Clona z bazalky

Skupina španielskych umelcov a spisovateľov zverejnila platformu na demokratizáciu Kuby. Ak však Kubánec nesúhlasí s ich názorom, vyhlasujú jeho argumenty za dymovú clonu diktatúry a porovnávajú ho so stúpencami Franca. Zdá sa, že bohovia ich tentoraz potrestali - Generálna rada súdnej moci odvolala sudcu Baltasara Garzóna zo Španielskej Národnej audiencie práve preto, že sa opovážil pátrať po zločinoch Francovho režimu. Toto rozhodnutie je tvrdým úderom pre demokraciu, v mene ktorej sa snažia súdiť alebo radiť, ako napraviť predpokladané chyby iných. Pritom nedovolia, aby niekto súdil ich.

Garzón, považovaný za hrdinu, dostal veto v tom istom štáte, v ktorom vládnuca strana pred pár rokmi dostala poriadnu lekciu preto, že krajinu zatiahla do nespravodlivej vojny a nepočúvala protesty svojich obyvateľov. Neviem si vysvetliť, ako tieto osobnosti španielskej kultúry prišli k záveru, že politikou uplatňovanou vo vzťahu ku Kube musí byť izolácia a blokáda. Akoby nevedeli, že takáto politika nedokázala ani za pol storočia pohnúť s pevným presvedčením väčšiny Kubáncov.

Je pravda, že aj my Kubánci chceme zmeny, ale také, o ktorých si sami rozhodneme. K transformáciám skôr či neskôr príde a urýchliť ich môže len zrušenie blokády. Všetky ostatné tlaky vnímame ako sily namierené proti nám, ako útoky na naše sebaurčenie, ako neprípustné zasahovanie do nášho života. Toľké vyhrážania a agresie nás naučili, že aby sme prežili, musíme byť zomknutí v jednej, organicky spojenej a nedeliteľnej spoločnosti. Takto sme sa úspešne dostali zo všetkých napadnutí, či už prírodných alebo umelých. Vieme, že sme tiež výsledkom neustálej štvanice namierenej proti nám. Nemyslíme si, že centralizovaná moc je tu naveky. Chápeme ju viac ako koncept nevyhnutnej potreby, nevyhnutné zlo, ktoré nám dala cesta za národnou emancipáciou, aby sme prežili. Zrušenie blokády nám dostatočne uvoľní ruky na to, aby sme boli schopní vytvoriť podmienky na pokročenie v demokratickom koncepte. Tým nechcem povedať, že len bez blokády by sme boli demokratickejší, ale že som presvedčený, že bez nej to dosiahneme rýchlejšie.

Táto najnovšia španielska platforma chce Kubu ešte viac izolovať a ešte viac poškodiť naše chatrné hospodárstvo. Chce presvedčiť svet, že len keď nás zadusia, vyriešia naše problémy. Ich hypotetický úspech by ešte viac uvrhol do utrpenia náš národ, ktorý už vyše päťdesiat rokov čelí rôznym nedostatkom. Naše dlhodobé skúsenosti so zahraničnými „návrhmi" nám hovoria, že aj táto akcia je len ďalším artefaktom, prostredníctvom ktorého nás chcú donútiť, aby sme robili to, čo chcú oni. Zoberme do úvahy, že tí ľudia to myslia dobre. Ako je potom možné, že nepovažujú za urážku, keď nás nútia, aby sme sa vrátili do systému, v akom sami žijú - so všetkými nedostatkami oných demokracií zlodejských bankárov a okupačných armád? Ak s nimi nesúhlasíme, snažia sa uprieť nám právo na vypočutie, pretože ak niekto s nimi nesúhlasí, berú ho ako nainfikovaného diktatúrou.

Pod vedením jedného veľkého peruánskeho spisovateľa, dlhodobo sa venujúceho rozsiahlej reakcionárskej činnosti, sa určití španielski intelektuáli rozhodli venovať viac času vymýšľaniu, ako nám uškodiť. Namiesto toho by mali analyzovať, v akej demokracii žijú práve oni. Niektorých zaujíma viac Orlando Zapata - človek, ktorý sa sám rozhodol pre smrť - ako vyše stotisíc Španielov zavraždených v časoch, keď vládol Franco. Je smutné vidieť, ako málo ich zaujíma kubánska realita, keď ich závery sú také isté ako závery najväčších nepriateľov našej čestnosti. Preto pripúšťam, že aj tento článok môže byť clonou, ibaže nie dymovou, ale bazalkovou - proti smradu, ktorým nás chcú zachrániť.

Silvio Rodríguez Domínguez

Vytlačiť Poslať