Scenár z roku 1998
Eva Zelenayová
V roku 1998, keď opozícia spolu s médiami a výdatnou zahraničnou pomocou „zachraňovala" Slovensko pred Mečiarom, vyvrcholila aj angažovanosť Slovenského syndikátu novinárov v prospech pravicových strán školeniami novinárov, ktorých cieľom bola zmena vlády. Dnes si syndikát pripomína 20 rokov od svojho vzniku s neskrývaným smútkom za časmi, v ktorých mal ešte veľký rešpekt. Mal, ale len do momentu kreovania novej vlády, ktorej tak hanebne pomáhal na svet. Syndikát nikdy nemal miesto pre novinárov názorovo sympatizujúcich s myšlienkami samostatného Slovenska. Vypudil novinárov hlásiacich sa k pravdivému obrazu Slovenska a dnes jeho protagonisti, najmä bývalí predsedovia syndikátu, otvorene hovoria o svojej politickej angažovanosti a zneužití novinárskej organizácie na politické ciele, čo bola príčina, prečo stratila organizácia rešpekt odbornej verejnosti. Dzurindovci využili novinárov a ponechali ich svojmu osudu. Dzurindov kabinet ukázal svoju mieru „tolerancie" k názorovým oponentom z novinárskej brandže, keď ich vykázal na 28. poschodie STV.
V súčasnosti prišla Dzurindovi na pomoc svetová hospodárska kríza a znova sľubuje, že on postaví Slovensko na nohy. Hoci v roku 2006 nijaká kríza nebola a ako sám tvrdí, zanechal Slovensko vo veľmi dobrej kondícií, občania ho vo voľbách odmietli. S čím však môže Dzurinda rátať, sú médiá. Bývalý šéfredaktor SME Martin M. Šimečka považuje súčasný stav médií, ktorý sa zrodil v 90. rokoch, za absurdný. Ako asi ovplyvňovala Dzurindova vláda verejnoprávne médiá, keď si dovolila dirigovať súkromné? Šimečka o tom hovorí: „Jeden z problémov, ktorý som v SME mal a pre ktorý som tam už nechcel byť, bolo ovplyvňovanie novinárov členmi vlády, najmä Ivanom Miklošom."
Šimečka a ostatní novinári, ktorí uviazli v mentálnej klietke pravice, sa usilujú svoje správanie z minulosti ospravedlniť „spravodlivým" zápasom proti „mečiarizmu", lebo vraj vtedy išlo o osud „tejto krajiny". Áno, išlo o osud štátu, ktorý nebol po vôli Čechom a verili, že Slováci prídu do troch mesiacov na kolenách prosiť o možnosť vrátiť sa. Syndikát robil od začiatku všetko preto, aby sa tak stalo. Mečiar, naopak, všetko preto, aby Slovensko prežilo. Slovensko s Mečiarom začínalo z ničoho, prežilo Havlovu konverziu zbrojného priemyslu i predčasné zrušenie menovej únie s Českom. Ako sa v týchto ťažkých časoch pre Slovensko správala časť novinárov na čele so Slovenským syndikátom novinárov? Najlepšie to vystihujú slová jeho bývalého šéfa Júliusa Gembického, podľa ktorého novinári na pôde SSN stáli spoločne proti tým, ktorí podľa neho „naťahovali ruky po ohlodaných kostiach mečiarovskej moci začiatkom 90. rokov". Politika v prospech strany budujúcej štát je podľa Gembického zlá politika, ale politika v prospech tunelárov štátu je žiaduca. Gembický je typickým novinárskym poskokom moci, ktorá po jej uchopení deratizovala Slovensko nielen od nepohodlných novinárov, ale robila čistky aj v štátnej správe až po úroveň upratovačiek. Názorový a politický rasizmus sa aj vďaka novinárom, ktorí nasmerovali syndikát do názorového geta, tak dobre rozvinul na Slovensku.
Začal sa rok parlamentných volieb. Opozícia znova oprášila scenár z roku 1998. S tým rozdielom, že svoj boj teraz zameriava proti Ficovi. Vládne strany sú oproti minulosti v podstatne horšej mediálnej situácii - nejestvuje totiž jediný denník, ktorý by sa mohol postaviť pravicovej presile a verejnoprávny rozhlas je z hľadiska mienkotvornosti obsadený ľuďmi otvorene zameranými proti súčasnej vláde. Ani v minulosti pravica voľby nevyhrala a zostavovala vládu. Aká bude tá po tohtoročných voľbách?
