30 OTÁZOK PRE EMÍLIU HRABOVEC

Prof. Dr. phil. Emília Hrabovec sa narodila 23. júla 1964 v Bratislave. Počas štúdia histórie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1984 z politických dôvodov emigrovala z Československa. 

Foto IVONA OREŠKOVÁ
Dátum 01.06.2016

Hlavné štúdium histórie absolvovala v Mníchove a dva semestre na univerzite vo švajčiarskom Bazileji. Hoci v Mníchove už takmer dokončila štúdium, po svadbe sa presťahovala do Viedne a diplomovú prácu obhájila a štátnice zložila na Viedenskej univerzite, kde v roku 1994 získala doktorát. Na univerzite vo Viedni začala pôsobiť ako asistentka na Ústave východoeurópskych dejín, habilitovala sa a v roku 2001 bola vymenovaná za mimoriadnu profesorku. Po návrate na Slovensko necelé dva roky pôsobila ako dekanka Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity. V júni 2005 ju prezident Ivan Gašparovič vymenoval za profesorku v odbore história. Je nositeľka Ceny Richarda G. Plaschku Rakúskej akadémie vied a Ceny Fides et ratio Konferencie biskupov Slovenska. V roku 2015 bola nominovaná na titul Slovenka roka v kategórii veda a výskum. Je autorka viac než dvoch stoviek vedeckých publikácií v siedmich jazykoch, členka Pápežského výboru pre historické vedy a ďalších medzinárodných vedeckých grémií. Pôsobí ako profesorka cirkevných dejín, vedúca katedry cirkevných dejín a prodekanka pre vedeckú činnosť, medzinárodné vzťahy a rozvoj fakulty Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave.

Znamenie: lev
Počet detí: 2
Bydlisko: Bratislava

Ako by ste stručne charakterizovali samu seba?
Narodila som sa ako Slovenka, krstom som sa stala katolíčkou, som matka dvoch krásnych detí a po celý život ma sprevádza povolanie historičky. To sú základné piliere mojej identity a východisko pre hľadanie pravdy o Bohu, človeku, dejinách a mieste nášho slovenského národa v nich. Ale túžba po pravde je napokon túžba, ktorú nosí každý človek hlboko v srdci, aj keď sa ju dnešná doba, či skôr tí, ktorí jej vládnu, veľmi usilujú prehlušiť.

Čím ste chceli byť ako dieťa?
Objaviteľkou neznámych končín sveta a ich tajomstiev. Spočiatku mohli byť tieto predstavy nejasné, ale už vtedy sa v nich snúbila moja dobrodružná žilka s neuhasiteľnou zvedavosťou, manifestujúcou sa večnými otázkami Prečo?, ktorými som prenasledovala (a dodnes prenasledujem) svoje okolie, a s nevysvetliteľnou fascináciou dejinami, ktorá ma sprevádza, odkedy si vládzem spomínať a ktorej korene viem racionálne vysvetliť asi tak, ako vie mladý človek rozumne vysvetliť, prečo sa do niekoho bezhlavo zamiloval. Fakt je, že už v prvých školských laviciach sa začala rodiť moja celoživotná láska k histórii, aj keď iba oveľa neskôr som pochopila, aký veľký význam má poznanie dejín pre formovanie identity a prečo je kľúčom k pochopeniu prítomnosti, výhybkou pre stvárnenie budúcnosti a pre cudzích dobyvateľov každého druhu aj nástrojom na ovládnutie národov, a preto vždy, a osobitne dnes, poľom zamínovaným.

Máte pocit, že ste rokmi zmúdreli?
Neviem, či som zmúdrela, ale dúfam, že som trochu dozrela a dokážem lepšie pochopiť, o čom je život a čo je v ňom podstatné.

Váš zmysel života?
Slúžiť Bohu, pravde, svojmu národu, a po smrti prísť do kráľovstva Božieho.

Vaše životné motto?
Nemám žiadne pekne vyformulované osobné motto. Zvyknem však hovorievať, že máme pracovať, pokiaľ nám sily stačia, ostatné je v rukách Božích, a to sú tie najlepšie možné ruky.

Profesionálny vzor?
Na nemeckých univerzitách sa mi usilovali sprostredkovať vzor klasických nemeckých historikov s ich zmyslom pre disciplinované, štruktúrované myslenie, systematické kladenie otázok a sklonom k vytváraniu teoretických modelov. Hoci mi táto škola nesmierne veľa dala a dodnes z nej čerpám, dávno som pochopila, že to je síce dôležitá, ale iba jedna stránka historickej metódy, pre plnosť pochopenia dejín je však potrebný aj hlbší, „duchovnejší“ ponor do súvislostí, porozumenie záchvevom duše konajúceho človeka. Preto mám viacero profesionálnych vzorov vzácnych historikov rôznych národností, ktorí ma každý svojím spôsobom obohatili.

Aké povolanie by ste za nič na svete nerobili?
Také, pri ktorom by som musela zrádzať svoje presvedčenie a konať proti svojmu svedomiu.

Keby ste mohli, čo by ste okamžite zrušili?
Ľudskú zlobu. Ale tá sa na tomto svete zatiaľ zrušiť nedá, lebo je síce smutným, ale logickým dôsledkom nezvládnutej ľudskej slobody.

Najneuveriteľnejší zážitok vášho života?
Nemôžem sa sťažovať na jednotvárny a nudný život. Mám za sebou emigráciu, život v šiestich rôznych krajinách, napínavé povolanie, plné hľadania, cestovania v čase i priestore a poznávania. Tie najhlbšie zážitky však nemám z týchto životných dobrodružstiev, ale z chvíľ, keď som smela byť svedkom zázraku, ako mi pred očami rástli a rozvíjali sa moje deti, ale aj z okamihov, keď sa tie zdanlivo najbezvýchodiskovejšie situácie odrazu riadením Božím vyriešili. To sú však zážitky, ktoré sa dotýkajú nášho vnútra a o ktorých je ťažko hovoriť.

Často robíte kompromisy?
Nie sú kompromisy ako kompromisy. Niektoré sú každodenné, bez zásadného hodnotového charakteru, ktoré možno tiež nerobíme vždy radi, ani ja nie, ale patria k životu a umožňujú nám spolunažívať v spoločenstve s inými: keď trochu ustúpime od svojich predstáv a túžob, aby sme vyšli v ústrety druhým. A sú kompromisy principiálneho charakteru, pri ktorých by sme sa museli vzdať svojho svedomia a predať dušu diablovi. Dúfam, že také kompromisy nikdy neurobím.

Kedy bývate neznesiteľná?
To by mali skôr povedať moji blízki. Z môjho pohľadu asi vtedy, keď som v konceptuálnej fáze písania, musím si premyslieť základnú výpoveď a spôsob, akým ju uchopiť a sprostredkovať, tlačí ma čas a potrebujem veľkú koncentráciu, navalia sa mi však na plecia nečakané povinnosti, ktoré sa mi niekedy zdajú priam banálne (napríklad školenie o bezpečnosti pri prechádzaní na druhú stranu ulice v pešej zóne), ale vytrhávajú ma z práce a bránia mi v sústredení.

Ktorá ľudská vlastnosť je vám sympatická a ktorú neznášate?
Sympatická mi je veľkorysosť ducha a statočnosť, ťažko znášam malichernosť a ľahostajnosť.

Vaša neresť, s ktorou márne bojujete?
Výbušná povaha.

Čo by ste si so sebou vzali na pustý ostrov?
Svoju rodinu.

Obľúbené miesta na Slovensku?
Takých je veľa. Osobitne milujem slovenské hory, vysokohorské lúky, vrcholy s prekrásnymi rozhľadmi na naše nádherné Slovensko. Uprostred nich je niekoľko maličkých  dediniek „na konci sveta“, kde sa končí cesta, muchy sa otáčajú a líšky dávajú dobrú noc, kde vládne pokoj a ticho, v noci čierna tma a kam rada utekám pred ruchom sveta. Ich mená radšej neprezradím, aby takými pokojnými zostali čo najdlhšie. 

Obľúbené miesta vo svete?
Ostrovy na juhu Talianska, sopečné čierne „skaly v mori“. Na jednej z nich, Alicudi, nie je ani asfaltka, iba somársky chodník, nie sú tam nijaké pláže, na ktoré by sa hrnuli turisti, nijaké obchody, na druhú stranu ostrova treba ísť člnkom, cestou do kostolíka na kopci sa poriadne zapotíte a keď je more rozbúrené, tak je ostrov aj niekoľko dní odrezaný od sveta. Ľudia tam žili ťažko a veľmi striedmo, iba z darov prírody, ale spokojne, a na návštevu tam prichádzal iba ten, kto hľadal pokoj a zároveň živelné stretnutie s elementmi prírody. Za mojej mladosti, keď sa tam človek chcel vybrať, stačilo mať dostatok času (cesta tam trvala niekoľko dní), zopár drobných v peňaženke a ochotu vymeniť domáce pohodlie za strhujúcu prírodu. Žiaľ, masový turizmus, ekonomické tlaky, honba za ziskom a iné biedy dnešného sveta dobehli aj tieto oázy, ktoré sa v poslednom čase stali pre obyčajného slovenského smrteľníka, ako som ja, finančne nedostupnými, takže už zostanú iba v mojich krásnych spomienkach.

Čo si ceníte viac - lásku alebo priateľstvo?
Nemožno ich oddeliť. Priateľstvo a porozumenie je súčasťou každej skutočnej lásky, inak by bola iba zamilovaním, ktoré rýchlo vyprchá, a každé priateľstvo je aj prejavom lásky k blízkemu človeku. 

Obľúbený zvuk, vôňa, farba?
Svet okolo seba do veľkej miery vnímam podľa vôní, ešte aj ku knihám a látkam privoniavam. Milujem vône intenzívne, a pritom nemyslím na drahé parfumy (hoci ako žena ani tými nepohrdnem, najmä ťažkou orientálnou Magie noir), ale na vône prirodzené, ktoré kedysi sprevádzali každodenný život človeka. Vône kvetov (mne lahodili najmä tie silné ako hyacint, jazmín či ľalia), pokosenej lúky, dúl či čerstvo pripraveného korenistého jedla. Tak ako v Dubšinského rozprávke o svetovládnom rytierovi, v ktorej bolo treba uvariť jedlo, ktoré bude na míľu rozvoniavať. Žiaľ, dnes už kvety temer nevoňajú (v nemom úžase som pozorovala predavačku v kvetinárstve, ktorá sprejovala kvety voňavkou) a keby som chcela na tržnici kupovať ovocie a zeleninu podľa vône, ako moja nebohá stará mať, tak by som sa asi vracala s prázdnymi rukami. Zato zápachu zostalo vo svete neúrekom... To isté platí o zvukoch. Je ťažké uniknúť všadeprítomnému šumu či priam rachotu motorov, reproduktorov a telefónov a vychutnať si tie zvuky, ktoré sú človeku najbližšie. Mne napríklad spev vtákov alebo nebeský dar - Vajčovská muzička.  

Obľúbené jedlá, nápoje?
Bryndzové halušky, z čerstvých surovín pripravené talianske cestoviny a dobré víno. Silné trpko-suché červené a voňavé muškátové biele.

Obľúbené divadelné predstavenie a knihy?
Veľkolepí slovenskí klasici ako Vajanský, Kukučín či Jozef Cíger-Hronský, ktorí by boli isto stálicami na hviezdnom nebi svetovej literatúry, keby sa neboli narodili ako Slováci, ale aj menej známe románové spomienky Janka Okáľa. Zo svetovej literatúry Sienkiewicz s jeho ľahkým perom písanými rytiersko-dramatickými historickými románmi, pri ktorých si odpočiniem, a trudno-hlbokomyseľný Dostojevský či filozoficko-ostrovtipný C.S. Lewis, ktorí ma nútia rozmýšľať.

Žijúce osobnosti, ktoré uznávate?
Všetkých statočných ľudí, ktorí sú ochotní vravieť pravdu a podľa pravdy žiť aj za cenu ťažkostí, neporozumenia, výsmechu, ohrozenia existencie. Opportune importune, teda padni komu padni.

Keby to bolo možné, s kým by ste sa rada stretli a pozhovárali sa?
S mojimi predkami, so svätým Metodom, s našimi starodávnymi vládcami Rastislavom a Svätoplukom, Andrejom Hlinkom a mnohými ďalšími postavami našich dejín. 

Akú vec by ste za nič na svete nepredali?
Neexistuje žiadna materiálna vec, pre ktorú by sa zrútil svet, keby sme o ňu prišli, aj keby nás to ako bolelo. Ale za nič na svete by som nepredala svoje svedomie.

Aký typ mužov sa vám páči?
Chrabrí a rytierski. V duchu onoho ideálu rytierskosti, aký sa sformoval v kresťanskom stredoveku a od muža-rytiera žiadal, aby bol statočný, čestný, odvážny, ochotný brániť svoju vieru, vlasť a zástavu, zastať sa slabších, uctiť si ženu. Nevravím, že všetci stredovekí rytieri boli takí. Žiaľ, neboli. Ale existoval – moderne povedané – spoločensky akceptovaný ideál a nebolo treba byť rytierom v zbroji, aby človeka formoval. Veď dlhé generácie slovenských detí rástli na ľudových rozprávkach, v ktorých sa rytier – alebo jednoduchý Janko – vyberali za cieľom úzkou a tŕnistou cestou, nie širokou a pohodlnou, a na ktorej museli dokázať svoju statočnosť, odvahu a lásku. Dnes je takýto ideál v lepšom prípade na smiech a deti rastú na hrách ako monopoly, v ktorých nezvíťazí lepší a statočnejší, ale ten, kto vie druhých najlepšie preľstiť a oklamať a kde ideál nie je byť, ale mať.

Čo vás dokáže ohúriť?
Neviem, či ohúriť, ale rozhodne vyvolať hlbokú úctu: statočnosť a ochota bezvýhradne sa obetovať za princípy a ideály.

Za čo najradšej utrácate peniaze?
Čím som staršia, tým utrácam menej. Ale ak utrácam, tak za knihy, kvety, víno a občas za kadejaké staré truhlice.

Rada robíte domáce práce?
Naozaj nemôžem tvrdiť, že by vysávanie alebo umývanie okien bol môj koníček. Veľmi rada však varím, najmä vo sviatok či počas dovolenky, keď mám viac času, pri varení si nalejem pohárik vínka, pustím dobrú hudbu a teším sa z vôní, chutí a z radosti, ktorú budeme mať, keď si to všetko položíme na pekne prestretý stôl. A okrem túr do hôr vari niet činnosti, pri ktorej by som si lepšie odpočinula ako pri fyzickej práci v záhrade.

Pri čom sa najčastejšie prichytíte?
Skôr druhí ma neraz prichytia pri tom, že nie som v tomto čase a priestore, ale mysľou v histórii, udalostiach a s ľuďmi, o ktorých práve píšem.

Chceli by ste sa ešte raz narodiť?
Nie. Boh je Pánom dejín a našich životov a On veci zariadil tak, ako majú byť.

Nesplnené želanie?
Jedno na tomto svete nesplniteľné, aby som mohla nazrieť do minulých čias a lepšie pochopiť, ako sa všetko odohralo. A jedno teoreticky splniteľnejšie, ale pre mňa rovnako nedosiahnuteľné: mať malé vidiecke sídlo, chovať kone a sokoly, pestovať vinič, biele ruže a staré odrody stromov a v starom dome s hrubými múrmi písať svoje knihy.