NIE SOM CHARLIE

Dátum 17.04.2015

 „Sloboda tvojej päste končí na špičke môjho nosu“ je veta z pera klasika liberalizmu 17. storočia Johna Locka. Odvtedy nadobudol pravicový liberalizmus obludné formy, ktoré sa pod zástavou všemocného trhu a neobmedzenej slobody, šíria na západnej pologuli ako zhubný nádor. Neoliberálnou ideológiou ale aj ľavicovým extrémizmom opantaný Západ si nechce priznať, že svet má štyri svetové strany a že sloboda zbavená zodpovednosti vedie k morálnemu rozkladu spoločnosti, k prejavom terorizmu a k zničujúcim vojnám.

Príkladom slobody bez zodpovednosti je prípad francúzskeho tzv. satirického týždenníka Charlie Hebdo, ktorý po známych teroristických útokoch vyšiel v sedemmiliónovom náklade. Opäť s karikatúrou proroka Mohameda na obálke. Smrť zavraždených redaktorov je teda vykúpená vysokým ziskom časopisu, ktorý bol predtým iba živoriacim okrajovým plátkom. Ak po teroristickom výčine islamských radikálov Francúzi plakali, teraz by sa mali smiať? Nie som Hebdo a nie mi je do smiechu. Budem obhajovať slobodu prejavu, lenže s vedomím zodpovednosti dobrovoľne obmedzím svoju slobodu, aby som neohrozil slobodu iných. V danom prípade musím vedieť, kde končí satira a začína urážka.

V súvislosti s Charlie Hebdo hovoriť o humore či o umení, ako to zaznelo v televíznej relácii RTVS, je absurdné. Kresby v tomto časopise sú úbohé a už vôbec nie vtipné. Charlie Hebdo nie je časopisom vyvolávajúcim smiech, možno iba trpký úsmev. Niektoré jeho stránky sú skôr zmesou pornografie, nevkusu a urážok kresťanského, židovského a muslimského náboženstva, keď obscénnym spôsobom zobrazujú Svätú Trojicu, Ježiša Krista, Mojžiša a proroka Mohameda. Vo Francúzsku neraz protestovali proti takejto prezentácii slobody slova kultúrni činitelia i politici. Pravdaže, bezvýsledne. Výsledok sa dostavil až v tej najhoršej podobe – v masovej vražde redaktorov fanatickými islamistami. Protestné pochody európskej solidarity s mŕtvymi v Paríži však islamský radikalizmus neodstrašia. A úvahy o zlyhaní multikulturalizmu v Európe prichádzajú neskoro. Ak Západ so svojimi demokratickými tradíciami, ktorými sa pýši, nebude ochotný priznať svoju vinu na rozpoltenosti sveta, ak si nebude spytovať svoje „kresťanské“ svedomie za spôsobené vojny na Blízkom východe, za spôsobený chaos vo vzťahoch medzi štátmi, potom nebude mier na našej planéte.

Svet je mnohotvárny, nemá jednotný vzorec spôsobu života. Koristnícke ekonomické záujmy Západu a násilné presadzovanie americko-európskej kultúrnej paradigmy v kultúrne a ideologicky odlišných spoločenstvách vedie do slepej uličky, ktorej konca nedovidíme. Sedíme na úpätí sopky a nevšímame si príznaky blížiacej sa katastrofy.