S Orbánom v pätách

Lepší národno-socialistický program by nevymyslel ani Hitler

Ľudovít Števko

Sándor Márai, maďarský literát, košický rodák, pôvodným menom Sándor Grosschmid svojho času povedal, že človek rozpráva len vo svojej materskej reči, v ostatných jazykoch konverzuje.

Vyslovil nespornú pravdu - ale ako by tento spisovateľ hodnotil ľudí, najmä súčasných predstaviteľov maďarských etnických strán na Slovensku, ktorí nabádajú svojich súkmeňovcov, aby nekonverzovali „v ostatných jazykoch", osobitne, ak medzi ne patrí slovenčina.

Plán útokov na Bratislavu
Je až neuveriteľné, ako Csáky, Duray i Bugár bránia svoj materinský jazyk tým, že nechcú, aby sa v Slovenskej republike občania dorozumievali štátnym jazykom, inými slovami, nechcú, aby si všetci, Slováci, Česi, Rusíni, Nemci, Chorváti či Rómovia a Maďari navzájom rozumeli. Bolo by absurdné, aby na Slovensku bolo povedzme jedenásť úradných jazykov. Preto je prirodzené, že len jeden jazyk môže spĺňať kritériá vzájomného dorozumievania - tak ako je v mnohonárodnostnej Amerike povinným úradným jazykom angličtina, vo Francúzsku francúzština, v Španielsku španielčina atď. Alebo je situácia v Maďarsku iná? Dožaduje sa hŕstka ešte neasimilovaných Slovákov, Slovincov, Nemcov, Rumunov, Rómov výlučného práva hovoriť v úradnom styku len svojím materinským jazykom? Nie je vari v Maďarsku štátnym jazykom len maďarčina? Prečo je slovenský jazykový zákon s demokratickým princípom dvojjazyčnosti stále tŕňom v očiach maďarskej politiky, ktorá za niekoľko desaťročí sofistikovane zdecimovala svoje menšiny na obyčajný národnostný symbol?

Maďarský nacionalizmus, ktorý prenášajú fideszácki a jobbikovskí europoslanci na európsku pôdu a zamorujú ním ovzdušie, dlhodobo páchne protislovenskou hystériou. Csanád Szegedi navrhuje v Európskom parlamente vylúčiť Slovensko z Európskej únie dovtedy, kým bude v tejto krajine platiť „rasistický zákon o štátnom jazyku". Možno by nemali nikoho vzrušovať slová mentálne neštandardného mladého muža, ktorý sa na rokovaní parlamentu viackrát predstavil v nacistickej uniforme Maďarskej gardy, keby jeho vystúpenie neodrážalo nálady maďarskej spoločnosti a maďarskej politickej elity, reprezentovanej jej budúcim premiérom Viktorom Orbánom.

Nespochybniteľný favorit aprílových volieb sa netají svojimi úvahami o zjednotení maďarského národa ponad hranice susedných štátov a podľa mnohých formulácií adresovaných slovenským Maďarom je jasné, že prvý krok za zjednotením maďarstva by mal viesť ponad slovensko-maďarské hranice. Orbánova pravá ruka, predseda zahraničného výboru Národného zhromaždenia Zsolt Németh už má pripravený plán útokov na Bratislavu. Pre noviny Népszabadság povedal: „Nebude inej cesty, len obnova akčnej jednoty a vrátenie veci na medzinárodnú pôdu... To nám môže pomôcť, že v rámci EÚ, alebo aj v Rade Európy by sa mohlo pokračovať vo vyvíjaní tlaku na Bratislavu. Bolo by veľkou chybou, keby maďarská diplomacia zastala u vysokého komisára OBSE." Nie je to nič nového, iba staré recepty a staré maďarské móresy. Už sa ani celkom dobre nevie prečo a či má takáto diplomacia vyhrážok reálne podklady, ide o to ukázať maďarskému národu, kto je v strednej Európe pánom. Z tohto Zsoltovho vyjadrenia sa nedá dosť dobre vyčítať, kam by sa mala ešte obrátiť maďarská diplomacia, keď nepochodí, tak ako nepochodila doteraz ani u vysokého komisára OBSE. Obráti sa na Kongres Spojených štátov amerických, alebo na Mongolský ľudový chural, aby prišli brániť hornozemské maďarstvo pred „rasistickými" útokmi slovenského jazykového zákona?

Budeme stále iba v defenzíve?
Konkrétnu obranu už organizuje aj Bajnaiova umiernená vláda - zakladá tzv. jazykový fond vo výške 50 miliónov forintov na podporu maďarským organizáciám a osobám na Slovensku, ktoré postihnú sankcie za používanie materinského jazyka. Pokutovaní hornozemskí Maďari môžu dostať právnu aj inú pomoc. Finančne zruinované Maďarsko bude takto pomáhať svojim utláčaným bratom za severnou trianonskou hranicou. Maďarská cezhraničná hystéria kreslí svoj ďalší bojový plán, pravdaže smiešny, až z toho bolí brucho.

Inou, už nie takou smiešnou stránkou maďarského politického života je predvolebná prezentácia programu extrémistickej strany Jobbik, ktorá má ambície byť druhou najsilnejšou politickou silou v anyaországhu, lebo extrémisti majú veľa oddaných voličov. Táto strana, okrem toho, že vo svojom programe predkladá chorobopis Maďarska, sa zaväzuje dôsledne bojovať za kolektívne práva Maďarov v Karpatskej kotline až po ich hospodárske, kultúrne a územné sebaurčenie. Maďarskú ústavu mieni Jobbik od základu zmeniť. Svätoštefanská ústava v erbe so svätou korunou musí byť postavená na báze veľkomaďarskej ideológie, ktorej národným symbolom hodným úcty by mal byť vták turul. Úlohou maďarskej spoločnosti bude zdvojnásobiť výdavky na zbrojenie, posilniť žandárstvo a legitimizovať národnú gardu, ktorá tvrdo zúčtuje s Cigánmi aj židmi. Fašistický vodca, admirál Miklós Horthy by mal mať najčestnejšie miesto v panteóne maďarských hrdinov. Lepší národno-socialistický program by nevymyslel ani Hitler.

Pokiaľ ide o vzťah maďarskej vlády k národnostiam, v minulom roku vraj urobili maďarské úrady významný ústretový krok, najmä k slovenskej menšine. V Slovenskom Komlóši dali zhotoviť za 13 miliónov forintov dvojjazyčné tabule názvov ulíc a inštitúcií. Slováci, ktorí tu žijú od začiatku 18. storočia, tu mali doteraz iba maďarské tabule. Problém Slovákov v Komlóši, Mlynkoch a iných slovenských dedinách však nie je v transkripcii, ale v samotných názvoch ulíc. Slovenský spisovateľ Gregor Papuček o tom píše v Ľudových novinách: „...tak v Komlóši, ako ani inde v Maďarsku si nie Slováci pomenúvajú ulice a inštitúcie svojej osady, robia to namiesto nich maďarskí úradníci." Ak sa stane, že si Slováci predsa len pomenujú ulicu po svojom, napríklad Slovácka ulica, Maďari to neuznajú ako oficiálny názov, ale nazvú ju Kossuth Lajos út, tak ako v Mlynkoch. Oponovať tým, že Kossuth v Mlynkoch nikdy nebol, je zbytočné. V slovenských dedinách v Maďarsku nenájdete jedinú sochu slovenskej osobnosti celonárodného či regionálneho významu. Zato pomníky Szent Istvána, Lajossa Kosutha sú skoro všade a len s maďarskými nápismi. O dvojjazyčnosti, akú ustanovuje slovenský jazykový zákon u nás, v Maďarsku nemôže byť ani reči. Na porovnanie, stačí si zájsť do Komárna, Košíc či Rimavskej Soboty - na vlastné oči sa presvedčíte, ako je to s diskrimináciou maďarskej menšiny. V bohatej skulpturálnej vybavenosti Komárna sa to len hemží maďarskými dejateľmi a kráľmi, ktorí v Komárne nikdy neboli, alebo zbabelo z tohto mesta zdrhli, keď ho mali brániť, ako napríklad generál Klapka. Jeho bronzová jazdecká socha je ovenčená maďarskou trikolórou, ako sa patrí na hrdinu. V Košiciach podobne radní páni vztýčili sochu Františka II. Rákociho, maďarského renegáta, ktorý utiekol k Turkom, keď mu tieklo do topánok a ktorý bude mať ruky navždy poškvrnené slovenskou krvou.

V historických mýtoch Maďarov nikdy nedobehneme, s tým sa musíme zmieriť. Mali by sme si však brať príklad z ich diplomacie - ukazovať svetu pravú tvár ich národnostnej politiky, hovoriť o nej pravdu bez servítky na ústach. Lebo s Orbánom a Fideszom v pätách sa budeme iba brániť a utekať. Dokedy?

Fotografia:
Na slová maďarského poslanca Európskeho parlamentu Csanáda Szegediho (dolu) zastupujúceho nacionalistický Jobbik, že proti Slovensku treba vytiahnuť v Európe žltú kartu pre údajné sústavné porušovanie práv národnostných menšín, xenofóbne správanie a uzákonenie novely jazykového zákona, ako jediná oficiálne zareagovala SNS Jána Slotu, ktorá sa domnieva, že člen súdom zakázanej maďarskej strany „by si svoje rečové kreácie mal skúšať namiesto pôdy európskeho parlamentu vo vhodnom liečebnom zariadení". Podľa národniarov slovenský jazykový zákon, ako aj práva menšín sú na Slovensku v súlade s medzinárodným právom, ako aj zákonmi Európskej únie a možno ich označiť za nadštandardné.

Vytlačiť Poslať