Foto: archív

Revolúcia pokračuje

Päť desaťročí s Fidelom

Peter Greguš

Od jednej nadvlády k druhej
Kým krajiny Latinskej Ameriky sa oslobodili spod španielskej nadvlády v rokoch 1820 - 1824, Kubu sa Španielom darilo zachovať ako svoju dŕžavu až do 90. rokov 19. storočia. Hoci sa protišpanielsky odboj začal v roku 1868, Španielom sa niekoľko ráz podarilo Kubáncov poraziť. Vo februári 1895 vypuklo nové celonárodné povstanie pod vedením revolučného básnika José Martího. V septembri 1895 Ústavodarné zhromaždenie vyhlásilo odtrhnutie sa od Španielska a vytvorenie Kubánskej republiky. Španielska vláda vyslala na ostrov silnú armádu (okolo 300-tisíc vojakov), ktorá sa dopúšťala takých strašných krutostí, že nijaký Kubánec si už neželal pokračovanie doterajšej nadvlády.
Pätnásteho februára 1898 v havanskom prístave vybuchol americký krížnik Maine. Existujú tvrdenia, že výbuch spôsobili sami Američania, no tento incident bol dôvodom, že USA vyhlásili vojnu Španielsku. V decembri 1898 Španielsko podpísalo s USA mierovú zmluvu, kde sa vzdalo nárokov na Kubu. Od 1. januára 1899 nastolili USA na Kube okupačný režim. Kubánska národnooslobodzovacia armáda bola rozpustená. Kubánsky parlament musel v júni 1901 prijať zákon (tzv. Plattov dodatok), že Kuba nikdy neuzavrie s inou krajinou takú dohodu, ktorá by sa nezlučovala so záujmami Spojených štátov amerických, dokonca USA získali právo kedykoľvek na Kube vojensky intervenovať a americká armáda dostala právo užívať vojenskú základňu Guantánamo. Americká armáda na Kube intervenovala napríklad v rokoch 1906 a1909.

Castrovo víťazné ťaženie
Kubánska ekonomika sa ešte v 80. rokoch 19. storočia sústredila na pestovanie cukrovej trstiny a výrobu cukru. Hlavným odberateľom sa ešte počas španielskej nadvlády stali USA. Vývoj na Kube bol podobný ako v iných latinskoamerických krajinách; ak bol zvolený za prezidenta niekto, kto nevyhovoval záujmom USA, zvrhol ho vojenský prevrat. Piateho septembra 1933 takýto prevrat uskutočnil Fulgencio Batista, ktorý sa na nasledujúce štvrťstoročie stal faktickým vládcom Kuby. Najprv odmietal prevziať vedúcu politickú funkciu, no podľa jeho želania sa v rokoch 1934 až 1940 vystriedalo šesť prezidentov. Hoci bola opozícia kruto prenasledovaná, Batista uskutočnil niektoré sociálne reformy. Prezidentom sa po prvý raz stal v rokoch 1940 - 1944. Potom ho vystriedali iné hlavy štátu.
Po 2. svetovej vojne začal na Kube miešať karty ktosi ďalší - americká mafia. Na Kube sa začali pre Američanov otvárať luxusné nevestince a herne. Pokus vlády regulovať ekonomickú krízu podľa pokynov z USA vyvolal v krajine silné opozičné hnutie. V júni 1952 sa mali konať prezidentské voľby, no nekonali sa, Batista v marci 1952 uskutočnil ozbrojený štátny prevrat.
Najvýznamnejšou opozičnou silou proti diktátorskému režimu sa stala skupina študentov a intelektuálov, ktorú viedol mladý právnik Fidel Castro. Dvadsiateho šiesteho júla 1953 sa pokúsili o útok na kasárne Moncada v Santiagu de Cuba, čo malo byť signálom k všeobecnému povstaniu v krajine. Útok sa nepodaril, no Castro sa pred súdom dokázal obhajovať tak účinne a presvedčivo, že získal rozsiahlu podporu verejnosti. Dostal tak iba malý trest a ten si ani nemusel odpykať. Odišiel do exilu do Mexika. Samozrejme, neuspokojil sa so statusom politického exulanta a v zahraničí pripravoval nové povstanie. Druhého decembra 1956 sa ním vedený partizánsky oddiel vylodil v provincii Oriente a v pohorí Sierra Maestra sa postupne rozrástol na povstaleckú armádu. Castrova armáda získavala čoraz širšiu podporu po celej krajine. V noci na 1. januára 1959 sa Castrove vojská priblížili k hlavnému mestu Havane, na čo diktátor Batista ušiel z krajiny. Následný generálny štrajk zabránil, aby sa k moci dostala vojenská junta.

Politické oteplenie
Castrov pokrokový národný a sociálny program (rozdelenie pôdy bezzemkom a vyvlastnenie veľkých amerických spoločností) vyvolal nepriateľskú reakciu amerických podnikateľských kruhov. Prezident Eisenhower podľahol ich tlaku a začal proti Kube uplatňovať politiku hospodárskych sankcií a ekonomického embarga. Castro našiel pochopenie a pomoc pri Sovietskom zväze, ktorý bol okrem iného ochotný zabezpečiť odbyt kubánskeho cukru a dodávať Kube zbrane. Castro, hoci dovtedy nemal komunistické presvedčenie, sa postupne začal prikláňať a hlásiť k marxizmu. Hovorí sa, že sa tak stalo pod vplyvom jeho spolubojovníka a pravej ruky Che Guevaru, ktorý bol radikálnym marxistom. Neskôr sa s Castrom nepohodli, Che Kubu opustil a nakoniec zahynul pri operácii CIA v Bolívii. Eisenhowerov následník, prezident Kennedy, sa nechal tajnou službou CIA presvedčiť, že väčšina Kubáncov nesúhlasí s Castrovým režimom a schválil plán invázie kubánskych emigrantov do oblasti Zátoky svíň v apríli 1961. Tento pokus sa skončil fiaskom, no zároveň sa preukázala zjavná účasť USA na tejto akcii. Kuba sa so Sovietskym zväzom zblížila aj vojensky.
V októbri 1962 vypukla v súvislosti s rozmiestnením sovietskych rakiet na Kube kríza, ktorá mohla prerásť do jadrovej vojny medzi vtedajšími superveľmocami. Kríza sa nakoniec skončila kompromisom: ZSSR stiahol jadrové rakety a USA sa zaviazali, že na Kubu nezaútočia. Napriek závislosti Ostrova slobody, ako Kuba sama seba nazýva, od Sovietskeho zväzu Castro občas dával najavo, že jeho režim je v rámci svetového komunistického hnutia čímsi originálnym, čo môže byť výzvou pre krajiny tretieho sveta.
Keď na konci minulého storočia zanikli v Európe režimy, ktoré boli pod vedením Sovietskeho zväzu, a z mapy sveta sa stratil aj samotný Zväz sovietskych socialistických republík, na Kube neprišlo k významnejším otrasom. Existujú tam síce disidenti, ale tí nemajú rozhodujúci vplyv. Nakoniec k istému politickému otepleniu predsa len prišlo: keď Fidel Castro ochorel, moc prevzal jeho brat Raul. Ten uskutočnil celý rad zmien. Kubánci si už môžu kupovať počítače, majú dostupnejší internet, môžu si prenajímať autá. Nevyužitú pôdu si môžu od štátu prenajímať súkromníci a pripravuje sa reforma migračného zákona, ktorá uľahčí možnosti opustiť krajinu. Tieto zmeny sa však netýkajú podstaty kubánskeho politicko-spoločenského zriadenia.
Dnes je realitou to, čo by ešte pred pár rokmi bolo ťažko predstaviteľné: skupina vplyvných krajín Latinskej Ameriky dáva Kube otvorene najavo svoje sympatie a priateľstvo. Aj súčasná politika Európskej únie ku Kube sa líši od izolacionistických snáh USA - medzi Kubou a EÚ sa rozvíjajú rozsiahle ekonomické styky. Ťažko je dnes robiť prognózy, ako sa bude ďalej situácia na Kube vyvíjať, no zdá sa, že tak skoro tam k zásadným zmenám nepríde. Skrátka, ako hovorí Fidel Castro, revolúcia pokračuje.

Fotografia:
Z bývalého právnika sa stal revolucionár a neskôr hlava kubánskeho štátu.