AGENT VPLYVU

Václav Havel zomrel, režim klamstiev je v agónii

Foto SITA
Dátum 03.10.2016

Bývalý český a posledný československý prezident Václav Havel zomrel 18. decembra. Médiá, pre ktoré bol zosobnením demokracie, vo veľkom oslavovali až kanonizovali osobu zosnulého.

Oslavné články a komentáre a miestami až fanatickú glorifikáciu bez triezveho odstupu spájala snaha mediálne prekričať čokoľvek iné ako chválospevy. Vyústilo to až do absurdnej situácie, keď „demokratické" médiá tvrdo cenzurovali či dokonca rušili internetové diskusie pod ódami na zosnulého „demokrata", a zároveň oživovali totalitné praktiky nekritického budovania kultu osobnosti. Nič prekvapujúce, od nástupu Havlovho režimu sa celá spoločnosť zmenila na absurdnú drámu, v ktorej pompézne klamstvá hlavných postáv zakrývali zradu, zločin aj podvod na štatistoch a zároveň draho platiacich divákoch - občanoch.

Podnikavá rodina

Václav Havel sa narodil 5. októbra 1936 v Prahe do jednej z najbohatších rodín v krajine. Jeho starý otec Václav Havel bol majiteľom stavebnej firmy, ako aj pražského paláca Lucerna. Otec Václav M. Havel bol architekt, strýko Miloš Havel riadil filmovú spoločnosť Lucernafilm, s ktorou aj vďaka finančnej podpore rodiny získal monopolné postavenie. Najprv bohatol na dovoze a premietaní amerických filmov, neskôr so spoločníkom vybudoval Barrandovské filmové ateliéry. Miloš sa stal bosom českého filmu s povestnými maniermi, jeho neutajovaná homosexualita poznačila aj vzťah s otcom.

Počas 2. svetovej vojny vstúpila na Barrandov nemecká správa, filmové ateliéry sa za cenu kolaborácie výrazne rozrástli a prekvitali. Miloš Havel pre gestapo a nemeckú tajnú službu SD, sídliacu v Lucerne, organizoval večierky s českými herečkami, ako aj poľovačky. Pôsobil ako agent aj úradník pražského gestapa. Získal nemecké občianstvo a nové doklady na nemecké meno, pod ktorým sa po vojne ocitol na listine vojnových zločincov. Obžaloba však bola záhadne stiahnutá. Miloš Havel mal neskôr intenzívne kontakty s ŠtB, s ktorou podpísal spoluprácu, a vzápätí odcestoval do západného Nemecka. Tam ako „prenasledovaný" český žid požiadal o odškodnenie. Cez vojnu totiž predal nemeckej správe polovicu ateliérov za 7 miliónov korún, čo považoval za nanútenú podhodnotenú cenu. Súd nárok uznal a v plnej výške Miloša Havla odškodnil.

V obnovenom Československu bol medzitým označený za kolaboranta a jeho majetok bol na základe Benešových dekrétov znárodnený. Keď sa v 90. rokoch rozhodovalo o forme a rozsahu navrátenia znárodneného majetku, Václav Havel presadil rozsiahle reštitúcie. Vzhľadom na hrozbu nárokov sudetských Nemcov sa parlament rozhodol vrátiť len majetky zabavené po 25. februári 1948. Havlovi sa však záhadným spôsobom podarilo prelomiť Benešove dekréty a dostal sa k majetkom deda aj strýka kolaboranta. Ako jeden z prvých dostal všetok majetok, o ktorý požiadal.

Valutový disident

Havel nebol obyčajný disident, jazdil v lepšom aute ako vtedajší predseda vlády, v Prahe obýval rozľahlý luxusný byt, pričom svoju usadlosť v Hrádečku využíval na stretnutia disentu. Bol jedným z prvých hovorcov Charty 77. V nej bolo aj množstvo bývalých komunistov, ktorí opustili stranu, alebo z nej boli vylúčení po roku 1968. Charta infiltrovaná a kontrolovaná štátnou bezpečnosťou sa stala jedinou protirežimovou organizáciou, ktorú okamžite nerozbili a mohla vydávať medializované vyhlásenia. Zo Západu dostávala štedrú finančnú podporu.

Charta rovnako ako Prognostický ústav tvorila kádrovú rezervu pre zmenu mocenských pomerov pripravovanú kariérnymi komunistami, ŠtB aj zahraničnými rozviedkami. Zatiaľ čo tisíce občanov boli pre svoje kritické názory na vládnucu moc vyhodení z práce a museli pracovať napriek svojmu vzdelaniu ako robotníci, umývači okien, kuriči či strážnici, Havel bol ako spisovateľ finančne zabezpečený a chránený režimom. Na krátky čas sa dostal aj do väzenia, no iní politickí väzni ho obviňovali zo spolupráce s ŠtB. Museli posielať domov listy tajne ako motáky, pretože veľká časť pošty bola zadržiavaná. Havlovi dovolili napísať z väzenia celú knihu bez toho, aby bol čo len jediný list zadržaný, vrátený alebo neodoslaný. Zatiaľ čo sa tisíce väzňov tlačili v celách na niekoľkých štvorcových metroch, mal Havel na Pankráci sám dvojcelu a v Ruzyni dokonca celu pre 13 osôb.

Hovorca zamatového podvodu

Prevrat zo 17. novembra 1989 prebehol v réžii bezpečnostných služieb v záujme mocností a časti domácej mocenskej štruktúry. Na úlohe Václava Havla v celom procese sa dohodli mocnosti vopred, pričom požiadavkou KGB bolo, aby sa stal Havel prezidentom a aby neprišlo k represiám a zmenám v armáde, ako aj bezpečnostných zložkách. Vyhovoval aj Západu, ktorý ho dlhodobo preferoval. Havlove reči o pravde a láske znamenali pre strojcov prevratu relativizáciu a dezinterpretáciu histórie aj hodnôt, ako aj beztrestnosť pre zločincov a zlodejov. Už v roku 1989 vyhlásil: „Komunisti vás budú strašiť nezamestnanosťou, nie je to pravda, ničoho sa nebojte!" Havel exkluzívne zaistil kariérnym komunistom beztrestnosť, dovolil im prezliecť kabáty a pokračovať vo funkciách. Dovtedajší politickí väzni stratili o bývalom spoluväzňovi posledné ilúzie. Jestvujúce mocenské štruktúry prevrátili kabáty, umožnili masívny vstup zahraničnému kapitálu a zorganizovali privatizačné rozkrádanie, ktorým získali obrovskú ekonomickú moc.

Expresne prezidentom

Pred voľbou prezidenta Havel vyhlasoval: „Dvadsať rokov tvrdila oficiálna propaganda, že som nepriateľom socializmu, že chcem v našej krajine obnoviť kapitalizmus, že som v službách imperializmu, od ktorého prijímam tučné výslužky... Boli to všetko klamstvá, ako sa čoskoro presvedčíte..." Po voľbe vyhlásil: „Sľubujem vám, že funkciu prezidenta vezmem iba na jedno volebné obdobie, potom by som sa chcel venovať práci dramatika. Tiež vám sľubujem na svoju česť, že ak sa za moje volebné obdobie nezlepší životná úroveň v ČSSR, sám odstúpim z funkcie."

Ako sme sa onedlho presvedčili, boli to klamstvá. Havel bol už 29. decembra 1989 zvolený za prezidenta ČSSR a o štyri dni nato sa vybral do oboch častí rozdeleného Nemecka na prvú symbolickú zahraničnú cestu. S podporou svojho poradcu a priateľa Karla Schwarzenberga, ktorý mal bližšie k Bonnu ako k Prahe, vytýčil cieľ opierať politiku Československa o mocného suseda. Proti záujmom vlastnej krajiny otváral otázku sudetských Nemcov a Benešových dekrétov, čo aj vzhľadom na ďalší vývoj mnohí Česi vnímali ako zradu národa. Doma vyhlásil nepripravenú všeobecnú amnestiu a do ulíc tak vypustil zlodejov, násilníkov a vrahov. Mnohých nevinných občanov to stálo život. Slovensku poškodili najmä jeho výroky o likvidácii zbrojného priemyslu, aj keď mnohí bagatelizujú vplyv jeho politických vyhlásení na trhy so zbraňami. Znechutení Slováci už v roku 1992 skandovali: „Dosť bolo Havla!"

Selektívny humanista

Do pamäti Čechov aj Slovákov sa Václav Havel zapísal najmä výrokmi o „humanitárnom bombardovaní" Srbska a podporou agresívnych vojen USA v Afganistane, Iraku a Líbyi. Pod maskou humanistu a intelektuála obhajoval vojnových zločincov a rozkladal morálne povedomie. Uprednostňovanie klasickej rodiny nazval Havel „absurdnou a materiálnou ideológiou", ktorá rodinu chápe ako „istý druh teľatníka, v ktorom sú býky privádzané ku kravám, aby plodili teľatá". Pre servilnosť k Západu sa stal mediálnou hviezdou a hovorcom jeho záujmov za celú východnú Európu. Napriek tomu, že pôvodne odsudzoval vojenské pakty, sám bol strojcom integrácie do NATO.

Tribún cudzích záujmov

Za agenta vplyvu je považovaný človek, ktorý doma šíri a vyznáva hodnoty a ideológiu cudzej krajiny. Tento termín vznikol v CIA. K podnecovaniu aktívnej činnosti a tesnejšiemu pripútaniu k spravodajskej službe sa používa široká škála spôsobov odmeňovania a honorovania agenta, napríklad udeľovanie rôznych cien, štátnych vyznamenaní, medzinárodných titulov, čestných doktorátov, pozývanie na prestížne medzinárodné semináre a sympóziá či vydávanie kníh v zahraničí a ich široká reklama. Agentom vplyvu býva často vysoký štátny činiteľ so zodpovedajúcim vplyvom, a to či už vedome, alebo nevedome, ak darované výhody a pocty chápe nie ako podporu zo strany cudzích špeciálnych služieb, ale ako svetové ocenenie svojej osobnosti a geniality. Ak je agent príliš alebo necitlivo angažovaný, vedie to spravidla ku kompromitácii, jeho činnosť sa stáva priehľadnou a stráca autoritu. Ťažko hľadať osobu, ktorú by charakteristika agenta vplyvu vystihovala viac ako Havla. Na svojich internetových stránkach sa pýšil celkovo 115 cenami, nerátajúc poslednú cenu Jána Langoša, ktorú získal krátko pred smrťou a výnimočne zo Slovenska.

Médiá nám po Havlovom skone neustále pripomínali, že Havel bol istý čas aj slovenským prezidentom. Jeho pohreb bol preto poslednou historickou príležitosťou na to, aby zaznela celá česko-slovenská hymna aj s jej slovenskou časťou. Náhodou či úmyselne sa tak nestalo, odznela len česká hymna. Pre vzťah medzi Havlom a Slovenskom to bolo symbolické.

https://www.youtube.com/watch?v=ekj6lyt67Gc

 

 

 

 

Fotogaléria