V mene čistoty jazyka

Augustín Jozef Lang

Jednou z priorít kultúrnej politiky štátu je starostlivosť o jazyk ako o najvýznamnejšiu súčasť národného kultúrneho dedičstva. Aby sa jazyk stal jednotným dorozumievacím prostriedkom, treba ho definovať ako štátny jazyk. Prvé úvahy o prijatí legislatívnych opatrení na ochranu slovenčiny sa objavili už v 60. rokoch minulého storočia. K ich naplneniu neprišlo v dôsledku augustových udalostí v roku 1968.

Otázka zákonnej ochrany slovenčiny sa opäť stala aktuálnou až po spoločensko-politických zmenách v roku 1989. V tomto období vznikli hneď dva návrhy zákona o slovenčine. Jeden pochádzal z dielne Matice slovenskej, druhý na rokovanie parlamentu predložila vláda SR. SNR schválila druhý návrh. Ten pripúšťal ako druhý úradný jazyk aj češtinu, a tak sa po roku 1992 dostal do nesúladu s Ústavou SR, ktorá slovenčinu definuje ako štátny jazyk. Z tohto dôvodu Ministerstvo kultúry SR, ktoré nesie najväčšiu zodpovednosť za jazykovú politiku štátu, vypracovalo nový návrh právnej normy. Národná rada SR ju uzákonila 15. novembra 1995.

Existencia jazykového zákona nie je špecifikom Slovenskej republiky. Podobné zákony sú súčasťou mnohých vyspelých právnych systémov, v ktorých sa starostlivosť o štátny jazyk pokladá za prirodzenú povinnosť štátu. V Európskej únii majú osobitné právne normy upravujúce používanie štátneho jazyka napríklad Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Írsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Poľsko a Slovinsko. Podľa zákona má tak štátny jazyk prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky, a preto je štát povinný vytvárať podmienky na to, aby si ho každý občan mohol osvojiť slovom i písmom. Okrem toho je v ňom zakotvená aj starostlivosť štátu o vedecký výskum štátneho jazyka, jeho historického vývinu, miestnych a sociálnych nárečí, o kodifikáciu štátneho jazyka a zvyšovanie jazykovej kultúry. Jeho zmysel nie je v obmedzovaní práv pri používaní jazykov národnostných menšín, súbežne sa zabezpečuje starostlivosť aj o ne.

Prax jasne signalizuje, že sa zákon o štátnom jazyku neuplatňuje v potrebnej miere, najmä vo verejnom styku. Na každom kroku sme svedkami poklesu jazykovej kultúry. Časté je porušovanie ustálených noriem slovenského spisovného jazyka, nerešpektovanie platnej kodifikácie slovenčiny a neodôvodnené používanie cudzojazyčných výrazových prostriedkov (najmä anglicizmov a amerikanizmov) namiesto vhodných domácich výrazov. Registrujeme nedostatky vo výučbe slovenského jazyka a napokon aj slabej pozornosti, ktorá sa venuje spisovnej slovenčine v štátnej a verejnej správe, v médiách, pri šírení reklamy či distribúcii tovarov a služieb.

Súčasné znenie zákona umožňuje ministerstvu kultúry len upozorňovať porušovateľov na protiprávne konanie a žiadať jeho odstránenie, ale nedáva nijakú možnosť vymáhať nápravu. Preto MK SR pristúpilo k jeho novelizácii. Treba presnejšie vymedziť pravidlá výkonu dohľadu, posilniť právomoci dozorných orgánov (aj opätovným zavedením sankčných opatrení), definovať oprávnenia a povinnosti pracovníkov vykonávajúcich dohľad, ako aj kontrolovaných subjektov. Na zabezpečenie efektívneho dohľadu je potrebné, aby na dodržiavanie povinností vyplývajúcich zo zákona dohliadali popri ministerstve kultúry aj niektoré ďalšie štátne orgány podľa oblasti svojej pôsobnosti.

Opätovné zavedenie sankčných opatrení má vrátiť štátu páky, ktorými bude môcť zasiahnuť vo výnimočných prípadoch porušovania jazykového zákona. A práve bežné opatrenia, ktoré zabezpečia vykonateľnosť ustanovení zákona, majú prispieť k zníženiu počtu aj tých výnimočných prípadov.