8505 DNÍ ZA MREŽAMI

Miloš Zeman je vskutku zaujímavý politik. Svojich krajanov zaplavuje bonmotmi a štipľavé komentáre o ňom potom neuniknú ani oku, či skôr uchu pozornej cudziny. Pravidelne obchádza malebné kraje svojej domoviny a je v kontakte s ľuďmi na častých mítingoch. Inak to nebolo ani 6. apríla 2017 v Čáslavi. Po jednom svojom výroku sa stal citovaným mužom vo všetkých možných pádoch. Povedal totiž, že uvažuje o milosti pre doživotne odsúdeného Jiřího Kajínka. Po skončení vládnej krízy k tomu skutočne prišlo.

Mediálny ošiaľ

Jiří Kajínek sa od prepustenia stal terčom pre bulvár. Podľa prieskumov verejnej mienky u našich západných susedov sa za milosť pre tohto muža vyslovilo v deň prepustenia 52 percent opýtaných. Súvisí to s blížiacimi sa prezidentskými voľbami, alebo ide o akt milosrdenstva, ktorý tak či onak prihrá politické body Milošovi Zemanovi? Veď Kajínkových fanúšikov, ako vidieť, nie je málo. Ide o rôzne skupiny ľudí – niektorí sú presvedčení o jeho nevine, iní skôr poukazujú na procesné chyby vo vyšetrovaní tejto delikátnej kauzy, ďalších fascinuje útek z Mírova. Táto udalosť českej kriminalistiky nemá zatiaľ obdobu a v rôznych intervaloch burcuje odbornú, ale aj laickú verejnosť. Najprv v roku 2000 už spomínaným útekom z Mírova, potom filmom Petra Jákla z roku 2010, no najväčší rozruch spôsobil samotný aktér prípadu, keď v zelenom tielku predstúpil pred novinárov 23. mája 2017. Doslova za pár hodín sa tento odev stal hitom internetových objednávok a mladí ľudia sa začali obliekať „na Kajínka“... Kde však hľadať príčiny tohto mediálneho ošiaľu?

Vráťme sa ku koreňom a pozrime sa na základné životopisné dáta tohto najpopulárnejšieho exväzňa Českej republiky. Narodil sa 11. januára 1961 v Prachoviciach v okrese Chrudim. Znalci astrológie a numerológie špekulujú nad množstvom jednotiek v dátume narodenia. Pri ňom však neplatí klišé, že z „asociálneho prostredia vyšiel a asociálom sa stal“. Podľa spomienok jeho rodákov pochádzal z usporiadanej rodiny, o nijakých excesoch, ktoré by ho už v ranom období posúvali do pozície budúceho recidivistu, nemáme správy. Priam naopak! Tento chlapec s prenikavými očami medzi rovesníkmi vynikal dobrými vlastnosťami. Bol bystrý žiak a ako sám hovorí, jeho detstvo bolo také idylické, že by ho prial zažiť každému.

Krok vedľa

Pred maturitou sa po prvý raz dostal do konfliktu so zákonom. Po siedmich mesiacoch vyšiel na slobodu a maturitu si urobil. Počas bývalého režimu právo, nad ktorým uvažoval, nemohli študovať predtým trestaní ľudia. A tak sa dal na hazard. Sám dnes priznáva, že to nebol správny krok a že si to celé pokazil sám.

Kajínek je považovaný za charizmatickú osobnosť, čo je podľa českých psychológov alarmujúci stav. No ani jeho najväčší priaznivci neverili, že sa raz stane slobodným človekom a dnes v ČR zisťujú, že na to neboli pripravení. Nedá sa predsa ľuďom zakázať aby mu písali, žiadali o fotku či inak prejavovali priazeň, najmä keď mnoho vecí svedčí v jeho prospech a dá sa dôvodne predpokladať, že tu ide o justičný omyl. Zaujímavé je, že Kajínek priznáva všetky viny v plnom rozsahu okrem vraždy, dokonca sa nebojí ani obnovy procesu, pričom musí rátať aj s možnosťou prehry, ktorá by bola spojená s návratom za mreže. Robil by to, ak by naozaj vrahom bol?

Česi majú nového miláčika národa. Kajínkov osud ich priťahuje, no nikto by si naň dnes asi nebol spomenul, nebyť 29. októbra 2000 – dňa, ktorý sa čiernymi písmenami zapísal do dejín väznice Mírov. Kajínek si z nej ako jediný našiel cestu von.

Pri úteku mu pomáhal aj väzeň Martin Vlasák. Je to menovec podnikateľa Antonína Vlasáka, ktorý si Kajínka údajne najal na vraždu podnikateľa Štefana Jandu a jeho ochrancov, za čo Kajínek dostal doživotie. Vlasák tieto skutočnosti poprel.

Množstvo nejasností

Dostali sme sa teda k podstate veci: udalosť, ktorá dostala Kajínka do väzenia, sa odohrala neďaleko väznice Bory v Plzni – Vlasáka vydieral Janda a jeho bodyguardi bratia Pokošovci. Vlasák bol v zúfalej situácii, pretože Janda s Pokošovcami sa mu tvrdo vyhrážali. Nevedel si pomôcť, pretože Janda mal dobré kontakty na polícii, teda na ňu sa nemohol obrátiť. Nádej mu však svitla, keď sa skontaktoval s Jiřím Kreuzerom – veliteľom západočeskej zásahovky, pričom sa dohodli na zosnovaní fiktívnej akcie, pri ktorej by zatkli vydieračov pri preberaní výpalného. Akcia sa však odložila za dodnes záhadných okolností. Kto mohol mať záujem na tom, aby Janda unikol policajným putám a aby nezačal spievať o pomeroch v polícii, vtedy prepojenej s podsvetím, ktoré aj on reprezentoval? Vynášal informácie major Jaroslav Kronďák, ktorý nepopiera, že sa s Jandom poznal?

Tridsiateho mája 1993 šli na schôdzu neďaleko väznice Bory v Plzni Janda a Pokošovci. Na mieste ich čakal muž, posledný živý človek, koho Štefan Janda a Julián Pokoš v pozemskom živote stretnú. Vojtěch Pokoš prestrelku prežije a v procese ukáže na Kajínka. Minul ho strelec zámerne, aby svedčil proti Kajínkovi, alebo skutočne netrafil? Veď pred ním ležal na zemi a hlaveň zbrane bola 20 cm od tela poškodeného. Netrafiť na takú vzdialenosť je umenie. Odborníci z oblasti balistiky sa dokonca vyjadrili, že musel byť artistický výkon zastreliť takýmto spôsobom dve osoby a zraniť tretiu. Držať dve pištole oboma rukami naraz a popritom vymeniť zásobníky? Naozaj sci-fi... Na mieste činu však ostáva oveľa viac nejasností. Ako mohli strely smrteľne zraniť človeka cez zatvorené okno v aute, keďže vrah strieľal do okna? To totiž ostalo neporušené. Prečo polícia odmietla urobiť rekonštrukciu na mieste činu? Prečo samotná manželka podnikateľa Jandu tvrdí, že Kajínek nebol vrah jej manžela? Prečo Vojtěch Pokoš nešiel na detektor lži, hoci to bola požiadavka Kajínkových právnikov? Ako to, že sa nenašla vražedná zbraň? Prečo sa stratili ohorky cigariet, na ktoré sa odvolávala obhajoba a ktoré by ukázali DNA vraha? Ten mal čakať na Jandu a od nervozity fajčiť jednu cigaretu od druhej. To, že Kajínek nemal za celý život cigaretu v ústach, je už, samozrejme, vedľajšie...

Túžba po slobode

Výstižne sa o tom vyjadril bývalý minister spravodlivosti Pavel Rychetský. Keď si tieto materiály preštudoval, utrúsil, že „mu vlasy stoja od hrôzy“. Podal sťažnosť na postup súdu, no ten pochybenia nepriznal. Nepochodili ani ďalší dvaja ministri spravodlivosti.

Nikto netvrdí, že Kajínek je baránok. Za opakované krádeže sa však doživotie neudeľuje. Dokonca ani za niektoré vraždy, a už vôbec nie v takýchto sporných prípadoch. Kajínek sa chytal každej slamky na svoju záchranu, až sa mu nakoniec podarilo utiecť z Mírova, pričom podľa jeho slov šlo o útek s cieľom obnovy procesu. Štyridsať dní slobody však ubehlo rýchlo a verejnosť sa začala angažovať v jeho prospech. To nebolo po vôli niektorým sudcom, ktorí svoje pochybenia dodnes odmietajú.

Sme na konci ohliadnutia sa za dlhotrvajúcim prípadom českej justície. Zamotaný príbeh trval od mája 1993 do mája 2017. Kajínkova túžba po pravde a slobode bola taká silná, že mu pomáhala prežiť monotónne 23-ročné trápenie. Dvaja českí prezidenti mu slobodu sľúbili dať. Tretí mu nesľúbil nič, no predsa mu ju dal. Ako s ňou dnes už slobodný Jiří naloží? Ostáva len dúfať, že túžba po nej je väčšia ako možné zakopnutie počas sedemročnej podmienky, ktorá by ho vrátila späť. Budúcnosť ukáže, či sa prezident vo svojom milosrdenstve nezmýlil...