25 SLOVENSKÝCH ROKOV

„Sloboda nikdy nie je zadarmo. Myslíte si, že Chorváti, Bosniaci, Macedónci a dokonca aj Srbi neplatili za svoju slobodu? Platili, a to aj krvou. Veď koľko ľudí umrelo v balkánskych vojnách? A my sme dosiahli rozdelenie spoločného štátu a založenie demokratickej Slovenskej republiky bez jedinej kvapky. Obabrali nás pri delení majetku, ale za slobodu sa platí. A my sme zaplatili radšej hmotne ako slovenskou krvou,“ hovorieval Augustín Marián Húska pri našich rozhovoroch o období, keď vznikala Slovenská republika.

Zlomový okamih

Pred dvadsiatimi piatimi rokmi sa na Slovensku sformovala skupina ľudí, ktorej neboli cudzie myšlienky vzniku samostatného štátu Slovákov. V tom čase sa na politickej scéne objavila výrazná, takticky zmýšľajúca osobnosť – Vladimír Mečiar, člen vtedajšieho VPN plného zástancov čechoslovakizmu. V roku 1991 vstúpil do pronárodnej platformy, ktorá sa oddelila od VPN. Zakrátko sa táto skupina pretransformovala na Hnutie za demokratické Slovensko a charizmatický Mečiar sa stal jeho predsedom. Prišli voľby v roku 1992, v ktorých HZDS s výsledkom vyše 37 percent valcovalo slovenskú politickú scénu. Vladimírovi Mečiarovi sa otvorila brána na realizáciu myšlienok a plánov na poste predsedu vlády. Nastal zlomový okamih – rozdelenie spoločného štátu Slovákov a Čechov. V živote platí, že každá príležitosť trvá iba istý čas. To si veľmi dobre uvedomoval aj Vladimír Mečiar, a tak nabral odvahu na vážny krok. V dnes už legendárnej vile Tugendhat sa spolu so šéfom ODS Václavom Klausom dohodli na pokojnom rozdelení česko-slovenskej federácie na dva samostatné štáty. Rozchodu však predchádzalo množstvo stretnutí, rokovaní, ale aj dramatických hlasovaní vo Federálnom zhromaždení. Jedným z nich nepochybne bolo to 17. júla 1992, keď bola prijatá Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Prvého septembra 1992 bola ústavnou väčšinou (114 poslancov) schválená Ústava Slovenskej republiky. Určite nikomu nezaškodí zapamätať si práve toto hlasovanie: štyria poslanci sa zdržali, maďarskí menšinoví poslanci demonštratívne odišli a všetci poslanci KDH boli proti schváleniu ústavy. Zánik spoločného štátu k 31. decembru 1992 ústavnou väčšinou odobrili poslanci Snemovne ľudu i Snemovne národov Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Tým bol demokratickou a ústavnou formou zavŕšený proces sformovania sa dvoch zvrchovaných štátov, dvoch starobylých národov v srdci Európy. Pre každý národ to bol historický míľnik, krok smerom vpred.

Štát na zelenej lúke

V roku 1990 bola z parlamentných subjektov jedinou nositeľkou myšlienky samostatnosti SR Slovenská národná strana. Hlavný cieľ vtedajšieho politického programu národniarov nakoniec zrealizovalo HZDS. Niekdajší predseda SNS Jozef Prokeš v tejto súvislosti podotkol: „Ak sa pozrieme do histórie, tak väčšinou tí, čo prídu s vlastnými prevratnými myšlienkami, nie sú aj ich realizátormi. Vždy sa ich zmocní niekto iný. V roku 1990 nám vtedajší minister vnútra (Vladimír Mečiar) pripomínal, že väznice sú prázdne. Samozrejme, vývoj dal za pravdu nám. Myšlienka samostatného štátu bola veľmi životaschopná. Nakoniec sa ukázalo, že aj keď drvivá väčšina politických strán bola proti vzniku suverénneho Slovenska, bola to jediná schodná cesta na udržanie svojho postavenia v rámci integrujúcej sa Európy. SNS je otcom štátu a HZDS ho porodilo...“ Mečiarovci po všetkých schvaľovacích procesoch zakladali štát na zelenej lúke, doslova zo dňa na deň. Otázka je, čo by bolo, keby sa v tom období neobjavila osoba, ochotná vziať na seba bremeno zodpovednosti za slovenský národ. Zrejme by dnes Slovenská republika neexistovala. Sny o samostatnom štáte Slovenskej národnej strany dokázal Vladimír Mečiar pretaviť do reality. To je historický fakt a zásluhu na tomto prezieravom akte mu nemôže nikto vziať ani zmeniť. Ako to však v každom príbehu či rozprávke býva, šťastie netrvá večne. Zlo sa nikdy neunaví, len čaká na svoju príležitosť. Nebolo to inak ani pri budovaní slovenskej štátnosti, ktorá nebola po chuti veľkým medzinárodným hráčom a najmä podporovateľom čechoslovakistických myšlienok, zastrašujúcich každého vlastenca. Píšem o tej časti „elity“ národa, ktorá sa 23. septembra 1991 „celým svojím bytím“ postavila proti slovenskej zvrchovanosti a samostatnosti. Reč je o tých, ktorí v ten deň v Kultúrnom živote publikovali výzvu Za spoločný štát. Okrem iných ju podpísali Milan Lasica, Ladislav Kováč, Martin Porubjak, Martin Bútora, Tomáš Janovic, Karol Kállay, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Martin Huba, Juraj Jakubisko, Deana Horváthová, Stanislav Radič, Iveta Radičová, Elena Vacvalová, Miroslav Žbirka, Stano Dančiak, Jaro Rihák, Martin Kasarda, Rudolf Zajac, Fedor Gál, Boris Farkaš, Tatiana Rosová, Magda Vášáryová, Eugen Korda alebo Rudolf Chmel. Celkovo sa ich nazbieralo 891. Paradox je, že viacerí z nich čoskoro prijali posty vo vláde a nehnusilo sa im byť ani veľvyslancami štátu, ktorý nechceli. Dodnes verejne Slovenskú republiku a ozajstných Slovákov dehonestujú za asistencie novín či televízií. Slovensko je možno malý štát, ale sme krajina Slovanov, kresťanov, slušných ľudí s tradíciami a „priateľ“, ktorý nás zastrašuje, nie je priateľ. Ľudia si musia uvedomiť, že majú dôležitejšiu prácu ako útočiť jeden na druhého len preto, že sa cítia byť Slovákmi a nie Čechoslovákmi.

Čas na zmenu

Stojíme na prahu 25. výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Tradične si pri oslavách všetci prajú len to najlepšie. Smutné však je, že na to pozitívne ľudstvo zvyčajne rýchlo zabúda. Slovenská republika oslavuje 25. narodeniny. Aký bude jej ďalší osud? Zmobilizuje sa konečne tento národ a pochopí, že treba skoncovať so šírením klamstiev a poloprávd v médiách? Nastáva éra zastaviť rozbujnenú korupciu, ľahostajné šafárenie so štátnym majetkom, ktorý vytvorili generácie našich predkov. Na Slovensku sa už stalo tradíciou, že zahraniční investori sú zvýhodňovaní na úkor slovenských podnikateľov. Bojujeme s nedostatkom práce a ak ju máme, tak na strednom, severnom a východnom Slovensku ľudia robia za almužnu. Je absolútne nedôstojné, aby dôchodcovia, ktorí štyridsať rokov prispievali do sociálnej poisťovne, žili na hranici chudoby. Za 28 rokov od „revolúcie“ v roku 1989 sa neprestajne zhoršuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Úroveň vzdelávania a výchovy je v totálnom rozklade. Slovenský národ vždy stál na tradíciách a kresťanských princípoch – dnes nastal čas sa k týmto prirodzeným ľudským hodnotám vrátiť. Prestaňme podporovať deformovanie pravdy, ospravedlňovať príživníkov, popularizovať zločincov a tzv. celebrity. Treba si uvedomiť, že my občania tvoríme spoločnosť a preto štát nemôže arogantne ignorovať potreby obyvateľov – platiteľov daní, plniacich štátny rozpočet. Štát je potrebné zveľaďovať a zachovať jeho zvrchovanosť, na ktorú Slováci čakali veľa rokov. Zastavme proces vytvárania novodobých otrokov. K štátu nemáme len povinnosti, ale aj práva. Prestaňme doma nadávať na politiku a rozhodnime o lepšom osude ľudí, ktorí žijú ešte stále v pokojnej a nádhernej krajine. Verím, že Slováci nerezignovali na slová mier, viera, láska a na to najdôležitejšie – nádej. Nádej je dobrá vec, tá najlepšia zo všetkých a dobrá vec nikdy nezomrie.