Reprodukcia: archív
Kráľovná farieb
Rubensove a Velazquézove obrazy dodnes žiaria jasnými odtieňmi červenej
Nela Mayerová
Červená ako symbolická farba krvi mala pre človeka osobitný význam už od najstarších dôb. Červeným okrom zasypávali pravekí lovci hroby svojich mŕtvych a dávni umelci ho používali pri jaskynných maľbách. Mimoriadne postavenie si červená farba udržala v antickom Ríme, no vo veľkej miere ju používali aj najväčší renesanční a barokoví maliari.
Červená farba patrí k základným farebným odtieňom spektra. Spolu so zelenou a modrou vytvára kombináciu, z ktorej je možné namiešať všetky ďalšie farby. Červená farba je nápadná, a preto sa používa tam, kde je napríklad dôležité podčiarknuť význam nejakej dôležitej správy. V Číne je pečiatka vytlačená červeným atramentom už štyritisícpäťsto rokov podmienkou platnosti akéhokoľvek úradného dokumentu.
Viacznačný symbol
Červená tiež symbolizuje vášeň, lásku a energiu a je to obľúbená farba toreadorov. Reprezentuje dôstojnosť a je farbou významných cirkevných hodnostárov, ale aj svetských osôb, zvyknutých kráčať po rozprestrených červených kobercoch. Je to i farba revolúcie, pri ktorej si predstavíme Červené námestie v Moskve, Červenú knihu veľkého čínskeho vodcu Mao Ce-tunga alebo latinskoamerického idolu Che Guevaru. Pre svoju nápadnosť sa používa aj ako farba varovania či zákazu na výstražných tabuliach a nezaobišli by sa bez nej ani semafory. Ako farba Medzinárodného Červeného kríža je červená symbolom zdravotníckych zariadení a záchrany ľudského života.
Tradičnými zdrojomi červenej farby boli popri okre predovšetkým cinabarit (rumelka - nerast, sulfid ortuťnatý), mínium (oranžový až jasnočervený pigment, súčasť antikoróznych náterov) a morské mäkkýše slúžiace v antike na výrobu purpuru. Rumelku často používal na svoje obrazy majster barokovej maľby Peter Paul Rubens. Na slávnom plátne Sňatie z kríža vytvára prenikavo červený plášť Jána Krstiteľa efektný kontrast k bledému telu Krista a k belobe jeho rúcha.
Farba a čas
Rumelka sa získavala z červenej odrody sulfidu ortuťnatého známeho už v antike. V období Rímskej ríše bol jej najväčším nálezis-kom hispánsky Almadon, dnes ležiaci asi dvesto kilometrov od Madridu. Rumelka bola vzácna, a preto aj veľmi drahá surovina, pričom výhradné právo na jej predaj prináležal cisárovi. Veľmi cenenou a ťažko dostupnou farbou bola rumelková červeň aj pre maliarov európskej renesancie a baroka. V súčasnosti sa vyrába aj synteticky, ak sa však rozhodnete pre prírodný variant, zaplatíte za jednu tubu s obsahom 225 mililitrov najmenej 350 eur. V pätnástom a šestnástom storočí bolo možné najkvalitnejšie farbivá kúpiť v Benátkach, ktoré boli vtedy významným centrom námorného obchodu. Kvalitnú rumelkovú červeň preto nájdeme aj na typických obrazoch Paola Veronesa a Leonarda Da Vinciho. V roku 1508 si objednal rumelku aj Michelangelo Buonarotti na plánovanú prácu v Sixtínkej kaplnke. Počas svojich ciest sa Rubens dostal aj do Španielska, kde sa stretol s mladým talentovaným maliarom Diegom Velazquézom. Inšpiroval ho k návšteve Talianska a ku štúdiu u tamojších renesančných majstrov. Od Rubensa sa jeho španielsky kolega podučil, ako sa dá vhodným použitím červenej farby zvýrazniť celková pôsobivosť maľby. Rumelková červeň má veľmi dobrú odolnosť proti pôsobeniu svetla a zubu času, preto Rubensove a Velazquézove obrazy dodnes žiaria jasnými odtieňmi. Iné skúsenosti s čevenou farbou mal slávny anglický maliar Joseph Mallod William Turner. Bol to veľmi emotívny, výbušný a citlivý umelec, ktorý žil predovšetkým pre daný okamih. Zaujímalo ho najmä to, ako jeho dielo pôsobí v okamihu zrodu a nezaujímal ho ďalší osud obrazu, ako bude vyzerať o niekoľko sto rokov. Veľmi rád experimentoval s farbami a používal asi päť odtieňov červenej. Nepoužíval klasickú rumelkovú červeň, a preto by ste dnes na jeho najslávnejšom diele The Fighting Téméraire márne hľadali červené záblesky na oblohe: vybledli už o niekoľko mesiacov po dokončení obrazu.
Každý obraz vyzerá po niekoľkých storočiach inak ako v období jeho vzniku. Pigmenty jednotlivých farieb sa menia pôsobením svetla a chemicky reagujú so vzdušnou vlhkosťou a ďalšími látkami vo svojom okolí. Zaručený prostriedok na trvalé zachovanie pôvodnej farebnosti, alebo ich dokonalé obnovenie dnes neexistuje, reštaurátori však môžu aspoň čiastočne priblížiť originálnu podobu umeleckého diela. Starí majstri mali väčšinou vo zvyku nanášať na hotové farebné plochy lesklú ochrannú vrstvu. Práve táto vrstva sa dnes ukázala ako účinný prostriedok proti skazonosnému pôsobeniu chloridov v rumelke.