Šikmá atrakcia

Najbližších 300 rokov by mala slávna veža v Pise vydržať

Pavel Kapusta

Ak by ste sa kohokoľvek opýtali, aká veža je najslávnejšia na svete, zrejme by odpovedal, že Babylonská. A hneď za ňou by sa v pomyselnom plebiscite určite umiestnila šikmá veža v Pise.

Prirodzene, jej šikmosť nebola staviteľmi plánovaná, práve tento hendikep ju však preslávil prakticky po celej zemeguli. Vďaka nej je 80-tisícové talianske mesto jednou z najznámejších turistických destinácií v krajine. Čulý turistický ruch sa tu rozvinul najmä po 2. svetovej vojne a hoci Pisa ponúka návštevníkom aj iné historické pamiatky, nebezpečne naklonená veža je magnetom číslo jeden. Práve vďaka nej vedľa mesta vyrástlo medzinárodné letisko, kde každú chvíľu pristávajú lietadlá z celého sveta, a na jej šikmosti slušne zarábajú tunajší hotelieri, majitelia reštaurácií a ďalší podnikatelia. Ročne sa príde na atrakciu pozrieť asi milión turistov. Pozrime sa však na unikátnu vežu a jej históriu bližšie.

Zakliata stavba
Stavba veže so zvonicou sa začala pod vedením architekta Bonanna Pisana už v roku 1174. Základom je kamenný prstenec vysoký tri metre s priemerom 15,5 metra. Keď veža dosiahla tretie poschodie a výšku 11 metrov, prstencová základňa sa naklonila asi o 15 centimetrov na sever. Príčinou bol nestabilný ílovitý podklad - miesto výstavby totiž ležalo na zasypanom koryte rieky. Architekt sa snažil vyrovnať sklon na štvrtom poschodí, nebol však úspešný, a tak sa výstavba prerušila. Nasledujúcich šesť desaťročí stála veža nedokončená. Ďalšie tri poschodia pribudli až v roku 1234 - architekt Giovanni di Simone ich dal urobiť v rovnakom štýle, v akom staval jeho predchodca. Tak vznikla základná veža v tvare valca. Medzitým sa práce zastavili pre vojnu. Pokračovalo sa opäť v roku 1272. Vtedy sa veža začala nakláňať na juh, preto stavbári predĺžili stĺpy. O šesť rokov sa nakláňanie zintenzívnilo, čo malo za následok opätovné prerušenie výstavby. Dlhé desaťročia sa zdalo, že veža je zakliata a nikdy sa už nedočká dokončenia. Chuť pokračovať našli až stavitelia v nasledujúcom storočí - v roku 1360 začali pod vedením ďalšieho architekta z rodu Pisanovcov Tommasa Pisana na vrchole budovať zvonicu. Štrnásť a pol tony ťažká veža sa pritom stále nakláňala smerom na juh. Z tohto dôvodu architekt urobil ešte niekoľko dôležitých geometrických úprav a stavbu dokončil. Vinou mäkkého podložia sa však sklon veže stáročiami zväčšoval.

294 schodov
Počas dvadsiateho storočia sa veža každý rok odklonila v priemere o 1,2 milimetra. V roku 1989 sa zrútila mestská veža v Pavii, na čo dala znepokojená talianska vláda uzavrieť aj vežu v Pise. Vzápätí padlo rozhodnutie o naštartovaní záchranných prác, ktoré zhltli až 30 miliónov dolárov. Znížením sklonu veže poverili britského profesora pôdnej mechaniky Johna Burlanda. Jeho úlohou bolo znížiť sklon z hrozivých päť a pol stupňa na päť. Spod základov stavby začali podľa jeho projektu záchranári pomaly ťažiť mäkké ílovité podložie. Základy budovy sa tak pomaly zosúvali do dutín a veža sa postupne vyrovnávala. Cieľom však nebolo vežu úplne vyrovnať, pretože mesto by tak stratilo hlavnú atrakciu, ktorá tu živí veľké množstvo ľudí. Stabilizácia veže bola úspešná aj vďaka jej mechanickému spevneniu v strednej časti. Opätovne ju sprístupnili 15. decembra 2001. Jeden z architektonických symbolov Talianska sa dnes odkláňa od zvislej osi o necelé tri metre.

Ak sa niekedy do Pisy vyberiete, pri prekonávaní 294 točitých schodov vnútri slávnej veže vašej pozornosti určite neunikne pocit, že vás to v dôsledku jej naklonenia nebezpečne ťahá na jednu stranu - až sa človek čuduje, že veža ešte stojí... Podľa statikov je však najbližších 300 rokov mimo nebezpečenstva. Pre istotu však správcovia pamiatky obmedzili počet návštevníkov na 30 v jednom turnuse. Tí si môžu z vrcholu vychutnať prekrásny výhľad na malebné historické mesto.

Fotografia:
Šikmá veža sa preslávila aj tým, že na nej fyzik Galileo Galilei, ktorý sa v Pise narodil v roku 1564, uskutočňoval merania a štúdiá o gravitácii a voľnom páde. V jej tesnom susedstve stojí chrám, čo ešte väčšmi zvýrazňuje jej naklonenie. Dnes má 55 metrov vysoká stavba z bieleho mramoru po zásahoch statikov rovnaký sklon, aký mala v roku 1810. Na prízemí sa do nej vchádza vchodovými dverami a na ďalších podlažiach sú galérie so stĺporadím. Všetky stĺpy sú zakončené hlavicami a polkruhovými oblúkmi, čo je typické pre románsky sloh.

Vytlačiť Poslať