Foto: SITA

Foto: archív

Na mŕtvom bode

Historické korene izraelsko-palestínskeho konfliktu

Peter Greguš

Kapitána Alfréda Dreyfusa, jediného žida vo francúzskom generálnom štábe, v januári 1895 v Paríži zbavili hodnosti a poslali do väzenia na Diabolskom ostrove vo Francúzskej Guyane. Rakúskeho novinára Theodora Herzla to viedlo k presvedčeniu, že hoci v 19. storočí vo väčšine európskych krajín prestali platiť zákony diskriminujúce židov, napriek tomu ich v blízkej budúcnosti čaká niečo hrozné. Neskôr v knihe Židovský štát tvrdil, že židov môže zachrániť iba obnova štátnosti. Herzl sa stal iniciátorom sionistického hnutia.

Príprava židovského štátu
Na prelome 19. a 20. storočia začali prichádzať na územie Palestíny židovskí prisťahovalci. Pochádzali predovšetkým z cárskeho Ruska. Turecká vláda nerobila židovským prisťahovalcom väčšie prekážky.
Treba pripomenúť, že Židia sa po vyhnaní Rimanmi z Palestíny usídlili v mnohých krajinách a stratili spoločný jazyk. Začali hovoriť rôznymi inými jazykmi, v strednej a východnej Európe to bol jidiš, ktorého základom bola stará horná nemčina s hebrejskými a slovanskými slovami. V roku 1881 sa do Palestíny z územia Litvy prisťahoval Elizer ben Jehuda a pokúsil sa obnoviť hebrejčinu, ktorou Židia prestali hovoriť už v 8. storočí p. n. l. v babylonskom zajatí. Túto zmodernizovanú podobu židovskí prisťahovalci prijali, úradným jazykom sa stala za britského mandátu a po vzniku štátu Izrael.
Počas prvej svetovej vojny britská vláda sľúbila Arabom pod tureckou nadvládou, že ak začnú boj proti Turkom, po vojne vznikne arabský štát. Lenže zároveň v roku 1917 britský minister zahraničných vecí Balfour prisľúbil v liste lordovi Rothschildovi, že „vláda Jeho Veličenstva priaznivo nazerá na zriadenie národného domova pre židovský ľud v Palestíne a vyvinie najvyššie úsilie k zabezpečeniu tejto veci", pravda, „nebude urobené nič, čo by mohlo poškodiť občianske a náboženské práva existujúcich nežidovských komunít v Palestíne..." Sľuby Arabom sa po vojne nedodržali, územia, ktoré patrili predtým Turecku, boli rozdelené medzi Veľkú Britániu a Francúzsko. Francúzsku pripadla Sýria, z ktorej sa vydelilo územie s kresťanskou väčšinou - Libanon, pod britskú kontrolu sa dostal Irak, územia na juhu Arabského polostrova (Aden, Jemen atď.) a Palestína. V Palestíne uplatňovali Briti takú istú politiku ako vo väčšine svojich kolónií - čo najviac rozoštvať miestne obyvateľstvo, aby mohli vystupovať ako „mierotvorcovia".
Po vzniku Sovietskeho zväzu sa židovské vysťahovalectvo na územie Palestíny zastavilo a pre židov bolo vyhradené územie na Sibíri (Židovská autonómna oblasť s hlavným mestom Birobidžan). Presťahovalo sa tam však iba niekoľko desiatok tisíc židov. Sovietska moc používanie hebrejčiny (či už biblickej, alebo zmodernizovanej) zakázala a tamojší židia (aj v Birobidžane) smeli používať iba jidiš.

Arabsko-izraelské vojny
Počas druhej svetovej vojny sa nacisti pokúsili v Európe vyhubiť židovské obyvateľstvo, nacistický holokaust mal mať podľa zverejnených údajov okolo 6 miliónov obetí. Holokaust urýchlil myšlienku vzniku židovského štátu. Hneď po skončení druhej svetovej vojny, v novembri 1947, prijalo Valné zhromaždenie OSN rezolúciu č. 181, ktorá obsahovala plán na rozdelenie Palestíny na dva samostatné štáty, arabský a židovský, navzájom prepojené hospodárskou úniou. Mestá Jeruzalem a Betlehem mali získať štatút osobitnej jednotky s osobitným režimom pod správou OSN. Židovský štát mal mať 14 100 km2, obývalo by ho 498-tisíc Židov a 509-tisíc Arabov (56 percent územia Palestíny), arabský štát mal mať 11 100 km2 a obývalo by ho 727-tisíc Arabov a 10-tisíc Židov.
Už 14. mája 1947 bol vyhlásený štát Izrael, na čo 15. mája 1947 zareagovali arabské štáty vojenskými operáciami. Vypukla prvá arabsko-izraelská vojna. Po podpísaní prímeria v januári 1949 Izrael rozšíril svoje územie na 20-tisíc km2. Väčšinu územia, ktoré malo tvoriť palestínsky štát, anektovalo Jordánsko, pásmo Gazy sa zasa dostalo pod kontrolu Egypta. Dôsledkom vojny bolo približne milión palestínskych utečencov. Tí sa ocitli v utečeneckých táboroch, kde musia nedobrovoľne žiť už vyše 60 rokov.
Počas arabsko-izraelskej vojny v roku 1967 Izrael obsadil východnú časť Jeruzalema, pravý breh Jordánu, pásmo Gazy a ďalšie pohraničné arabské územia. Bezpečnostná rada OSN prijala 22. novembra 1967 rezolúciu č. 242, zdôrazňujúcu neprípustnosť získavania území vojnou a požadovala stiahnutie izraelských ozbrojených síl z okupovaných území. V rokoch 1970 - 1971 museli Palestínčania po ťažkých bojoch opustiť územia Jordánska a väčšina z nich sa presunula na územie Libanonu. Ten vznikol ako štát s prevahou arabských kresťanov. Hoci je medzi Palestínčanmi pomerne veľa kresťanov, väčšinu tvoria moslimovia. Príchod palestínskych utečencov na územie Libanonu viedol nakoniec k občianskej vojne medzi tamojšími kresťanmi a moslimami.

Právo na vlastný štát
V rezolúcii Rady bezpečnosti OSN č. 338 z roku 1973 a v rezolúcii Valného zhromaždenia OSN č. 3 236 z novembra 1974 bolo uznané právo palestínskeho národa na vytvorenie vlastného štátu. Za výlučného reprezentanta Palestínčanov bola uznaná Organizácia pre oslobodenie Palestíny na čele s Jásirom Arafatom. V roku 1982 Izrael vpadol na územie Libanonu a zaútočil na tamojšie palestínske utečenecké tábory. Vyhladzovacie akcie v táboroch Sabra a Šatila pobúrili svetovú verejnosť. Ešte väčší ohlas mala tzv. intifáda. Deviateho decembra 1987 sa v izraelskom meste Aškelon stala dopravná nehoda. Nákladné auto zabilo štyroch Palestínčanov a deviatich zranilo. Auto vraj riadil príbuzný židovského obchodníka, zabitého v pásme Gazy. Po palestínskych utečeneckých táboroch sa táto verzia šírila rýchlosťou blesku. Nasledovali útoky na izraelských vojakov, hádzanie kameňov, zápalných fliaš, ojedinele aj streľba. Palestínčania vstupovali do štrajkov, bojkotovali izraelský tovar, pálili izraelské zástavy a všade vešali palestínske vlajky. Rozsah povstania prekvapil aj Organizáciu pre oslobodenie Palestíny, ktorej vedenie sa po vyhostení z Libanonu uchýlilo do Tuniska.
Pätnásteho novembra 1988 bol formálne vyhlásený palestínsky štát, ktorý mal zahŕňať západný breh Jordánu, pásmo Gazy a východnú časť Jeruzalema. Prezidentom sa stal J. Arafat a diplomaticky ho uznala väčšina štátov sveta. Madridská konferencia v roku 1991 o problematike Blízkeho východu nakoniec vyústila do priamych rokovaní medzi izraelskou a palestínskou delegáciou. Tieto zväčša tajné rokovania pokračovali aj v ďalšom období. Od januára 1993 sa konali v nórskom hlavnom meste Oslo. Po ôsmich mesiacoch dospeli obe strany k dohode o vytvorení obmedzenej palestínskej samosprávy na Západnom brehu Jordánu a v pásme Gazy.

Palestínsky múr
Dohody z Oslo vychádzajú z rezolúcií Rady bezpečnosti OSN č. 242 a 338, ktoré žiadajú:
- plné uznanie práva druhej strany na existenciu,
- odchod izraelskej armády z okupovaných území, konkrétne z pásma Gazy a oblasti Jericha, následný vznik palestínskej samosprávy s obmedzenými právomocami: napríklad vlastná ozbrojená polícia, kontrola nad vnútornou bezpečnosťou, školstvom, zdravotníctvom a sociálnymi záležitosťami, právo rokovať s cudzími mocnosťami v ekonomických otázkach, záležitostiach oblastného rozvoja, kultúry, výchovy a vedeckej činnosti, Izrael si ponechal právo kontrolovať zahraničnú politiku a obranu.
V januári 1996 sa uskutočnili na palestínskych územiach prvé slobodné voľby do orgánov samosprávy. Za prvú smrtiacu ranu celému mierovému procesu je považovaná vražda izraelského premiéra Rabina židovským fanatikom v novembri 1995 v Tel Avive. Voľby v máji 1996 vyhrala v Izraeli pravicová strana Likud a premiérom sa stal oponent dohôd z Oslo Benjamin Netanjahu. Počas vlády Likudu mierový proces prakticky stagnoval. Nádej priniesli až izraelské voľby v roku 1999, v ktorých zvíťazila Strana práce a premiérom sa stal Ehud Barak, ktorý sa o rok neskôr stretol s Jásirom Arafatom v americkom Camp Davide. Samit sa však skončil neúspešne. Na jeseň roku 2000 vypukla druhá intifáda a Baraka vystriedal opozičný Ariel Šaron. Ten bol podľa vlastných zmien ochotný v záujme mierového rokovania zlikvidovať niektoré židovské osady na okupovanom palestínskom území. V roku 2006 však upadol do kómy a na poste premiéra ho vystriedal Ehud Olmert.
V novembri 2004 Jásir Arafat zomrel a vo vedení Organizácie pre oslobodenie Palestíny ho nahradil Mahmúd Abbás bez charizmy a vplyvu svojho predchodcu. Voľby na území palestínskej samosprávy v roku 2006 vyhralo radikálne hnutie Hamas, ktoré neuznáva právo Izraela na existenciu.
Pre budúce mierové rokovanie existujú dve mimoriadne ťažko riešiteľné otázky: Jeruzalem, ktorý obe strany považujú za svoje hlavné mesto, a palestínski utečenci dodnes žijúci v utečeneckých táboroch v biednych podmienkach. V roku 2003 začal Izrael stavať múr, ktorý by mal oddeliť územia obývané Palestínčanmi od území obývaných Židmi. Medzitým pokračuje poľutovaniahodné správanie Izraelu k palestínskemu obyvateľstvu. To reaguje zúfalými teroristickými činmi, na ktoré Izrael reaguje krvavými odvetnými akciami s katastrofálnymi následkami. V súčasnosti sa mierové úsilie o riešenie palestínskej otázky nachádza na mŕtvom bode.