Res publica

Pavel Kapusta

„Druhé kolo volieb bude prelom vo vnímaní, čo dokáže urobiť prezident tejto krajiny pre občanov tejto krajiny." To je jedna z viet, ktorými zaplavila dojatá opozičná kandidátka na prezidentku SR Iveta Radičová v onú volebnú noc televízny a rozhlasový éter. Slovné spojenie „táto krajina" použila nespočetnekrát a dala tým jasne najavo, že štát, ktorého hlavou túži byť, jej nestojí ani za to, aby ho nazývala menom.
Názvu Slovensko sa Iveta Radičová cieľavedome vyhýba odjakživa. Presvedčená čechoslovakistka, kozmopolitka a zakladateľka pobočky sorosovskej Nadácie otvorenej spoločnosti bola už od začiatku 90. rokov napojená na americké finančné toky. V čase, keď vrcholil boj o štátoprávne usporiadanie, spoluorganizovala iniciatívu Za spoločný štát, vzniknuvšiu ako reakcia na vtedajšie snahy národne uvedomelej inteligencie o zvrchované postavenie slovenského štátu. Samostatnosť Slovenska bola pre ňu nočnou morou a verejnosť sa snažila pred ňou varovať rôznymi hrôzostrašnými víziami. Vtedy vyriekla aj nasledovnú vetu: „Samostatný slovenský štát nikdy nemôže byť iný ako fašistický." Nevedno, či týmto slovám vtedy aj sama verila, jednoznačne ju však v boji o kreslo prezidenta Slovenskej republiky morálne diskvalifikujú.
Ľuďom, ktorí si napriek mediálnym masážam zachovali zdravý rozum a úsudok, nie je ťažké si predstaviť, akým spôsobom a v čí prospech by asi vykonávala prezidentskú funkciu tá pani s falošným úsmevom, ktorej preafektovaný hlas dnes na nás útočí zo všetkých strán. Iveta Radičová je typickým produktom médií, tak ako kedysi jej stranícky šéf. Ak by mediálne kvapky zabrali, jej zvolenie za prezidentku by bola rovnako naivná a zlá voľba, ako bol Dzurinda v roku 1998. A s podobne katastrofálnymi dôsledkami.