70 ROKOV OD PROCESU S PARTIZÁNSKYM VELITEĽOM VILIAMOM ŽINGOROM

Justičnú vraždu vykonali 18. decembra 1950, v skorých ranných hodinách Viliama Žingora obesili.

Foto TASR/ARCHÍV
Dátum 18.10.2020

Bratislava 17. októbra (TASR/extraplus.sk) - Krátko potom ako vo februári 1948 prevzali moc v Československu komunisti, sa spustili politické procesy s osobami, ktoré totalitný režim považoval za nepohodlné. Počas jedného z týchto vykonštruovaných súdnych procesov odsúdili na smrť známeho partizánskeho veliteľa z obdobia Slovenského národného povstania (SNP) Viliama Žingora a členov jeho štábu Samuela Bibzu a Ladislava Nosáka. Od začiatku procesu uplynie v nedeľu 18. októbra 70 rokov.

Jeden z prvých monsterprocesov na Slovensku, ktorý sa začal 18. októbra 1950, viedol predseda súdu Karol Bedrna. Okrem trestov smrti pre Žingora, Bibzu a Nosáka, vyniesol doživotný trest pre Jozefa Kubíka a Alexandra Pavlisa. Jozef Hrušák dostal 25 rokov, Ján Lichner 17 a jediná žena v procese Elena Bulubášová 12 rokov. Na "menšie" tresty v zinscenovanom súdnom divadle obvinili celkovo viac ako 140 ľudí, poväčšine bývalých účastníkov protifašistického odboja.

Najväčší ohlas v spoločnosti vyvolalo odsúdenie bývalého dôstojníka slovenskej armády a partizánskeho veliteľa Vilama Žingora, ktorý dostal Rad SNP I. triedy a patril k hlavných predstaviteľov Zväzu slovenských partizánov. V roku 1945 sa stal generálnym tajomníkom zväzu a v auguste 1946 jeho úradujúcim predsedom.

Viliam Žingor sa narodil 30. júla 1912 v Bystričke. Pôvodným povolaním bol úradník, pracoval v Roľníckej vzájomnej pokladnici v Martine. V rokoch 1942-1943 bol kníhkupcom v Bratislave.

V roku 1943 odmietol ako poručík v zálohe narukovať do armády vojnovej Slovenskej republiky (1939 - 1945). Utiekol do hôr a na jar roku 1944 založil nad Bystričkou v okolí Martinských hôľ partizánsku skupinu. Už v auguste toho istého roku zriadil lesný výcvikový tábor, v ktorom sústreďoval zbrane, potraviny a cvičil partizánov. 

Dňa 25. augusta 1944 sa jeho partizánska skupina spojila so skupinou P. Velička v Sklabini a Žingor sa stal veliteľom 2. československej partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika. Brigáda pôsobila v Rajeckej doline a podieľala sa na obrane povstaleckého územia.

Po skončení druhej svetovej vojny vstúpil v roku 1946 do Komunistickej strany Slovenska (KSS), ale už v júni 1947 zo strany vystúpil a vzdal sa aj pôsobenia vo Zväze slovenských partizánov. Kritizoval aj pomery a politické zmeny po februári 1948, za čo ho totalitná moc perzekvovala.

Nemohol sa nikde zamestnať a existenčná núdza ho prinútila uchýliť sa na chatu v Račkovej doline. Toto jeho rozhodnutie zohralo neskôr hlavnú úlohu pri obvinení Žingora. Medzi ľuďmi sa totiž rozchýrila správa, že legendárny partizánsky veliteľ odišiel do hôr, čo predstavitelia totalitnej moci a príslušníci Štátnej bezpečnosti (ŠtB) využili na jeho obvinene z protištátnej činnosti. Tvrdili, že v horách pripravuje skupinu ľudí, ktorá má zvrhnúť ľudovodemokratické zriadenie. 

ŠtB rozbehla akciu "Turiec" a Žingora zatkla 27. novembra 1949. V rukách slovenských eštebákov veľmi dlho nezostal, 8. decembra ho eskortovali do Prahy. Medzitým v súvislosti s akciou "Turiec" zadržali 150 osôb.

Podľa žaloby Štátnej prokuratúry v Bratislave členovia skupiny okolo svojho vodcu Žingora sa pokúsili zničiť ľudovodemokratické zriadenie, organizovali branné a pomocné sily, spolčili sa v úmysle vyzvedať štátne tajomstvo a vyzradiť ho cudzej moci, čím spáchali zločin velezrady a vyzvedačstva.

V nasledujúcom súdnom procese, ktorý trval do 21. októbra 1950, Viliama Žingora odsúdili na trest smrti. Spolu s ním aj ďalších členov štábu partizánskej brigády Samuela Bibzu a Ladislava Nosáka.

Justičnú vraždu nad Viliamom Žingorom vykonali 18. decembra 1950. V skorých ranných hodinách ho obesili. Žingorovho vyšetrovateľa Bohumila Doubeka ešte za socializmu uväznili na deväť rokov za jeho kruté vyšetrovacie metódy.

V roku 1968 Žingora právne rehabilitovali. Súd vyniesol oslobodzujúci rozsudok, ale neskoršia normalizácia zabránila, aby sa o veci hovorilo a písalo. Plnej rehabilitácie sa dočkal až po roku 1989. Posmrtne ho povýšili na generála a na jeho rodnom dome v Bystričke mu odhalili pamätnú tabuľu.

 

Zákaz kopírovať texty bez súhlasu Mayer Media,
vydavateľstvo udeľuje povolenie len na použitie odkazu na originálny článok.