Objaviteľ bájnej Tróje

Nadšenie Heinricha Schliemanna zmenilo mýtus na skutočnosť

Zuzana Makovská

Homérov epos o hrdinskom boji obliehanej Tróje v 18. storočí považovali len za vymyslenú bájku. Dobrodružná povaha a usilovnosť jedného nadšenca však dokázali zmeniť mýtus na realitu.

Len málo ľudí sa už v útlom veku nadchne pre určitú ideu. Ešte menej je tých, ktorým sa podarí svoj sen naplniť. Johann Ludwig Heinrich Julius Schliemann patrí medzi také výnimky.

Nemecký archeológ sa narodil 6. januára 1822 v meklenburskej dedine Neubukov ako syn pastora. Otec svojim deťom rozprával príbehy z Iliady, Odysey a Eneidy, ktoré boli všeobecne považované za rozprávky. Na malého Heinricha príbehy silne zapôsobili a prebudili v ňom záujem o históriu. Veľmi živo si predstavoval zničenie Pompejí alebo Trójsku vojnu. Veril, že Homérove eposy majú reálny základ, hoci jeho otec to v súlade s vtedajším všeobecným presvedčením popieral. Ako sedemročný dostal na Vianoce Dejiny sveta pre deti. Obrázok horiacej Tróje považoval za nesporný dôkaz, že naozaj existovala. Ak malo mesto skutočne také veľké hradby ako na obrázku, nemohli predsa zmiznúť bez stopy! Rozhodol sa, že Tróju nájde a všetkým dokáže, že naozaj existovala. Schliemann ako takmer 60-ročný napísal, že celá jeho neskoršia práca bola ovplyvnená dojmami z najútlejšieho detstva.

Šťastena mu žičila
Na dosiahnutie svojho cieľa sa začal hneď pripravovať. Už na gymnáziu napísal rozpravu o hlavných udalostiach Trójskej vojny v latinčine. Od trinástich rokoch si však musel začať zarábať na živobytie, pretože otec bol alkoholik a prepil faru. Heinrich musel odísť zo školy a nasledujúcich päť rokov od rána do noci pracoval v obchode so zmiešaným tovarom. Raz tam vošiel opitý študent a začal recitovať Iliadu. Verše Schliemannovi pripomenuli jeho detský sen a rozhodol sa urobiť všetko pre jeho dosiahnutie.

Na jeho splnenie nevyhnutne potreboval peniaze. V existenciu Tróje však v tom čase nik neveril, a tak mu bolo jasné, že si svoj výskum musí financovať sám. Vtedy sa podľa najrozšírenejšieho názoru dali veľké peniaze zarobiť len v Amerike. Vybral sa preto pešo do Hamburgu a nastúpil na loď smerujúcu do Venezuely ako upratovač kajút. Loď však v búrke stroskotala a pasažierom sa podarilo doplávať späť k holandským brehom. Namiesto odchodu do ďalekého sveta sa Schliemann stal v Amsterdame poslíčkom. Práca mu nezaberala veľa času, a tak sa v priebehu troch rokov naučil po holandsky, anglicky, francúzsky, španielsky, portugalsky a po taliansky. Jazykom sa venoval celý život, naučil sa ich až 25. Dva razy ho vypovedali z bytu, pretože údajne rušil susedov rečami, ktorým nikto nerozumie.

Vďaka vynikajúcim jazykovým znalostiam získal miesto v obchodnom dome Schröder & Cie. Popri práci sa dokázal zo starého kalendára naučiť aj po rusky tak rýchlo, že už o mesiac a pol písal pracovné listy v ruštine. Preto ho Schröder poveril založením filiálky v Petrohrade a vymenoval ho za jej riaditeľa. V januári 1846 odcestoval 24-ročný mladík do Ruska. Schliemannovi sa aj tu mimoriadne darilo. Okrem práce pre niekoľko nemeckých firiem si založil aj vlastnú, obchodoval s celým svetom a onedlho mal 50-tisíc rubľov. Stal sa tam veľmi známym a už po roku dostal ruské občianstvo.

Vtedy do jeho života zasiahla správa, že jeho brat, ktorého zlákala do Ameriky zlatá horúčka, ochorel v Kalifornii na týfus. Vybral sa za ním, ale nenašiel ho už živého. Cestu do Ameriky teda využil na znásobenie svojho majetku - skupoval zlato, poskytoval naň pôžičky a do Petrohradu sa vrátil so 100-tisíc dolármi a s ďalším, americkým občianstvom. Svoje financie hneď pustil do obehu počas Krymskej vojny a v priebehu roka ich zdvojnásobil. Zarábal doslova na všetkom: na dodávkach armáde aj na nedostatku v zázemí. Občas mu šťastena naozaj žičila - keď v prístavnom Klaipede vypukol požiar, zhorelo takmer celé drevené mesto okrem skladov, v ktorých mal svoj tovar Schliemann. Ten potom tovar vo všeobecnom nedostatku veľmi výhodne speňažil.

Zaslúžený úspech
Podnikania sa vzdal v roku 1858, ale svojho obchodného ducha nestratil - počas celého života dokázal každú príležitosť zužitkovať pre svoje ciele. V súkromnom živote nemal toľko šťastia. Jeho veľká láska z mladosti sa vydala za iného, a tak sa oženil s Ruskou Jekaterinou Petrovnou Lyžinovou. Ich manželstvo však nebolo šťastné, neskôr sa s ňou v Amerike rozviedol a oženil sa po druhý raz. Heinrich sa naplno realizoval len v práci, okrem nej nemal iné záľuby.

Kedysi chudobný chlapec mal teraz toľko peňazí, že mohol konečne kráčať priamo za svojím cieľom. Začal študovať literatúru, rozšíril si jazykové znalosti o gréčtinu a latinčinu. Dokonca absolvoval cestu okolo sveta - na doplnenie všeobecného vzdelania, keďže pre chudobu nedokončil štúdium na gymnáziu. Usadil sa v Paríži, ktorý bol preňho hlavným mestom vzdelanosti, a začal študovať archeológiu.

Do Grécka sa tak dostal až v roku 1868. Závery výskumu Itaky, Mykén a Iliady publikoval v roku 1869 vo svojom prvom archeologickom diele, dizertačnej práci Itaka, Peloponéz a Trója v starogréčtine. Získal za ňu doktorát na univerzite v Rostocku, ale jeho archeologické závery vedeckú obec nezaujali. Schliemann chápal, že svoju pravdu dokáže len objavením Tróje.

O dva roky neskôr sa vybral do Turecka hľadať vrch, na ktorom kedysi stálo bájne mesto. Riadil sa len Homérovými opismi v Iliade a Strabónovou Geografiou. Pahorok mohol byť vzdialený od pobrežia len v takej vzdialenosti, ktorú dokázali bojovníci prebehnúť na jeden raz. Vo väčšej vzdialenosti od mesta mal byť teplý a studený prameň, z ktorého vyviera Skamandros. Všetky podmienky spĺňal Hisarlik. Schliemann tu od roku 1871 kopal sedem rokov. Pracoval 16 hodín denne, zamestnával vyše sto robotníkov, ktorí premiestnili 350-tisíc kubických metrov zeme. Jeho námahu napriek všetkým predpokladom korunoval zaslúžený úspech: okrem mladších miest, z ktorých jedno označil za Tróju, sa prekopal až k predhistorickému mestu zo 4. tisícročia pred n. l. Objavil viacero objektov opisovaných Homérom - kamenné hradby, trosky kráľovského paláca, dlažbu širokej triedy aj základy Aténinho chrámu. Nálezy zhrnul na 880 stranách knihy Ílios, mesto a krajina Trójanov.

Objavenie Tróje sa stalo celosvetovou senzáciou. Schliemannove zásluhy boli nespochybniteľné, aj keď množstvo medených a zlatých šperkov, ktoré označil za Priamov poklad, boli v skutočnosti o tisíc rokov staršie. Bájna Trója totiž v skutočnosti pozostáva až z deviatich rôzne datovaných vrstiev.

Nová éra archeológie
Mnohí archeológovia ho kritizovali pre nevedecký prístup. Vraj pri vykopávkach poškodil niektoré vrstvy pamiatok a úmyselne ignoroval tie, ktoré sa nevzťahovali k Trójskej vojne. Niektorí z nich tvrdili, že neprofesionálne pospájal artefakty z rôznych čias a miest. Schliemann sa rozhodol, že jedinou dôstojnou odpoveďou bude pokračovanie vo vykopávkach.

Jeho ďalším cieľom sa stalo ukončenie sporov o mieste posledného odpočinku legendárneho Agamemnóna v Mykénach. Pri vykopávkach sa riadil len dielami antických dramatikov Aischyla a Euripida. Práce začal v roku 1876 a už o štyri mesiace objavil neďaleko Levej brány veľké pohrebisko - päť hrobov plných zlatých šperkov vrátane zlatej masky. Keďže ju považoval za Agamemnónovu masku, nálezisko omylom priradil k milétskej kultúre, hoci v skutočnosti je oveľa staršie. Predstavuje pozostatky mykénskej kultúry zo 16. storočia pred n. l. A tak Schliemann namiesto zamýšľaného objavu Agamemnónovho hrobu potvrdil existenciu mykénskej civilizácie. Tým sa dokázalo, že pri Egejskom mori bola kedysi staršia kultúra ako klasická, pritom však nemenej rozvinutá.

Na Kréte ďalej plánoval vykopať Knóssos, k práci sa však už nedostal. Po operácii ucha v Halle v novembri 1890 odcestoval do Neapolu, aby si prezrel nové vykopávky z Pompejí. Uškodil mu ostrý vietor a cestou k lekárovi odpadol, pričom aj ohluchol a onemel. Keďže vyzeral ako chudák, ktorý určite nemá čím zaplatiť liečbu, namiesto do nemocnice ho odviezli na strážnicu. Na druhý deň ráno 26. decembra 1890 zomrel.

Schliemannovi nemožno vyčítať nepresnosť datovaní nálezov. Jednou z úloh archeológie je práve korekcia podobných omylov.

Celý svoj život zasvätil svojmu cieľu - dokázať historickú pravdivosť Homérových eposov. Jeho objavmi sa začala písať nová éra archeológie - začal sa výskum mykénskej civilizácie, existujúcej v bronzovej dobe. Schliemannovo meno tak na dlhý čas zatienilo všetkých ostatných archeológov.

Fotografie:
Heinrich Schliemann chápal, že svoju pravdu dokáže len objavením Tróje.

Boj o Tróju, opísaný v Homérových eposoch, do konca 19. storočia považovali len za rozprávku pre deti.

Vytlačiť Poslať