Foto: SITA

Za oponou

V rumunskom Sedmohradsku v septembri nelegálne vyhlásili maďarskú autonómiu

Ľudovít Števko

Historický úspech, ako nazval toto víťazstvo Marek Maďarič, má však trpkú príchuť ťažko vybojovaného zápasu s fanatickým protivníkom, pre ktorého je každá zaslúžená porážka novou krivdou. Táto patologická črta maďarskej politiky, živená deväťdesiatročnou posttrianonskou ranou, si nájde nové zámienky na útok. Maďarsko bolo na strane porazených po prvej i druhej svetovej vojne, prehralo so Slovenskom spor o Gabčíkovo-Nagymaros, prehralo aj ničotný virtuálny spor o slovenský jazykový zákon. Maďari, hoci majú v zahraničí vplyvnú loby, prehrávajú na medzinárodnom poli práve pre svoj tradičný spôsob uvažovania, zakotvený v 19. storočí.

Klamný pocit
vyvoleného národa s osobitným civilizačným poslaním v strednej Európe, ktorý pestuje maďarská výchova v každej generácii od kolísky, je pre súčasnú Európu trápnou príťažou. Svetový kongres Maďarov tento zakorenený pocit výnimočnosti maďarského národa opiera o akýsi neoverený výrok Theodora Roosevelta, bývalého prezidenta USA, ktorý v roku 1910 pred maďarským parlamentom vraj uviedol: „Toto je moja príležitosť, aby som vyjadril vďaku maďarskému národu za hrdinstvo, s ktorým bránil európsku civilizáciu s mečom v ruke takmer tisíc rokov."
Originál Rooseveltovho prejavu nikto nikdy nevidel, ale podľa petície Svetového kongresu Maďarov z roku 2008 má to byť jeden z 11 dôvodov na revíziu „nespravodlivej Trianonskej zmluvy". Na margo tejto smiešnej sentencie treba povedať, že Theodor Roosevelt bol pôvodným povolaním historik a musel vedieť, že Maďari hrdinsky nebránili pred barbarmi z východu ani len svoju krajinu, pretože v roku 1541 po obsadení Budínskeho hradu osmanskými vojskami sultán Sülejman pripojil tak-mer celé uhorské územie obývané Maďarmi k tureckej ríši. Hrádzu proti tureckým nájazdom tvorilo Slovensko, ktoré sa na 150 rokov stalo teritoriálnou základňou uhorskej štátnosti. V tureckých prameňoch z tých čias sa Slovensko označovalo ako „tót vijálet"- slovenský štát. Pamätným dôkazom „maďarského hrdinstva brániaceho európsku civilizáciu" je dnes oslavovaný šarišský župan František Rákoczi II., ktorý bol vlastne tureckým kolaborantom, lebo v tureckých službách viedol tzv. protihabsburské povstanie, zdieral ľud, raboval a pálil slovenské dediny. Tomuto mužovi postavili v Košiciach bronzovú sochu v nadživotnej veľkosti ako dar maďarského ministerstva kultúry.

Glorifikácia pochybných hrdinov
a mýty namiesto dejín boli príznačné pre viaceré nacionalistické štáty v období pred druhou svetovou vojnou a počas nej. Najmarkantnejším príkladom bolo hitlerovské Nemecko, Mussoliniho Taliansko a Horthyho Maďarsko. Kým štáty novej Európy po vojnovej kataklizme odsúdili svojich fašistických pohlavárov, Maďarsko tak neurobilo a po rokoch previezlo pozostatky svojho hrdinu, zakladateľa maďarského protofašizmu Horthyho z cudziny a pochovalo ich s veľkou pompou v Budapešti. Kus toho dobyvačného horthyovského Maďarska, ktorého stále živý symbol vpochodoval ako okupant do Košíc na bielom koni na čele maďarských honvédov, pretrváva v hlavách a srdciach mnohých Maďarov za Dunajom i veľkou mlákou. Áno, história nie je vždy učiteľkou národov, môže byť aj prostitútkou.
Kauza jazykového zákona, táto, podľa Lipšica okrajová záležitosť, má historické pozadie, ako každý spor, ktorý vedú Maďari so svojimi susedmi - Slovákmi, Rumunmi a Srbmi. To, že sa má na južnom Slovensku hovoriť aj po slovensky, je urážkou maďarského národa, lebo vraj toto územie bolo odtrhnuté od Maďarska Trianonskou dohodou roku 1920 a Parížskou zmluvou roku 1947. Iným slovníkom - Felvidék, ktorý vo Viedenskej arbitráži prisúdil Hitler Maďarom, ukradli Slováci po 2. svetovej vojne. Pravdaže, Maďarom nejde iba o Felvidék, ale aj o Podkarpatskú Rus, rumunské Sedmohradsko a časť Srbska. Podľa Svetového zväzu Maďarov umelé povojnové štáty ako „Československo, Rumunsko a Juhoslávia nikdy nemali občanov, hranice alebo históriu a vďačili za svoju existenciu mocnostiam v úzadí, ktoré mlčky prehliadali násilnú asimiláciu a etnické čistky maďarského obyvateľstva na týchto územiach".
Súčasťou tohto pokriveného pohľadu na nedávnu históriu, bez štipky sebareflexie a pomenovania príčin zániku tzv. Veľkého Maďarska, je aj doznievajúci, nezmyselný spor o slovenský jazykový zákon, olemovaný maďarskými lžami. Ak KDH, vyhláseniami Daniela Lipšica a ťažením Anny Záborskej proti jazykovému zákonu na pôde europarlamentu, nevidí tieto súvislosti, svedčí to o takej istej politickej slepote tohto subjektu ako hlasovanie proti Deklarácii o zvrchovanosti a proti Ústave SR.
Spor o jazykový zákon je len zdanlivo malou epizódou v slovensko-maďarských vzťahoch. Za oponou lživej demagogickej kampane, v ktorej sa naplno angažoval tandem Csáky - Duray, sa skrýva snaha uviesť pred svetom „pádne dôvody" na vyhlásenie autonómie. Radikalizmus kalvínskeho biskupa Tökésa v Rumunsku a radikalizmus lídrov SMK má totožné ciele. V Sedmohradsku sa ich darí Tökésovi napĺňať zatiaľ aspoň symbolicky. Nelegitímna teritoriálna autonómia na území Rumunska bez súhlasu rumunského parlamentu je od soboty 12. septembra skutočnosťou. Nová hymna a zástava „nového štátu", ako aj nový prezident Maďarskej národnej rady v Sedmohradsku László Tökés predstavujú po Kosove novú provokáciu na Balkáne, s ktorou sa musia Rumuni vyrovnať, pretože ide o flagrantné porušenie ich ústavy. Na Slovensku sa o tom nehovorí ani nepíše.
Na vyhlásenie autonómie na Slovensku a v Srbsku riadené z Budapešti sa ešte len čaká. O novom prezidentovi Maďarskej národnej rady vo Felvidéku a o jeho viceprezidentovi pre stratégiu nebudú nijaké pochybnosti.