Foto: SITA

Koniec ďalšej éry

Rastislav Tóth

USA sú najbohatšou, najmocnejšou a technologicky najzdatnejšou krajinou na svete. Z toho mnohí Američania usudzujú, že sú aj vyvolenou krajinou, ktorá má právo vnucovať svetu svoje videnie vývoja, prípadne upravovať existujúci stav mimo svojich hraníc.
Každý americký prezident sa snaží vystupovať ako tvorca nových dejín. Ak sa politikovi podarí obsadiť Biely dom na celé dve funkčné obdobia, možno povedať, že určite vtlačí politike svojho štátu výraznú pečať a tiež významne ovplyvní svetový vývoj. Americkú hlavu štátu citlivo vnímajú aj ľudia mimo jeho krajiny, obdivujú ho, alebo nenávidia. Takýto osud stihol aj odchádzajúceho prezidenta Georgea Busha juniora, ktorý bol jedným z najneobľúbenejších šéfov americkej administratívy v dejinách - doma aj vo svete. George W. Bush sa počas svojej éry snažil upevniť postavenie USA ako svetovej superveľmoci, ktorá vládne svetu. Jeho rozhodnutia boli zväčša výrazne mocenské, často nediplomatické, až brutálne.
Viditeľne sa ocitol v slabej chvíli vlastného rozhodovania po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 a pri páde amerického finančného trhu. Bush využíval americký variant náboženského fundamentalizmu, vyvolávajúci ducha boja proti nepriateľovi. Aj preto chcel viesť akúsi krížovú výpravu proti Iraku a Iránu. Jeho politické prostredie síce zmiernilo jeho rétoriku, no nedokázalo zmierniť jeho militarizmus - otázkou je, či chcelo.
Prezidentovi Bushovi sa určite podarilo presvedčiť svet, že USA má dostatok prostriedkov na vedenie akýchkoľvek nákladných operácií kdekoľvek vo svete, ale tiež odhodlanie štátu pomáhať krajine a jej systémovým súčastiam v prípade ohrozenia. Takéto odhodlanie nedemonštrovala nijaká iná krajina sveta, a preto USA zostávajú svetovým lídrom. Na druhej strane vážna finančná kríza, ktorej štartérom boli zlodejské maniére v amerických finančných inštitúciách, vážne spochybnila svetové finančné vodcovstvo USA a ich menu. Navyše rozhodnutie prezidenta o štátnej gigantickej pomoci súkromným inštitúciám vyzerá ako najväčšie tunelovanie štátu v dejinách ľudstva.
Predchádzajúci americký prezident zanechal na povesti USA veľkú škvrnu, pokiaľ ide o názor na americkú slobodu a demokraciu. Posilnenie postavenia tajných služieb či vytvorenie známeho „gulagu" Guantánamo na Kube nie sú činmi v prospech demokracie ani slobody.
Američania žijú prítomnosťou, história rýchlo zapadá. Určitou výnimkou sú posvätné osobnosti (G. Washington a A. Lincoln), hoci ich politický život málokto z obyvateľov pozná. Aj preto sa dá očakávať, že Američania rýchlo zabudnú na G. W. Busha, tak ako si dnes málokto spomenie na jeho otca. Budú s nádejou upierať svoje zraky na aktuálneho prezidenta. Pochopili to aj poradcovia Baracka Obamu a pokúšajú sa ho nejakým spôsobom spojiť s odkazom A. Lincolna, čím by sa posvätili jeho nové politické rozhodnutia.
Predchádzajúci prezident nebol dobrým vyslancom svojej krajiny ani ideí, ktoré sa s ňou už tradične spájajú. Politika delových člnov, neviditeľných bombardérov, rozsiahly systém špicľovania a zhromažďovania údajov o amerických občanoch i obyvateľov cudzích krajín, je prejavom strachu, nie sebavedomým konaním superveľmoci. Ak sa nový prezident nevráti k tradičným americkým vzorom a nepretransformuje ich konanie do 21. storočia, môže skončiť podobne ako jeho predchodca.