravidlá a likvidoval všetko, čo súviselo s predchádzajúcou vládnou garnitúrou. Nebol problém reprivatizovať, „deratizovať", meniť zákony podľa potrieb novej moci.

Slovensko sa chytilo záchrannej brzdy až vo voľbách v roku 2006 a znova sa nadýchlo. Lenže dolármi živené mimovládky zosynchronizované s médiami a odvrhnutými politikmi sa znova dali do útoku. Opäť naštartovali scenár z roku 1998. Situácia je vážna, pretože ani hrozba spoza Dunaja dostatočne nezomkla súčasné koaličné strany. Ak nezískajú dostatočnú podporu vo voľbách a nezostavia vládu, SDKÚ-DS už dala najavo, že novému politickému zlepencu nebudú vo vládnom kabinete prekážať ani maďarskí štátni občania.

V týchto voľbách sa rozhodne nielen o tom, akým smerom sa bude uberať Slovensko najbližšie štyri roky, ale najmä o tom, či náš štát zostane v podobe, v akej vznikol v roku 1993. Slovenský národ je ohrozený viac, ako si to mnohí z nás dokážu pripustiť.