Foto: Pavel Kapusta

Cena štátnosti

Roman Hofbauer: Federálna krava nedojila po bratsky

Ľudovít Števko, Pavel Kapusta

Patrí k tým osobnostiam, ktoré nielen prežívali, ale priamo tvorili naše nové dejiny, ktoré mnohí súčasníci neskôr nazvali hviezdnymi chvíľami Slovenska. Bol porevolučným primátorom Bratislavy i dlhoročným poslancom Národnej rady SR. Ako poslanec Federálneho zhromaždenia hlasoval za rozdelenie ČSFR, ako prvý minister dopravy, spojov a verejných prác druhej Slovenskej republiky budoval svoj rezort „na zelenej lúke" - tak ako všetci jeho kolegovia vo vláde Vladimíra Mečiara. Hoci sa o veci verejné stále živo zaujíma a dokonca písomne komunikuje aj s členmi terajšej vlády, dnes už v aktívnej politike nie je. Pred voľbami v roku 2002 sa už preňho - na rozdiel od mnohých bohatých podnikateľov - nenašlo miesto na poslaneckej kandidátke HZDS, ktoré v roku 1991 spoluzakladal. O pol roka na to z Mečiarovej strany odišiel. Motívom bolo preňho neakceptovateľné konanie predsedu HZDS, ktorý bez vnútrostraníckej diskusie a predchádzajúceho osobného rozhovoru odstavil na vedľajšiu koľaj osemnásť popredných, zakladajúcich členov HZDS. Expolitik a publicista Roman Hofbauer.

Dnes si málokto uvedomuje, čo predchádzalo rozdeleniu federálneho Československa, koľko to stálo úsilia a zložitých rokovaní. Ako sa pozeráte po šestnástich rokoch existencie Slovenskej republiky na toto obdobie?
S českou stranou sme naozaj rokovali často. Spočiatku to boli všeobecné témy usporiadania vzájomných vzťahov, ale vývoj ukázal, že takáto cesta nie je schodná, pretože slovenské predstavy sa s českými diametrálne rozchádzali a kompromis nebol možný. Treba uznať, že pozitívnu úlohu pri rokovaniach zohral popri Vladimírovi Mečiarovi Václav Klaus. Bol to jeden z mála českých politikov, ktorý postrehol, že Slovákom nejde o to, aby sa handrkovali o nejaké detaily, ale že im principiálne ide o postavenie Slovákov a Slovenska ako štátoprávneho subjektu.

V tých začiatkoch rátalo s možnosťou rozdelenia Československa aj vplyvné zahraničie?
To je veľmi vážna otázka. Svetová scéna, ktorá pripravovala aj novembrový prevrat v Československu, nazývaný nežná revolúcia, mala celkom inakší scenár. Pre československú budúcnosť boli pripravované vybrané osoby na čele s Havlom a jeho garnitúrou. Zrazu sa im to celé rozsypalo, vývoj nabral iný smer. Medzi tým, čo sa plánovalo a neuskutočnilo a medzi ďalšími zámermi atlantických stratégov vznikla malá časová medzera. Tú sme využili v náš prospech a z ČSFR vznikli dva nové štáty.

Aké boli podľa vás predstavy či plány atlantických stratégov?
Boli to veľmi jednoduché predstavy. Stačí, keď sa pozrieme na Balkán, ako to tam vyzeralo. V tomto smere boli veľmi zaujímavé postoje Václava Klausa, ktorý si bol vedomý, že spomenutá časová medzera, akési mocenské vákuum, potrvá krátko, a preto je nevyhnutné, aby sa slovenská a česká strana dohovorili na rozumnom riešení. Keby sme to neurobili, veci by za nás vyriešili iní a celkom iným spôsobom.

Znamená to, že rozdelenie Československa bolo v réžii Václava Klausa?
Určite nielen v jeho réžii. Môžem s istotou povedať, že Vladimír Mečiar úprimne chcel slovenskú štátnosť a v tom duchu konal. Scenár rozdelenia nenapísal ani Klaus, ani Mečiar, vytváral sa priebežne počas maratónu rokovaní až do posledného dejstva, ktorým bolo rokovanie v Tatranskej Lomnici.

Ako sa na proces, ktorý po voľbách v roku 1992 jednoznačne spel k rozpadu federácie, pozeralo zahraničie?
Svojím spôsobom ich to zaskočilo. Mohol som si to overiť v Spojených štátoch, kde som bol so skupinou slovenských politikov, ktorá tam prezentovala Slovensko ako budúci štát. Išlo o rokovania vo Washingtone, v New Yorku aj na najvyšších miestach Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu, kde sme takpovediac testovali, aké šance má tento štát na samostatnú existenciu. Všetci nás od samostatnosti odhovárali, pretože atlantická aliancia mala záujem na udržaní federácie. Predstavitelia štátneho departmentu USA sa proti suverenite Slovenska stavali absolútne kategoricky, napríklad Madeleine Albrightová. Zbigniew Brzezinsky bol zdržanlivejší, hovoril, že to nie je šťastné riešenie, ale ak príde k rozdeleniu, je potrebné, aby oba štáty vzájomne spolupracovali s Európou a štátmi Severoatlantickej aliancie..

Od rokovaní sa na Slovensku prešlo k ráznejším krokom. Najprv sa v Slovenskej národnej rade schválila Deklarácia o zvrchovanosti a potom aj Ústava Slovenskej republiky. Čo však predchádzalo schvaľovaciemu procesu týchto dokumentov? Aká bola slovenská politická scéna?
V tejto súvislosti sa často porovnáva vznik prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 - 1945 so súčasnou Slovenskou republikou, ale bola to diametrálne odlišná atmosféra. Prvá republika bola dielom diktátu - Tiso nemal inú možnosť. Kým pri vzniku prvej republiky roku 1939 bola jednoznačná spolupráca politických strán, tak pred rokom 1993 sa vynorilo množstvo strán a skupín, ktoré boli proti vzniku Slovenskej republiky. Nenaplnili sa tak optimistické očakávania, že všetky slovenské politické subjekty budú celkom prirodzene presadzovať slovenské záujmy. Obrovským sklamaním a prekvapením aj pre katolícku cirkev bol negativistický postoj KDH, ktoré vzniklo ešte skôr ako VPN, a čo je málo známe, za prítomnosti amerických poradcov. KDH zlyhalo na celej čiare - bolo proti slovenskej štátnosti aj proti prijatiu slovenskej ústavy, čiže vystupovalo proti záujmom vlastného národa. V tomto kráčalo ruka v ruke s VPN aj s maďarskými politickými stranami.

Ako si vysvetľujete postoje KDH? Z čoho pramenili?
Poviem to otvorene: KDH prezentovalo vo svojej praktickej politike veľa prvkov pripomínajúcich slobodomurárske hnutie. V tom čase sa na Slovensku zakladali pobočky všetkých veľkých slobodomurárskych lóží a prichádzali k nám ich predstavitelia zo západnej Európy. Z vtedajšej tlače je známe, s kým sa stretávali a kto figuroval na zverejnených fotografiách.

Môžete uviesť nejaké meno?
Napríklad Ján Čarnogurský.

Ak hovoríme o istých prvkoch politiky KDH - prejavujú sa aj teraz?
Zdá sa, že Ján Čarnogurský svoje vtedajšie stanoviská prehodnotil. On je pragmatická osobnosť. To, že sa prispôsobuje danej situácii a daným vzťahom, nie je nič prekvapujúce. Je to profesionál, vzdelaný a múdry človek, lenže jeho negatívna rola v boji o slovenskú štátnosť je poľutovaniahodná. Nedá sa to zatajiť ani vymazať.

Prvé roky novovzniknutej Slovenskej republiky boli dosť ťažké, čo vyplývalo z nerovnoprávneho delenia majetku. Tu ťahali Slováci za kratší koniec. Nedalo sa tomu zabrániť?
Nedalo. Na príčine bola nerovnoprávna podstata federácie - veď takmer všetky generálne riaditeľstvá podnikov a ďalšie ústredné orgány či archívy sa nachádzali v Prahe. Rozvrstvenie priemyslu bolo za federácie také, že slovenské závody produkovali polotovary a finalizácia výroby bola v Čechách. Federálna krava nedojila po bratsky - mlieko na Slovensko prichádzalo po kvapkách a do Čiech tieklo prúdom.

Ale české médiá a politici začiatkom 90. rokov neustále opakovali, že Česi na Slovákov doplácajú...
Dokonca hovorili o „českom peniazovode", čo bol, prirodzene, nezmysel. Peniazovod bol, ale fungoval opačne. Uvediem príklad anomálie: centrála ropovodnej siete, ktorá prechádzala výlučne slovenským územím, nebola na Slovensku, ale v českom podniku Benzinol Praha, ktorý podliehal českému ministrovi hospodárstva. Nie federálnemu. Ani jedna koruna nešla zo Slovenska do federálnej kasy, kde by sa zisky delili, ale do kasy českej. To je odpoveď na otázku, kde Česi za federácie brali obrovské financie na výstavbu takých nákladných projektov ako bolo pražské metro. Ešte pred delením majetku česká strana rýchlo pretransformovala Československú námornú dopravu a Československé aerolínie na akciové spoločnosti a chladnokrvne ich sprivatizovala do českých rúk. De iure sa podobné transakcie nedali napadnúť. Takto fungovala federácia. Ale cena vlastnej štátnosti sa nedá vyjadriť v korunách ani v dolároch. Je prakticky nevyčísliteľná.

Spornou otázkou po rozdelení federácie bolo aj prisvojenie si československej vlajky českou stranou. Bolo do zmluvy o vyrovnaní zahrnuté aj používanie štátnych symbolov?
Jeden z posledných ústavných federálnych zákonov stanovil, že obe strany sa zaväzujú nepoužívať symboly federácie. Česi vzápätí bez mihnutia oka porušili tento zákon tým, že vyhlásili čekoslovenskú vlajku za štátnu vlajku Českej republiky. Bolo to veľmi čudné, pretože modrý klin na federálnej zástave symbolizoval Slovensko, Česko nikdy nemalo v heraldike modrú farbu. Je to paradoxné, ale Česi nemali takmer do poslednej chvíle vyjasnené, ako sa bude volať ich štát. Vznikla groteskná situácia: ako minister dopravy a pôšt som rozhodoval o emisii poštových známok a s českou stranou sme sa dohodli, že urobíme spoločnú poštovú známku oboch nových republík s vyobrazením Karlovho mosta, ale zámer nakoniec zlyhal na tom, že česká strana sa nevedela dohodnúť, či má byť na nej napísané Čechy, Čechie, Česko či Bohémie. Uvažovali až o dvanástich variantoch. Pýtali sa ma: „Ako ste na Slovensku ďaleko s názvom štátu?" Odpovedal som: „My v tom máme úplne jasno - vždy sme boli Slovensko a budeme sa teda volať Slovenská republika."

Spoločná známka teda nikdy nevyšla?
Vyšla, lenže nebola spoločná. Stala sa raritou pre zberateľov, pretože je na nej Karlov most a nápis Slovenská republika. Nedalo sa to zmeniť, rytina už bola zhotovená. Tento prípad tiež dokumentuje svojráznosť delenia federácie.

Niektorí politici a časť čechoslovakisticky orientovanej inteligencie Mečiarovi zazlievali, že súhlas na vytvorenie samostatného štátu nedali občania v referende. Nový rok 1993 - prvý deň samostatnej Slovenskej republiky však ľudia vítali s nadšením. Na bratislavskom Námestí SNP tancoval sedemdesiattisícový dav. Podobne to bolo aj v iných mestách. Nebola to odpoveď kuvikom, ktorí predpovedali krach Slovenska?
Pamätám sa na výrok istého českého politika, že Slováci pôjdu do troch týždňov kolenačky prosiť Čechov o obnovenie federácie. V televíznej relácii Co týden dal Bubílková s Černým chrlili urážlivé, zosmiešňujúce bonmoty na adresu Slovákov. Keď toto počúval a videl ktorýkoľvek slovenský občan, ktorý ani nemusel byť príliš národne uvedomelý, musel sa zákonite uraziť. Takáto česká propaganda mala opačný účinok, aký chcela vyvolať. Ľudia sa presviedčali, že nie je dobré naďalej žiť v spoločnom štáte.

Hovorili sme o tom, že situácia po vzniku Slovenskej republiky bola zložitá. Nielenže sme nemali vytvorenú štátnu správu, ale nemali sme ani peniaze na chod štátu. Museli sme predať tabakový priemysel, aby sme mohli v prvých mesiacoch existovať. Vy ste boli ministrom v prvej vláde samostatného Slovenska, ako ste vnímali takpovediac z „prvej frontovej línie" tieto neisté časy?
Ťažisko problému spočívalo v tom, že Slovensku chýbali profesionáli. Hádam sme boli len traja ministri, ktorí predtým pracovali v exekutíve. Vyznať sa vo finančných tokoch štátu bol pre mnohých veľký problém. Našťastie sme mali schopného šéfa Národnej banky Slovenska Mariána Tkáča, ktorý v tom vedel chodiť. Zaujímavý bol vývoj Sergeja Kozlíka. Pracoval v orgánoch vlády a ako boli naňho postupne kladené bremená, on sa pod ich ťarchou nezrútil, ale rástol. Bol to jeden z pozitívnych príkladov, ako s pribúdajúcimi úlohami vyrastali naslovovzatí odborníci. Najväčšie problémy boli s financiami. Otázkou bolo, kde ich získať s najmenšími stratami pre Slovensko. Nemohli sme predať energetiku, ťažký priemysel a kľúčové odvetvia, ale zhodli sme sa, že najmenej bolestivou bude strata spomenutého tabakového priemyslu, lebo cigarety sa doviezť dajú, ale všetko ostatné sotva. Tabakový priemysel sa teda rýchlo speňažil, veď v štátnej kase takmer neboli peniaze. V Nemecku sa podpísala zmluva s podmienkou, že platba bude keš a vzápätí sa lietadlom previezli do Bratislavy zinkasované peniaze. Samozrejme, bola to utajená akcia, pretože ak by to preniklo na verejnosť, bola by to možno katastrofa. Ľudia, ktorí vtedy sedeli vo vláde, nezištne brali na seba nejedno riziko.

Pred aj po vzniku Slovenskej republiky sa súbežne diala aj zmena spoločenského systému, v ktorej sa pri politických aj ekonomických rozhodnutiach urobili chyby. Ktoré z chýb sa podľa vás nemali stať?
Prechod na iný systém nebol vždy šťastný. Napríklad téza o tom, že poľnohospodárstvo je zbytočná príťaž, že budeme dovážať lacné produkty. Špičkové slovenské poľnohospodárstvo sa nechalo zhumpľovať, rozkradnúť, zdemolovať. Čarnogurského téza obnovy gazdovstiev s kravičkami a políčkami bola v čase, keď celý svet kráčal iným smerom, doslova zhubná. Československé poľnohospodárstvo bolo dovtedy na vysokej úrovni, vo všetkých rozhodujúcich produktoch sme boli sebestační.

A kupónová privatizácia?
To bol druhý diablov vynález, ktorý umožnil rozbitie veľkých priemyselných podnikov a ich odovzdanie do rúk kšeftárov. Hochštapleri sa zmocnili fabrík, predali stroje, vytunelovali ich bez toho, aby platili splátky do Fondu národného majetku. Nakoniec vydrancované podniky vrátili štátu späť ako vypitvané kurčatá. Dalo by sa uviesť nespočetné množstvo takýchto prípadov. Bola to obrovská chyba, že sa to v počiatočnom štádiu nezastavilo.

Existencia Slovenskej republiky sa nestretávala len s pochopením. V niektorých domácich kruhoch a mienkotvorných médiách sa prejavovala nostalgia za Československom a odpor proti slovenskej vláde...
Vždy ma ohromovala nenávisť proti vlastnej vláde a nepretržité útoky na ňu. Nech ktorýkoľvek minister čokoľvek navrhol, okamžite sa objavili štyria „mudrci", ktorí ho škandalizovali, zosmiešňovali, znosili pod čiernu zem. Väčšina tlače bola jednoznačne v cudzích rukách, nepracovala v prospech Slovenska, ale proti nemu. A tak je to doteraz.

Vyfabrikované protivládne kauzy rástli ako huby po daždi. Čo vás v tejto hektickej dobe najviac nahnevalo?
Stačí si pripomenúť, akým spôsobom bola Mečiarova vláda položená na lopatky. V boji proti nej sa argumentovalo hlúposťami. Jedným z najväčších nezmyslov bolo, že Mečiar chce ukradnúť Markízu, preto ju v Záhorskej Bystrici strážili, dokonca ju dopredu oplakávali redakčné plačky. Neviem si predstaviť, ako by si mohol Mečiar strčiť pod sako televíziu Markízu a ujsť. Bola to írečitá slovenská hlúposť na kvadrát a ľudia jej uverili. Druhou slovenskou hlúposťou bolo, že ľudia, dokonca aj vysokoškolsky vzdelaní, uverili sľubom známeho politického podvodníka o dvojnásobných platoch. Žasol som, veď dvojnásobné mzdy predpokladajú dvojnásobnú kapacitu štátu a tá sa nevytvorí počas jedného víkendu. Žiaľ, občianska pospolitosť sa vždy nedrží sedliackeho rozumu. Ďalšou hlúposťou, či skôr trestuhodnou vecou, bol výpredaj zlatého imania štátu, jeho strategických podnikov, pod ktorý sa podpísali Brigita Schmögnerová a Ivan Mikloš. Tzv. privatizačný poradca dostal pol miliardy korún len za sprostredkovanie predaja Slovenských telekomunikácií, výnosného podniku, ktorý mal po zdanení ročný zisk jeden a pol miliardy korún. A tak by sa dalo hovoriť ďalej o ľuďoch, ktorí nevedome i vedome poškodzovali vlastný štát. Považujem to za zločin a tí, čo o tom rozhodovali, sú zločinci.

Nakoniec sa občianska pospolitosť chytila sedliackeho rozumu a spočítala to Dzurindovej garnitúre vo voľbách. Ešte predtým však Slovensko vstúpilo do Európskej únie a ako jeden z prvých postsocialistických štátov splnilo podmienky na prijatie eura. Je tu však nedoriešený problém Lisabonskej zmluvy. Bolo prijatie tohto dokumentu slovenským parlamentom správnym krokom?
Vstupom do EÚ Slovensko naplnilo svoje ambície, aby bolo v rovnocennej pozícii so susednými štátmi. Treba to brať tak, že sme realisti, nežijeme v nejakom izolovanom svete, žijeme v Európe. Lisabonská zmluva je však spornou záležitosťou, lebo jej odsúhlasením štát rezignoval na celý okruh vládnych aj parlamentných kompetencií. Navyše, obsah zmluvy bežný občan nepozná, lebo nebola zverejnená. Takéto utajovanie nepovažujem za správne.

K Lisabonskej zmluve zaujal podobný postoj český prezident Václav Klaus...
S Klausom si občas vymieňam korešpondenciu. Klaus je suverénny prezident, ktorý v prvom rade obhajuje české záujmy. A svoje názory vyjadruje vecne a brilantne.

Na margo finančnej krízy, ktorá lomcuje súčasným svetom, premiér Robert Fico vyslovil zaujímavú myšlienku, že kríza bola pripravená a vyvolaná s cieľom prerozdelenia svetového bohatstva. Je to celkom iný pohľad na vec, ako má Ivan Mikloš and company. Čo si o tom myslíte?
Robert Fico sa vyprofiloval na dobrého politika, vysoko prerástol svoje okolie, ale zdá sa mi, že nerastie jeho zázemie, ktoré sa uberá iným smerom ako samotný predseda vlády. Pokiaľ ide o jeho názor na finančnú krízu, súhlasím s ním, že bola spustená zámerne. USA disponujú najväčším počtom odborníkov, finančníkov, ekonómov, laureátov Nobelových cien. Okrem toho v Spojených štátoch sídli Svetová banka, Medzinárodný menový fond, FED, teda inštitúcie, ktoré majú kontrolovať a riadiť obeživo. Vari laureáti Nobelových cien a menované inštitúcie nevedeli, čo príde? Čo robia teraz Američania, je pozoruhodné: tlačia celé vagóny dolárov, ktoré smrdia infláciou ako hrom. Onedlho budú môcť nimi podkurovať.

Kríza sa ešte len začala a niet na svete takého ekonóma, ktorý by vedel povedať, kedy sa skončí. Je to mrzuté a nepríjemné, ako napokon aj iné nepríjemnosti, prichádzajúce zo zámoria...
Mám z toho ešte jeden nepríjemný pocit. Keď som bol v Spojených štátoch, tak som sa asi hodinu rozprával so Zbigniewom Brzezinským o koncepcii národnej obrany. Brzezinsky sa netajil tým, že Amerika ako veľmoc má povinnosť riadiť vojenské, finančné a hospodárske stratégie sveta. Za kľúčovú oblasť označil Kaspickú panvu, ktorá musí byť ovládaná USA, pretože je nespravodlivé, aby jeden štát disponoval takýmito zdrojmi. A prístupovou cestou ku kaspickým zdrojom je Afganistan. Preto je tam vojna, preto tam mašírujú aj naši vojaci.

Keď hovoríme o vojakoch, prišlo mi na um staronové pomenovanie - polovojenské jednotky, ktoré v štáte tolerovali nestabilné alebo organizovali totalitné režimy. U nás to boli kedysi Ľudové milície, u južných susedov je to dnes Maďarská garda, ktorá bola síce oficiálne zakázaná, ale je isté, že neformálne bude fungovať ďalej. Budapešť - priamo i prostredníctvom SMK - uplatňuje proti suverénnemu Slovensku agresívnu politiku, rozdúchavajúc neopodstatnené národnostné vášne. Naposledy sa týkali školského zákona a geografických názvov v učebniciach vlastivedy pre maďarské školy na Slovensku. Nemáte pocit, že tu zbytočne ustupujeme Maďarom?
Ale áno, mám. Geografické názvy v maďarčine predsa nie sú malicherná vec - tu ide o to, vnútiť verejnosti, že toto je v prvom rade maďarské územie, nie slovenské. Je poľutovaniahodné, že slovenská strana sa so všetkými nezmyselnými požiadavkami vážne zaoberá a analyzuje ich. Aké sú vlastne tie vžité zemepisné názvy? Mám doma mapu Uhorska a tam má aj najzapadlejšia slovenská dedina od čias maďarizácie zaužívané maďarské pomenovanie. Požiadavky tohto typu budú zrejme eskalovať. Po geografických názvoch v učebniciach vyrukuje SMK s tým, aby boli aj dopravné značenia v maďarčine, aby slovenskí občania maďarskej národnosti na Slovensku náhodou nezablúdili. Je neuveriteľné, že maďarské geografické názvy poslanci parlamentu implantovali do slovenského zákonodarstva. Večer som si ľahol do postele v Bratislave a ráno som sa zobudil v Pozsony.