Reprodukcia: archív

Dobrovoľníci pri obrane Slovenska

Ani po vzniku ČSR sa Maďari nechceli vzdať nášho územia

Vojtech Kárpáty

Hoci Československá republika vznikla 28. októbra 1918, aj po tomto dátume územie Slovenska stále zostávalo pod priamym maďarským vplyvom. Armáda mladého štátu ho preto začala vojensky obsadzovať.

Maďarsko síce navonok deklarovalo ochotu podvoliť sa výsledkom a nariadeniam mierovej konferencie v Paríži, ale v praxi naďalej odmietalo takmer vo všetkých regiónoch Slovenska odovzdať politickú a správnu moc novej československej vláde. Na území, kde maďarská armáda nemohla bojovať proti prichádzajúcim čs. oddielom priamo a otvorene, materiálne podporovala regionálne maďarské polovojen­ské teroristické oddiely, útočiace na prichádzajúcu československú brannú moc i na slovenské civilné obyvateľstvo, otvorene podporujúce ČSR a hlásiace sa k novej republike.

Slovenská politická reprezentácia si rýchlo začala uvedomovať národnostný nepomer v čs. dobrovoľníckych ozbrojených útvaroch oslobodzujúcich Slovensko od zvyškov maďarskej politickej a vojenskej správy. Aj samotní Slováci začali pociťovať zodpovednosť za oslobodzovací boj i skutočnosť, že musia priniesť svoj podiel obetí pri oslobodzovaní svojej vlasti od stáročných maďarských utláčateľov.

Garda slovenskej slobody
Základom a prvou slovenskou dobrovoľníckou formáciou bola Garda slovenskej slobody (GSS), ktorej prvý zberný a výcvikový tábor vznikol v Uherskom Hradišti. Hlavným organizátorom a veliteľom GSS sa stal štábny kapitán Ľudovít Šimko. Už 24. novembra 1918 bol v Uher­skom Hradišti na Morave založený osobitný výbor pre výstavbu GSS, ktorý vydal výzvu k slovenským vojakom, ktorá okrem iného obsahovala nasledovné výzvy: „Bratia Slováci! Staňte si pod slovenské zástavy a vstúpte do novej Gardy slovenskej slobody. Po štvorročnom utrpení voláme vás zasa do boja, do ktorého nás ženie maďarské barbarstvo. Tomuto boju ide o to, aby slovenský národ nestal sa obeťou zúrivcov a lotrov, ktorí nám idú siahať na život, na náš majetok a naše práva." Táto výzva, ktorú podpísali za dočasnú slovenskú vládu Dr. Pavel Blaho, Dr. Ivan Dérer a za zakladajúci výbor GSS jeho šesť členov, bola vo forme plagátov alebo letecky rozširovaných letákov distribuovaná do slovenských miest a dedín. Zakladajúci výbor GSS sa obrátil osobitnou výzvou aj na národné rady a obecné výbory, aby poskytli všemožnú podporu propagačnej a náborovej akcii získavania dobrovoľníkov do GSS. Okrem žiadosti o spoluprácu vysvetľoval podstatu myšlienky organizovania slovenských dobrovoľníckych oddielov: „Nebezpečenstvo hrozí našej novej, krvou skropenej vlasti, štátu československému; zriadenie tohto štátu vyžaduje pomoc každého povedomého Slováka; bezpečnosť životov a majetkov potrebuje našich vlastných síl. Nečakajme všetko od bratov Čechov, nespoliehajme sa vo všetkom len na ich pomoc. Pomôž si sám, i Boh ti pomôže. Pre túto naliehavú príčinu povinní sme sebe, rodu i celej našej veci, zriadiť si Gardu slovenskej slobody." Pražské hlavné velenie čs. armády potvrdilo že organizovanie GSS sa uskutočňuje v rámci smer­níc Ministerstva národnej obrany (MNO) a zároveň ponechalo kpt. Ľ. Šimku vo funkcii jej veliteľa.

S Maďarmi nič nechceme!
Do polovice decembra 1918 zo západného a časti stredného Slovenska prišlo do výcvikového tábora GSS v Uherskom Hradišti viac ako 800 vojakov - dobrovoľníkov a 30 dôstojníkov. Už po dvoch týždňoch od zverejnenia prvej náborovej výzvy bol vytvorený 1. poľný prápor Slovenskej slobody. Jeho 600 vojakov a poddôstojníkov a 21 dôstojníkov bolo organizovaných v jednej guľometnej a štyroch peších stotinách. Tento prápor odišiel po zložení prísahy a slávnostnej prehliadke 15. decembra 1918 na Slovensko. Pri príležitosti jeho nasadenia v bojovom pásme vydal Zakladajúci výbor GSS, ktorý sa premenoval na Veliteľstvo Gardy slovenskej slobody, vydal svoju druhú deklaráciu, v ktorej sa vrátil k viacerým dôvodom a príčinám existencie samostatných slovenských ozbrojených formácií. Zároveň analyzuje propagandu Maďarov a maďarónov, ktorí by sa chceli pokúsiť udržať Slovensko v rámci maďarského štátu: „Maďari a iná háveď, ktorá nikdy po slovensky nehovorila a všade len krv nášho ľudu cicala, obracajú sa teraz na slovenský ľud a volajú: neopúšťajte Uhorsko! To je už neskoro. Tisícročná krivda je zničená, staré barbarstvo je zabité a nové klamstvá našich vrahov sú odstránené. Slováci ožili. My, Slováci, sme už Uhorsko opustili a stali sa členmi Československej republiky, kde našou rečou naše záležitosti slovenské si budeme vybavovať. S Maďarmi nič nechceme a ani s ich tisícročnou vlasťou nechceme mať nič." Prvý prápor Slovenskej slobody po príchode do Popradu zaisťoval priestor Kežmarok - Veľký Slavkov. Dve stotiny práporu boli dislokované vo Veľkom Slavkove a Mate­jovciach.

Odkrojiť z územia chceli aj Poliaci
Pokusy získať územie na úkor ČSR urobilo koncom roka 1918 aj Poľsko, keď vyslalo svoje vojenské oddiely cez Podolínec na Kežmarok. Po výzve, aby opustili slovenské územie, sa Poliaci stiahli. Hlavným dôvodom bolo hlásenie ich vyjednávačov o sile čs. vojska (dva prápory, dve stotiny, pancierový vlak a dve delostrelecké batérie) v tejto oblasti a jeho pripravenosti k útoku. Kežmarok bol obsadený 1. práporom Slovenskej slobody 18. decembra 1918 a jedna jeho stotina bola poslaná do Podolínca. Nový útok poľských agresorov z 21. decembra 1918 Prvý prápor Slovenskej slobody odrazil a aj napriek príchodu poľských posíl (prápor z Nového Targu) prinútil útočníkov z Poľska ustúpiť do Spišskej Starej Vsi. Zo Spiša postupoval 1. prápor Slovenskej slobody údolím Hornádu cez Margecany do Košíc. Pri Margecanoch narazil prápor na silnú maďarskú obrannú líniu, ktorú sa mu podarilo spolu s 30. streleckým plukom sústredeným útokom 28. decembra 1918 prelomiť. Maďari ustúpili do Košíc a čs. jednotky obsadili ešte v ten istý deň Margecany a Obišovce a 29. decembra 1918 Košice. Prvý prápor Slovenskej slobody zostal v Košiciach až do 12. januára 1919, keď bol prevelený do Prešova.

Počet slovenských dobrovoľníkov sa každým dňom zvyšoval. Teraz do náhradného práporu Slo­venskej slobody, ktorý bol presunutý 20. decembra 1918 do Ružomberka, prichádzali Slováci z Oravy, Spiša i stredného Slovenska. Za krátky čas tak bolo možné skončiť výstavbu 2. práporu Slovenskej slobody a 27. decembra 1918 ho vyslať cez Margecany do Prešova. V polovici januára 1919 dostal prápor za úlohu strážiť severné pohraničné pásmo s Poľskom, v línii Orlov - Bardejov. V náhradnom prápore Slovenskej slobody bolo ešte viac ako 400 slovenských dobrovoľníkov, z ktorých bol po doplnení v prvej polovici januára 1919 dobudovaný 3. prápor Slovenskej slobody a nasadený ako pohraničná jednotka v pohraničnom úseku okolia Medzilaboriec. Práve toto teritórium bolo častým cieľom výpadov ukrajinských polovojenských skupín.

Prvý slovenský pluk
Všetky tri spomínané dobrovoľnícke prápory Slovenskej slobody boli 20. januára 1920 zlúčené a vznikol z nich I. slovenský pluk so sídlom v Prešove. Pluk mal v čase svojho vytvorenia 1 924 vojakov a poddôstojníkov a 67 dôstojníkov. Ako doplňovací rezervoár I. slovenského pluku slúžil Náhradný prápor Slo­venskej slobody, ktorý sa neskôr rozčlenil na náhradné stotiny.

S ďalším náborom slovenských dobrovoľníkov však MNO napriek pozitívnym skúsenostiam v ďalšom období nerátalo. Predstava ministerstva bola dobudovať náhradné armádne telesá podľa teritoriálneho zemského princípu, ako za Rakúsko-Uhor­ska. Národne uvedomelá a disciplinovaná personálna základňa mala byť použitá pri výstavbe týchto náhradných armádnych telies československej brannej moci na Slovensku. Prvý pluk Slovenskej slobody bol rozpustený podľa troch osobitných výnosov MNO z roku 1919. Výnosy boli uverejnené v rozkaze Zem­ského vojenského veliteľstva (ZVV) v Košiciach č. 7056 prez. z 11. marca 1919. Po rozpustení bol pluk rozdelený do trinástich stotín, ktoré pridelili náhradným práporom peších plukov a ná­hradným rotám streleckých práporov. Biela plukovná vlajka s vyšívanými zemskými znakmi Čiech, Moravy, Sliezska a Sloven­ska, ktorú venoval I. slovenskému pluku Národný výbor Nového Mesta nad Váhom, bola po rozpustení pluku odovzdaná do úschovy ZVV v Košiciach.

Po niekoľkomesačnom období konsolidácie vnútorných pomerov a stabilizácie politického a správneho systému ČSR, prišla na mladý československý štát ešte jedna ťažká skúška v podobe vojenského útoku maďarských boľševikov a ich snahy znovu pripojiť územie Slovenska k Ma­ďarsku. Prekvapujúco prudký a rýchly maďarský útok na stredné a východné Slovensko si vyžiadal vznik nových slovenských dobrovoľníckych formácií.

Zbor turčianskych dobrovoľníkov
Prvý nábor slovenských dobrovoľníkov do boja proti maďarským boľševickým útočníkom bol vyhlásený ešte 10. júna 1919 v Turčianskom Sv. Martine. Výsledkom prvej výzvy bol príchod stovky mužov, ktorí však už pre svoj vysoký vek neboli spôsobilí aktívnej vojenskej služby v bojovom pásme. Po troch dňoch sa náborová akcia zopakovala a zásluhou martinského evanjelického farára Miloša Rupelta bola pre túto akciu získaná aj miestna slovenská mládež. Dobrovoľníci si dali sami meno Zbor turčianskych dobrovoľníkov (ZTD). Zo 150 dobrovoľníkov a dvoch dôstojníkov bola zostavená prvá stotina, ktorá sa po krátkom výcviku v Kremnici presunula 15. júna 1919 do Hronskej Breznice, odkiaľ prešla peším pochodom nasledujúceho dňa do Banskej Štiavnice. Jednotka bola iba čiastočne uniformovaná a okrem osobitnej dobrovoľníckej legitimácie bol pre jej príslušníkov identifikačným znakom osobitný odznak na ľavý rukáv, ktorý tvoril štít s iniciálami STD (starým pravopisom Sbor turčianskych dobrovoľníkov) nad dvojkrížom na troch vrchoch.

Druhá slovenská dobrovoľnícka skupina ZTD sa formovala od 10. do 20. júna 1919 v Kremnici, kde bolo takmer 100 jej členov použitých ako bezpečnostná a strážna služba v meste a okolí. Päťdesiat mužov z tejto skupiny bolo vyslaných 16. júna 1919 ako posila za prvou jednotkou ZTD do Banskej Štiavnice. Ešte v ten istý deň, keď prišla posila, vyrazili turčianski dobrovoľníci spolu so stotinou 1. práporu 10. streleckého pluku cez Sv. Anton a Prenčov do obce Nemce. Pri Sv. Antone však narazili na silný maďarský protiútok, ktorý na jeden deň zastavil ich postup. Po obsadení Prenčova sa ZTD stiahol do obce Sv. Anton, kde zotrval do 24. júna 1919. Vybraní dobrovoľníci, ktorí ovládali maďarčinu, boli použití ako výzvedná služba pre veliteľstvo čs. 2. divízie v tyle boľševických maďarských vojsk v meste Levice a jeho okolí. Za mimoriadnu odvahu bol osemnásťročný študent Milan Kvorka vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918 a povýšený do hodnosti desiatnika. Úplne uniformovaný a dozbrojený bol ZTD až začiatkom júla 1919 v Lučenci a už 12. júla 1919 sa aktívne zúčastnil útoku na Salgótarján. V tomto pásme bol ZTD poverený až do 12. septembra 1919 strážnymi úlohami. Následne bola táto jednotka 13. septembra 1919 presunutá do Lučenca a demobili­zovaná.

Jánošíkova družina
Na výzvu ministra s plnou mocou pre správu Slovenska a po dohode s príslušným ZVV sa organizovali slovenskí dobrovoľníci z turčianskej, spišskej, šarišskej, zvolenskej a liptovskej župy, kde náborové akcie viedli v spolupráci s jednotlivými obcami župné úrady. Minister pre správu Slovenska Dr. Vavro Šrobár vo svojej výzve zo 17. júna 1919 vyzýval Slovákov z odvodových ročníkov 1877 - 1891 a 1899 - 1900, aby sa dobrovoľne prihlásili do Jánošíkovej družiny v Ružom­berku. Výsledok akcie nebol taký úspešný ako začiatkom roku 1919, pretože veľa slovenských dobrovoľníkov bolo už v rámci náhradných vojenských telies preložených na Moravu a do Čiech. Napriek ťažkostiam mala Jáno­šíkova družina začiatkom júla 1919 už 232 dobrovoľníkov, ktorí nepodliehali povinnej vojenskej službe, a 12 dôstojníkov. Prechod 1 500 slovenských vojakov z českých a moravských posádok MNO nepovolilo. V rámci Jánošíkových družín boli zorganizované dve stotiny, ktorých výcvikom boli poverení inštruktori 21. pešieho pluku. Po svojom definitívnom personálnom zostavení bola Jánošíkova družina pridelená k západnej armádnej skupine a svoj výcvik dokončila v tábore v Hlohovci. Nebola však zámerne aktívne bojovo nasadená a koncom roku 1919 bola zaradená do 8. pohraničného práporu, ktorý tak získal označenie Jánošíkova družina.

Dobrovoľnícka družina Slovákov
Po výzvach bratislavských patriotických a národných organizácií, uverejnených v miestnej a regionálnej tlači, sa prihlásilo z Bra­tislavy a okolia viac ako 200 slovenských dobrovoľníkov do boja proti maďarským agresorom. Uniformy, výstroj a výzbroj dostali od náhradného práporu 72. pešieho pluku v Bratislave a zároveň získali svoje definitívne označenie - Dobrovoľnícka družina Slovákov (DDS). V prvej etape výstavby mala DDS dve stotiny, po početnom doplnení sa štruktúra rozrástla na štyri stotiny. Po skončení organizačných prác bola DDS presunutá 15. júla 1919 do Dunajskej Stredy a vystriedala na pozíciách prápor peších delostrelcov z Bratislavy. Slovenskí dobrovoľníci z 1. a 2. stotiny boli zaradení k 2. delostreleckej stotine v Du­najskej Strede a k 3. stotine v Šamoríne. Organizačnými a dislokačnými zmenami však bolo spôsobené, že DDS prestala existovať ako samostatná vojenská jednotka a jej jednotlivé stotiny slúžili ako personálne doplnenie ostatných plukov a útvarov. Neprišla preto počas svojej existencie do priameho ozbrojeného konfliktu s maďarskými agresormi a vykonávala bežnú strážnu službu na demarkačnej línii.

Fotografie:
Mobilizačný plagát slovenských dobrovoľníkov z rokov 1918 - 1919.

Pohľadnica s vlasteneckým motívom z obdobia bojov dobrovoľníckych oddielov proti maďarským a poľským agresorom, ohrozujúcim suverenitu mladej ČSR.