ABSOLVENT JÁCHYMOVSKEJ UNIVERZITY

Vie dnes niekto, že na svete existovala i „jáchymovská univerzita“? Jeden jej „absolvent“ Anton Semeš nám svojho času prezradil, že on ako mladý študent v nej prežil oveľa dlhší čas, než ako zvykne takéto štúdium trvať. V jeho prípade to bolo až sedem a pol roka! Dvadsiateho januára 2020, presne desať dní pred veľkým životným jubileom (dožil by sa deväťdesiatky – narodil sa 30. januára 1930 v Ložíne, v Michalovskom okrese), nás tento „absolvent jáchymovskej univerzity“, ako sám vtipne a s humorom o tom ťažkom životnom období a „štúdiu“ hovoril, navždy opustil. Odišiel do domu nášho Nebeského Otca, aby prijal odmenu a poctu, akú mu my ľudia na tejto zemi nie sme v stave za všetko to, čo vykonal, v živote udeliť, lebo to nie je v našich silách a možnostiach.

Spomínam si ešte veľmi milo na naše posledné stretnutie v kruhu dobrých priateľov a známych vo vinici vinára Jozefa Mikuša st. na úpätí malebných Malých Karpát. Nebolo to tak dávno, len pred pár mesiacmi, na konci augusta minulého roku, v ešte stále horúcom letnom čase. Okrem iného sa hovorilo i o tom veľkom dni, ktorý mal nastať, keď oslávime toto veľké životné jubileum. Ako 89-ročný, dobre vyzerajúci muž na svoj vek, otec štyroch synov, starý otec, ale i duchovný otec byzantského obradu, prekypoval úžasnou vitalitou a historickou pamäťou, čo sme všetci účastníci tohto milého stretnutia obdivovali a hltali s otvorenými ústami, keď sa rozhovoril o dávnej histórii nášho Slovenska a trnavského regiónu zvlášť.

Znalec dejín

Vyzeralo to vtedy tak, akoby nám chcel ešte raz pripomenúť všetko, čoho sa máme držať a na čo máme byť právom hrdí. Veru, Slováci a ich predkovia nie sú pod Tatrami v Karpatskej kotline odvčera, ako je i príznačný názov, žiaľ, dnes už vieme, poslednej jeho knihy, ktorú napísal: Nie sme tu odvčera.

„Všetci na Slovensku v tieto ostatné roky, hoci sme mali po stáročiach konečne svoj vlastný štát, ktorý sa síce etabloval len na pár rokov, za veľmi zložitých pomerov a krátko nato bol aj po skončení 2. svetovej vojny mocnými sveta ,pohltený‘, a dnes máme – chvalabohu – obnovenú štátnosť už v druhej Slovenskej republike, ale akosi sa s bolesťou vyrovnávame s tým, že je dnes v našom slovenskom národe tak málo patriotizmu a vlastenectva, osobitne v dnešných mladých ľuďoch, ale na druhej strane až priveľa janičiarstva.“ Práve na toto náš „absolvent sedemapolročného štúdia na spomínanej univerzite“ v družnej debate narážal, lebo on a jeho rovesníci i z radov saleziánov boli za tieto hodnoty ochotní vo svojej dobe priniesť i tú najväčšiu obeť, a to i vlastný život, ak to bude potrebné! „Pre nás neboli prekážkou ani ostnaté drôty prísne stráženej štátnej hranice neďaleko staroslávneho Devína a za splnenie našich mládežníckych snov sme riskovali i dlhoročné pobyty ,v komunistických rekreačných zariadeniach‘, známych gulagoch! Mali sme však ideály, ale dnešní mladí ľudia čo majú?! Lacnú a prázdnu bezduchú zábavu?! Drogy?! Nemravný a nezriadený život?! Takto sa veru život na Slovensku nezmení k lepšiemu nikdy! A to už nechcem hovoriť o akomsi liberálnom smerovaní, pretože toto je cesta rovno do horúcich pekiel. Liberálne hodnoty boli v akejkoľvek dobe vo svete vždy nositeľmi voľných mravov a potom následne i totálneho chaosu a rozvratu. A to veru nikto z nás nechce,“ nakoniec povedal.

Vtipný, múdry a odvážny

K veľkému životnému jubileu Tóna Semeša už bolo dokonca napísané i tzv. laudátio, ktoré som si mal možnosť prečítať už v prvom čísle mesačníka Politických väzňov – Zväzu protikomunistického odboja (PV ZPKO) Svedectvo, a preto mi dovoľte, aby som z neho odcitoval podľa mňa najpodstatnejšiu časť, a tak ho priblížil i čitateľom mesačníka Extra plus: „Tohto vtipného, múdreho a odvážneho muža jáchymovský likvidačný tábor, v ktorom pracoval v šachte, vozil zo šiestich poschodí uránovú rudu a sypal do tzv. komína, nezlomil, neumučil, ba ani neumlčal. Naopak, dal mu šancu zdokonaliť sa vďaka rovnako väznenému pátrovi, ktorý kedysi študoval v Ríme, v latinčine. A vedieť po latinsky znamená rozumieť i starým rímskym zápisom a literárnym dielam a pochopiť, že rímskymi susedmi nad Dunajom boli i naši predkovia, ako o tom svedčí Anton Semeš v knihe o najstarších dejinách nás Slovákov Nie sme tu odvčera. Po latinsky písané diela číta Tóno tak, ako sa čítať majú, lebo jeho latinčina, podporená konverzáciou na ,Jáchymovskej univerzite‘, je takmer dokonalá. Vďaka Tónovi Semešovi teda vieme, že kmene za Karpatmi, ale aj tie v Škandinávii hovorili ,ydiomate slavonicali‘, že na juhu Švédska je jazero a pri ňom mesto Moravia, a rieka, čo z neho vyteká, sa v stredoveku volala Netra-Nitra. A že svätý Peter, apoštol, okolo roku 50 po Kristovi vyslal dvoch svojich žiakov-misionárov, Syrusa a Juventiusa, k našim predkom do Nitry... Tóno Semeš využíval aj dnes svoju výbornú latinčinu na prípravu gréckokatolíckych klerikov, chystajúcich sa na štúdium do Ríma.“

Vítaný hosť

Po tomto odcitovaní časti pripraveného „laudátia“ by sme mohli smelo povedať, že Božie cesty a plány sú v živote skoro každého človeka niekedy až nevyspytateľné, tak ako boli nevyspytateľné i v živote dnes už nebohého Tóna Semeša. Tu sa akosi žiada „odvážne povedať“, že práve „vďaka“ pobytu v likvidačnom komunistickom lágri na Jáchymovsku, akých bolo v tých rokoch u nás po neslávne známom Víťaznom februári 1948 požehnane. Tóno Semeš okrem vzdelávania v latinčine tam absolvoval aj nezabudnuteľné semináre z európskych dejín. V tom veľkom nešťastí mal však aj šťastie byť so spoluväzňami, t. j. s dvomi profesormi z Brna, a tí neľutujúc ani námahu a ani voľný čas po šichte dávali záujemcom na väzenskej lúke lekcie z dejepisu. Tieto hodiny boli určite veľkou školou, lebo mu pomohli zamilovať sa do histórie, ktorá sa tak stala i pre Tóna Semeša „neprehliadnuteľnou učiteľkou života“. Tieto historické semináre „z jáchymovskej univerzity“ ho dokonale pripravili a vzbudili v ňom záujem nielen o históriu Európy a sveta, ale predovšetkým o naše najstaršie dejiny.

Ján Cuper, otec Ignác Juruš a Anton Semeš na prezentácii knihy Emila Vestenického a Jána Dibalu Konfrontácia s inou realitou, ktorú vydalo vydavateľstvo Mayer media – 26. januára 2017. ​

Tóno Semeš chodieval ku mne veľmi často na návštevu a bol u mňa vždy vítaným hosťom, či to bolo už v Bratislave, keď som ešte pracoval na Úrade vojenských duchovných Ministerstva obrany SR (v rokoch 1994 – 2003) ako riaditeľ, alebo i predtým a na iných miestach, skoro po celom Slovensku, od východu až po západ, kde som ako kňaz pôsobil vyše 43 rokov.

S veľkou dávkou rizika

Čas v spoločnosti Antona Semeša bol pre mňa vždy časom veľkého obohatenia a načerpania nových informácií zo života Katolíckej Cirkvi, ako aj povzbudenia, osobitne v rokoch, keď sa duchovná a náboženská literatúra za komunistickej éry na Slovensku takmer nevydávala. Boli to len chabé liturgické pomôcky a lekcionáre v tom najúbohejšom prevedení, aké len vôbec mohli byť vytlačené. Taký „výkonný“ v tých časoch bol, žiaľ, náš Spolok sv. Vojtecha! Náš milý Tóno Semeš viedol v rokoch 1970 – 1990 aj katolícky samizdat, a tak som bol skoro pravidelne zásobovaný novými informáciami a užitočnými materiálmi zo všetkých oblastí, ktoré za vlády červených kmérov a marxistov nebolo možné ani vydávať, ani verejne a bez dohľadu ŠtB publikovať a distribuovať. Veľkú dôveru som si u Tóna Semeša získal osobitne po domovej prehliadke Štátnej bezpečnosti 16. novembra 1978 v mojom kaplánskom byte vo Vranove nad Topľou, kde som vtedy účinkoval ako mladý, ešte ani nie dvojročný kaplán pri vsdp. dekanovi Františkovi Rafáčovi.

Za tých dlhých vyše 43 rokov, čo som ja kňazom, sme toho spolu zažili neúrekom a v mnohých veciach sme si vedeli byť vždy nápomocní a ústretoví. Za zmienku stojí i tých 20 rokov, čo viedol katolícky samizdat, kde prešlo cez jeho ruky nespočítateľné množstvo všelijakých brožúr, publikácií, ba i kníh, ktoré vždy pedantne zlepil a orezával na orezávačke, vtedy priamo v strede Výskumného ústavu prefabrikátov Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Robieval to všetko s veľkou dávkou rizika, hoci sa v tejto oblasti ako politický väzeň vedel šikovne a nenápadne pohybovať. Poznám iných, ktorí podobné zariadenie tiež mali k dispozícii, ale strach a obava z prenasledovania im v tom smere nedovolili skoro nič robiť, ani len rozbaliť rozmnožovacie tlačiarne a iné zariadenie slúžiace na podobnú konšpiračnú činnosť.

Pevný charakter

Mnohé tieto informácie som vedel priamo od neho. Veľmi ťažko to znášal a nedokázal pochopiť, že strach v živote mnohých má až také veľké oči. Prečo je v nich tak málo viery, odvahy a guráže popasovať sa s problémami, keď v období spomínaného vedenia katolíckeho samizdatu ani zďaleka nehrozilo to, čo všetko v 50. rokoch museli preskákať oni a nevzdali to, a to ani za cenu straty zamestnania a mnohí i slobody? Nedokázal to pochopiť. Mnohí radšej prijali spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou na rôznych úrovniach, aby sa tak postarali o svoj „kariérny rast“. Pre Tóna Semeša bolo ťažko pochopiteľné, ako vôbec mohol brat na brata a kňaz na kňaza donášať a bonzovať, či už u tzv. cirkevného tajomníka, presnejšie povedané, proticirkevného tajomníka na každom ONV alebo priamo i nepriamo agentovi ŠtB, a to len preto, aby sa udržal na dobrej fare, ba dokonca, keď rád cestoval, aby dostal devízový prísľub a mohol cestovať na dovolenky a rekreácie do kapitalistickej cudziny.

Toto sú len niektoré črty zo života Tóna Semeša, ktoré ho charakterizovali a hovorili o jeho pevnom a nezlomnom charaktere. Bude nám žijúcim dlhé roky chýbať, než čas i túto ranu zahojí. Takého človeka oddaného histórii a slovenskej veci, a o nič menej i katolicizmu, akým bol náš „absolvent jáchymovskej univerzity“ Tóno Semeš, tak takého človeka a gréckokatolíckeho kňaza v jednej osobe bude veľmi ťažko zastať a nahradiť. Nech mu je slovenská vlasť a slovenská zem, ktorú tak nesmierne miloval, ľahká až do dňa slávneho vzkriesenia na konci časov.

Z ROZHOVORU: 

VÄZEŇ Č. A-05658 ANTON SEMEŠ

Odišiel nenapraviteľný optimista sršiaci vtipom i láskavosťou

Poznačili ho päťdesiate roky. Odsúdili ho ako agenta Vatikánu do Jáchymovských uránových baní, kde v extrémnych podmienkach prežil sedem a pol roka krušného života. Vravieval, že pri ňom stál dobrý anjel. Žil v Bratislave, písal knihy, v ktorých sa venoval svojej veľkej záľube – histórii. Bol nenapraviteľným optimistom sršiacim vtipom a láskavosťou. Raz za mesiac zavítal k nám do redakcie, aby sme rozobrali aktuálne politicko-spoločenské témy. Diskusie s ním mali vždy vzdelanostný rozmer, napriek svojmu pokročilému veku bol chodiaca encyklopédia. Mesačník Extra plus mu bol blízky, pretože vyznával presne tie isté hodnoty, ktoré on ctil celý život. Od času, ako som stratila svoju najbližšiu rodinu, si ma „adoptoval“ a hovorieval mi moja novinárska vnučka. Pre mňa bol jednoducho deduško so všetkým, čo k tomu patrí. Nikdy neprišiel naprázdno – nikdy nechýbal medzi jeho podarúnkami kóšer chlieb, sušené slivky, vlašské orechy. Naposledy sa u nás zastavil na jar minulého roka, keď sa prišiel definitívne rozlúčiť, že ho už neposlúchajú nohy a začína byť unavený, že pre neho bude najlepším riešením, keď bude bývať u svojho syna s tým, že sa chce v pokoji pripraviť na odchod do večnosti. Naše posledné stretnutie bolo mimoriadne emotívne, nevedela som si totiž predstaviť, že naozaj k nám do redakcie už nepríde a nebude sa s nami lúčiť jeho povestným „Auf wieder kuk“. Náš deduško, bývalý politický väzeň s číslom A-05658 Anton Semeš, odišiel v symbolický dátum 20. januára 2020 do náručia Pána, ktorému bol oddaný celý život. (Lenka Mayerová)

V tejto súvislosti prinášame najzaujímavejšie pasáže z rozhovoru s ním z júla 2015.

Prečo ste sa ako mladý človek rozhodli pre ilegálne prekročenie hraníc?

Chcel som študovať, lebo doma som tú možnosť ako študent saleziánskeho ústavu a pétépák nemal. Okrem toho, v tých časoch bola zrušená bohoslovecká fakulta a mojím snom bolo odísť do Talianska študovať v Ríme teológiu. Lákal má Východný pápežský inštitút, kde sa prednášalo po rusky, lebo ja som mal ruštinu v obľube.

Koľko ste mali rokov a ako sa to všetko zomlelo? Bol to spontánny útek za hranice?

Mal som 19 rokov a bolo to organizované skupinové prekročenie hraníc. Plánovaný odchod bol dohodnutý v apríli, pri Levároch, keď sú borovicové lesy prázdne, bez drevorubačov a hubárov. Mal som pri sebe falošné dokumenty a strieborné päťdesiatkorunové mince zo slovenského štátu. Lenže deň pred odchodom skupiny bola na rieke Morave vysoká voda a namiesto dvoch člnov a dvoch prevádzačov bol k dispozícii iba jeden čln a jeden prevádzač. Napriek tomu by sme sa boli nejako postupne cez hranice prešmykli, ale žandári v Levároch chytili jedného z nás, veľmi neopatrného človeka, ktorý po bitke všetko prezradil: koľko nás išlo a kde sa nachádzame. Vyšli sme z úkrytu. Dostal som bitku, akú som v živote nevidel, ani vo filme.

Ako vyzeral samotný súdny proces?

Škoda slov, všetko je známe. Do najväčšej sály Justičného paláca pozvali straníkov z celého okresu a tí v predných radoch revali: „Obesiť, obesiť!“ Keď som prišiel na rad, dostal som výstražný trest 14 rokov.

Vy ste, ako vieme, zakotvili v Jáchymovských baniach...

Bez preháňania to bol vlastne likvidačný tábor.

Ako ste dokázali prežiť v extrémnych podmienkach nebezpečnej, úmornej práce?

Vedľa mňa v Jáchymove sedel Cyril Buran, výborný matematik a fyzik, a ten mi povedal: „Ja toto väzenie prežijem, lebo v tábore mám pastvisko, kde rastie púpava, skorocel kopijovitý a žihľava. Moja babička bola chýrečná bylinkárka a podľa nej dvojmocné železo zo žihľavy posilňuje krv.“ Jej radami sme sa riadili, zaparili sme si žihľavu do päťlitrových pohárov od uhoriek a popíjali.

V pamäti vám zostali aj drsné zážitky z táborového života...

Mali sme veliteľa bezpečnosti, ktorý sa sadisticky vyžíval v rôznych táborových praktikách. Ten brával na veliteľský barak nových väzňov po desiatich, prikázal im oprieť sa nosom o stenu, chytil ich za vlasy a poriadne im otrepal hlavu o tú stenu, kým netiekla krv. Keď prišiel ku mne, zvolal: „Ej, konečne tu máme aj vatikánskeho agenta!“ Nuž čo, musel som sa s tým zmieriť, veď som to mal v papieroch. S veliteľom sa však spájala aj veselšia príhoda. Keď sa raz kamsi ponáhľal, zakopol a spadol, pričom si takmer odtrhol podrážky kožených čižiem. „Kto mi to opraví?“ spýtal sa a ja som sa prihlásil poločesky, poloslovensky: „Soudruhu veliteli, ja vám to udělám, keď dáte otvoriť šusterskú dielničku.“ Na železnom kopyte som potom podrážku naklepal, zalepil vložku a dal uschnúť na radiátore. To ma zachránilo od hladu. Odvtedy som po šichte príštipkárčil, lepil gumáky, obšíval baganče a po večeri sa mi ušlo, čo zostalo kuchárom na dne kotlov: pripečené zemiaky a fazuľa.

V Jáchymove trpeli väzni hladom?

Na celý deň bol prídel 25 dekagramov chleba. V tábore boli tri druhy dávkovania jedla, ktoré sa meralo počtom knedlí. Kto splnil normu na 75 percent (tam bola kategória ľudí, čo normu nemohli nikdy splniť), dostával omáčku bez mäsa a dve knedle. Tí, čo splnili normu na 105 percent, dostávali tri knedle a 5 dekagramov mäsa, a najviac, až 15 dekagramov, dostávali raziči chodieb. Lenže tí dýchali jedovaté splodiny a po čase dostali tuberkulózu.

Ako sa vyvíjal váš životný príbeh po návrate do civilného života?

Šiel som na brigádu k bratovi, do okolia Liberca, kde som v uprázdnenej dedine po Nemcoch na lesnej správe rúbal stromy. Odtiaľ mi pani na pracovnom odbore za bonboniéru vystavila pracovný poukaz do závodu Matador v Bratislave, kde sa práve robil nábor pracovníkov. Po čase som sa v Bratislave zorientoval, zblížil som sa s kamarátovou sestrou, ktorá študovala fyzikálnu chémiu, a vzali sme sa. Potom som si za 15-tisíc v starej mene kúpil v Petržalke pri železničnej trati pozemok a svojpomocne postavil rodinný dom. Vysadil som stromy aj menší vinohrad a vychoval štyroch synov.

Napriek tomu všetkému, čo ste v živote prežili, ste zostali optimista?

Naučil som sa s ľahkým srdcom prijímať veci, ktoré nemôžem zmeniť. Riadim sa slovami jednej ruskej piesne: I tot, kto s pesnej po žizni šagajet... Kto s piesňou životom kráča, nikdy a nikde sa nestratí.