Foto: TASR/AP

Krutosť víťazov

Za Osvienčimským procesom bol možno strach z nemeckej sebaľútosti

Marián Mišún

Všetky udalosti, údaje a osoby v tomto článku môžu byť zmanipulované a vymyslené. Ako jeho autor som vychádzal len z verejne dostupných kníh na slovenskom trhu, zaoberajúcich sa históriou nemeckého národa.

Koniec národného socializmu
V rokoch 1963 - 1966 sa vo Frankfurte nad Mohanom konali procesy s bývalými príslušníkmi dozorného personálu z koncentračného tábora v Osvienčime. Ako hlavný argument zdôvodňujúci Osvienčimský proces sa zväčša uvádza potreba spravodlivého potrestania nacistických zločinov. Každý, kto sa chce pokúsiť o pravdivé a komplexné pochopenie významu tohto procesu, musí pozorne sledovať mozaiku jednotlivých historických udalostí tak, aby ich mohol správne pospájať.

Všeobecne je zaužívané tvrdenie, že bezpodmienečnou kapituláciou nemeckých armád 8. mája 1945 sa skončila nacistická krutovláda a druhá svetová vojna v Európe.

Kapitulácia znamenala pre Nemecko úplné obsadenie cudzími armádami a koniec národnosocialistického režimu.

Okamžite po nemeckej porážke sa v rámci politickej premeny začali v krajine uplatňovať opatrenia slúžiace na očistenie verejného života od národného socializmu, tzv. denacifikácia.

Za počiatky denacifikácie možno považovať Norimberský proces z 20. novembra 1945, v ktorom boli spoločne s členmi najvyššieho vedenia vtedajšieho Nemecka kolektívne obžalované organizácie NSDAP, gestapo, Bezpečnostná služba (SD), SA, SS, ríšska vláda a Vrchné veliteľstvo wehrmachtu (OKW).

Spomedzi 22 obžalovaných bolo dvanásť odsúdených na trest smrti, sedem išlo do väzenia na obdobie od 10 rokov až po doživotie. Norimberský tribunál ďalej odsúdil ako zločinecké organizácie NSDAP, gestapo, SD a SS.

Po Norimberskom procese pre­bie­hala najprísnejšia denacifikácia v americkej okupačnej zóne, kde tak ako v ostatných zónach museli všetci, ktorých sa to týkalo, prejsť previerkami. Za definitívny koniec denacifikácie západných zón Nemecka možno považovať rok 1949, keď vyšli záverečné denacifikačné zákony.

Napriek tomu, že hlavným cieľom Spojencov po skončení 2. svetovej vojny bola snaha odsúdiť nemecký národný socializmus, už v roku 1946 vzniká Nemecká ríšska strana (DRP), ktorú možno považovať za pokračovateľku NSDAP. V prvých slobodných voľbách do spolkového snemu v roku 1949, napriek sťaženým povojnovým podmienkam - množstvo národných socialistov bolo pozatváraných, utieklo do zahraničia, alebo umrelo v zajateckých táboroch, získala DRP 1,8 percenta hlasov. To jej zabezpečilo 5 poslaneckých mandátov z celkového počtu 402. V roku 1949 sa od DRP odtrhla Socialistická ríšska strana (SRP), organizovaná na základe vodcovského princípu, verejne propagujúca národný socializmus. Pri voľbách do zemského snemu v roku 1951 získala SRP v Dolnom Sasku 11 percent a v Brémach 7,7 percenta hlasov. V roku 1952 však Spolkový ústavný súd SRP zakázal ako nástupnícku organizáciu NSDAP. Časť jej prívržencov prešla k DRP, ktorá sa v roku 1959 so ziskom 5,1 percenta v Rýnsku-Falci dostala do zemského snemu.

Premyslená propaganda
V roku 1964 prišlo v Hannoveri k zlúčeniu DRP s rôznymi nacionalistickými skupinami a k vzniku novej Národnodemokratickej strany Nemecka (NPD). V priebehu rokov 1966 až 1969 dosahovala NPD dobré výsledky, keď sa jej podarilo vstúpiť do parlamentov šiestich spolkových krajín. V roku 1969 sa NPD zúčastnila na voľbách do Spolkového snemu, v ktorých sa jej podarilo s podporou takmer 1,5 milióna nemeckých voličov dosiahnuť zisk 4,3 percenta hlasov. Všetko nasvedčovalo tomu, že takmer 20 rokov po 2. svetovej vojne sympatie Nemcov k národnému socializmu stále pretrvávali. V rokoch 1959 - 1960 v Nemecku opäť ožili protižidovské nálady a na stenách budov sa objavovalo množstvo hákových krížov.

D. Irving v Hitlerovej vojne hovorí: „Nakoniec, keď bolo Nemecko porazené, museli ... nepriatelia siahnuť k tým najtvrdším opatreniam masových súdov, konfiškácii a vyvlastňovaniu, internáciám a prevýchove, než sa podarilo semeno, ktoré Hitler zasial, vyhubiť." Zabrániť takému vývoju malo aj nemecké Spolkové ústredie pre vlastivednú službu, ktoré sa angažovalo v rokoch 1952 - 1963. Jeho prvoradou úlohou bolo vykonávať politickú osvetu medzi mladými Nemcami.

V súvislosti so začiatkom Osvienčimského procesu v roku 1963 treba upozorniť na fakt, že práve v tomto období získava novozaložená Národnodemokratická strana Nemecka (NPD) stále viac priaznivcov. Keďže išlo o stranu vychádzajúcu z ideálov národného socializmu, takýto vývoj sledovalo zahraničie s veľkou nevôľou. Práve tu sa objavuje jedna z hlavných príčin uskutočnenia Osvienčimského procesu, a to opätovný vzostup ideálov národného socializmu v Nemecku po 2. svetovej vojne.

Studená vojna
Geopolitický vývoj po 2. svetovej vojne spôsobil, že sa východoeurópske krajiny postupne dostávali pod vplyv Sovietskeho zväzu. Studená vojna sa výrazne prejavila práve v porazenom Nemecku. Paralelne so založením Nemeckej spolkovej republiky vzniká na území sovietskej okupačnej zóny Nemecká demokratická republika. V NSR tak stupňujúca protikomunistická propaganda začala pripomínať protiboľševickú propagandu z obdobia Tretej ríše. Treba pripomenúť, že bolo len pár rokov po vojne, a tak boli medzi ľuďmi stále živé Hitlerove a Goebbelsove výroky o boľševickom východnom nebezpečenstve.

K protiboľševickým náladám medzi Nemcami výrazne prispeli sovietske okupačné úrady. Všetky železničné, cestné a ne­skôr aj vodné cesty do Západného Berlína boli 24. júna 1948 odrezané. Západné sektory Berlína tak boli odstavené od elektrického prúdu, dovozu uhlia a potravín.

Nemecký antiboľševizmus výdatne živili aj udalosti počas ľudového povstania v Maďarsku v roku 1956, alebo v NDR, keď 17. júna 1953 sovietske vojská potlačili vzburu nemeckých robotníkov). Verejnosť sa dozvedala o neznesiteľných životných podmienkach nemeckých zajatcov v Sovietskom zväze. Nemci si stále viac uvedomovali krivdy, ktoré po vojne páchali víťazní Spojenci na nevinných nemeckých civilistoch (deportácie, znásilňovanie, rabovanie a vraždenie). Odhaduje sa, že celkovo bolo z pôvodných východonemeckých území a zo susedných krajín vyhnaných približne 12 miliónov Nemcov. Z nich v dôsledku neľudského zaobchádzania množstvo zahynulo.

Aj na základe toho mnohí Nemci chápali reparačnú dohodu z 10. septembra 1952 medzi NSR a Izraelom ako neopodstatnenú, keďže vyhnanie z domova, stratu majetku a smrť blízkych považovali za dostatočný trest.

O ukrutnostiach víťazov na nemeckom obyvateľstve sa môžeme dočítať v rôznej literatúre. Z hodnoverných správ je zrejmé, že po skončení 2. svetovej vojny mali napríklad nemecké deti v narýchlo vytvorených českých internačných táboroch horšie podmienky ako židovské deti v terezínskom gete.

Peklo v táboroch
V knihe Praha v tieni hákového kríža Ján B. Uhlíř a Ján Kalan opisujú dojmy poverenca ČNR Přemysla Pittera, ktorý nevinné nemecké obete zachraňoval v ozdravovniach mimo Prahy. Takto zaznamenal svoje dojmy z internačného tábora vo vinohradskej Raisovej škole: „Otvorilo sa nám peklo, o ktorom okoloidúci občania nemajú tušenie. Viac ako tisíc Nemcov, väčšinou žien a detí, bolo napchatých v školských triedach a pivniciach. Slamy nebolo, museli sedieť na holej zemi. Ani ľahnúť si nemohli. Chorí a zdraví, starci a deti sa tiesnili v neopísateľnej zmesi. Jeden z internovaných, nemecký lekár v špinavej zástere, ukázal na miestnosť, v ktorej mohol izolovať aspoň dojčatá. Ležia so zvraštenými tváričkami na školských laviciach, len kosť a koža, ako trpasličí starčekovia... Keď sme deti priviezli a rozložili na trávniku, vychudnuté a apatické, mysleli sme, že máloktoré vydrží. Náš ústavný lekár, sám žid, ktorý prešiel peklom Osvienčimu a Mauthausenu, sa div nerozplakal pri pohľade na tie živé mŕtvolky."

Podľa amerického veliteľa zajateckých táborov vo Francúzsku plukovníka Henryho W. Allarda bola životná úroveň v zajateckých táboroch v tylovej zóne americkej armády horšia ako v táboroch, v ktorých sústreďovali zajatých spojeneckých vojakov Nemci. Potvrdzujú to aj svedectvá mnohých nemeckých zajatcov. Medzi najotrasnejšie patrí rozprávanie Hermanna Blocksdorffa v zajateckom tábore v Sinzigu: „Skupiny po desiatich mužoch boli umiestnené v otvorenom priestore ako stredne veľká obývacia izba. Takto, bez strechy nad hlavou, sme boli nútení prežiť celé tri mesiace. Dokonca ani ťažko zranení nedostávali viac ako kúsok slamy. Na Rýne často pršalo, niekedy aj celé dni v jednom kuse, my sme však boli stále vonku. Ľudia umierali ako muchy. Potom sme konečne dostali prvý prídel potravín a prisahám Bohu, že neklamem - dostali sme jeden krajec chleba na desať mužov. Každý z neho dostal smiešne malý pásik. K tomu sme dostali polievkovú lyžičku sušeného mlieka, kávy, sušeného grapefruitového džúsu a jednu lyžičku cukru, to všetko pre desať mužov. Na jedného tak vychádzal pásik chleba a čajová lyžička sušených potravín. Tak to bolo po celé tri mesiace. Na ich konci som vážil 27 kilogramov."

(Dokončenie v budúcom čísle)

Fotografia:
Súdna sieň 20. decembra 1963 vo Frankfurte počas Osvienčimského procesu, najväčšieho súdneho procesu v dejinách Nemecka, týkajúceho sa genocídy, proti 22 bývalým dôstojníkom SS osvienčimského koncentračného tábora.